Vonku ťažké teplo. Robert, dlhovlasý čínsky poštár, hľadí vyčítavo, že som si v takýto deň nechal poslať niečo, čo sa nevojde do schránky. Najaktuálnejší newyorský pouličný problem je, ako používať iPhone, keď máte v jednej ruke téglik s nízkokalorickým mrazeným jogurtom a v druhej lyžičku. Špička Chrysler Buildingu, vyrobená z nemeckej nehrdzavejúcej ocele, so zárukou blyšťavosti na 300 rokov, si plní svoju povinnosť a leskne sa ešte usilovnejšie ako obvykle, lebo práve tadiaľto prebehol letný dážď, aby na chvíľu zriedil husté newyorské leto a dodal oceli glanc. Pekné. Leto sa snažil zmierniť aj ďalší dobrodinec, ktorý rozmiestnil po newyorských uliciach niekoľko tuctov vyradených klavírov v nepremokavej úprave, aby si ľudia zahrali. A popočúvali. Občas je to veľmi zaujímavé, ale pod mojím oknom, v Stuyvesant Parku, sa už hodinu pokúša nejaký zúfalec zahrať Joplinovho Entertainera nevedno prečo kríženého s Brahmsovou piesňou Des Liebsten Schwur. Ani výdatná podpora klaksónov a sirén nepomáha. Zavriem okno a idem potiť ďalšie bodky. Už počujem len chladničku a spoza dverí nezrozumiteľný dialóg medzi naším vrátnikom Charliem a svorkou psov od susedov, ktorých vodí denne na prechádzku.
V tejto kukle len občas a akoby z veľkej diaľky zaznievajú tichučké ozveny zúfalých fejsbúkových výkrikov vyvolaných najnovšími politickými nepríčetnosťami na Slovensku. Už ich počujem len ako toho Entertainera. Pomiešané s inými zvukmi, ktorým tiež nerozumiem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.