Tri recenzie

KNIHA Monika Kompaníková: Piata loď KK Bagala, 2010

„Nad záhradou aj tam, nad panelákom, sa tiahlo jediné nebo, ružovkasté, číre, nekonečné. Vďaka nemu som vždy vedela, že žijem len jeden život, že medzi záhradou a bytom neexistuje hranica.” Nielen nebo spája tie dva životy. Spája ich ešte a predovšetkým tá, čo ich žije, Jarka z bratislavského sídliska, ktorá je dcérou Lucie (porodila ju ako šestnásťročná) a vnučkou Ireny. Šikovné dievča, ktoré si človek zamiluje od prvej strany tejto smutnej, ale nie beznádejnej, hlbokej a výborne napísanej knihy. Nielenže si ju zamiluje, strachuje sa o ňu, chce jej pomôcť, chrániť ju. Ona totiž potrebuje ochranu, potrebuje lásku dospelého človeka, ktorej sa jej nedostáva. Irena je zlá a zahorknutá žena, Lucia tápe vo vlastných temnotách. Ani jedna, ani druhá nemá Jarku rada. Je pre nich iba komplikáciou ich márnych životov. Ale Jarka sa nevzdáva, neľutuje sama seba... Piata loď je tretia kniha Moniky Kompaníkovej a zatiaľ zo všetkých najsilnejšia. Je napísaná s hlbokou empatiou a s pokojným nadhľadom. Za viac než len povinnú zmienku stoja kresby Svätopluka Mikytu, ktoré knihe dávajú rytmus (kreslená dvojstrana nasleduje vždy po štrnástich stranách textu) a zosilňujú jej atmosféru. Len škoda, že na obálke nie je uvedená autorka a názov knihy. Takže ak ju budete hľadať v kníhkupectve, je to tá ružová kniha s bielymi čiarami. Stojí za to nájsť ju, zobrať do rúk a čítať.

Napadla mi drzá otázka: Nemohli by začať slovenskí hraní filmári nakrúcať dobré slovenské hrané filmy, nad ktorými sa nevznáša ani máčik-obláčik finančného, etického či umeleckého dusna? Napadla mi aj odpoveď: Nemohli. Nežijeme predsa v raji. No aj tak... S historickými veľkofilmami sa v našich končinách – celkom nečakane – roztrhlo vrece. Celovečerný debut Mariany Čengel Solčanskej tiež spadá do tej kategórie. (Napadli mi otázky: Obracajú sa naši filmoví autori do minulosti, lebo si nevedia poradiť so súčasnosťou? Alebo ich neláka?) Dej snímky Legenda o Lietajúcom Cypriánovi je situovaný do druhej polovice 18. storočia a rozdelený do viacerých časových rovín. Časté (a často umne naviazané) retrospektívne pasáže divákovi ozrejmujú minulosť otrhaného, špinavého a najmä raneného chlapa, ktorého mnísi objavili ležať v blate pred vrátami kláštora a ujali sa ho, hoci o ňom nič nevedeli a nepôsobil priveľmi dôveryhodne. Dramatický konflikt filmu nenesú navonok dobrý protagonista a zlý antagonista, tentoraz sa odohráva vnútri človeka Cypriána, kde sa bijú diabli s anjelmi. Príbeh v tom filme ako tak funguje, výprava takisto, je tam mnoho vizuálne silných pasáží, nakrúcalo sa v precízne vybraných lokalitách a s dobrými hercami (len keby nemuseli prednášať toľko múdrych sentencií), aj vtip sa objaví, muzika je trochu prvoplánová a výskyt náhod prekračuje uveriteľný počet. V jednotlivostiach viac pochvál ako pohanení mi prichádza na um, lenže... Aj na záver mi napadla otázka: Načo je ten film?

KNIHA Jhumpa Lahiriová: Nezvyklá země Argo, 2010

Keď sa mi kniha, ktorú čítam, páči, mám pocit, že nemám k tomu čo dodať, nechce sa mi o nej rozprávať a už vôbec klepať slová do počítača. A keď sa po dočítaní dozviem, že autorka bola za svoju tvorbu aj niekoľkonásobne ocenená (Pulitzerova cena, bestellerový rebríček The New York Times a Kniha roka v Publishers Weekly) a že pred desiatimi rokmi bola Jhumpa Lahiriová, Američanka s bengálskymi koreňmi, zaradená medzi 20 mladých talentov v New Yorkeri, tak načo ďalšie komentáre? Asi práve preto, že keď niekto odvedie skvelú prácu, je namieste o tom podať správu ďalej. Na 315 stránkach je toho veľa, možno by niekto povedal, že „hollywoodsky mix“. To znamená, že sú tam skoro všetky podoby ľudského príbehu od začiatku po koniec života. A to, ako sa s vekom menia pohľady na to, čo je dôležité: vzdelanie, výber partnera, manželstvo ako vzťah a inštitúcia, výchova detí, priateľstvo, láska milenecká, partnerská, súrodenecká, rodičovská. Tie rôzne pohľady, pravdy, pocity s nimi zviazané a ich uloženie na papier vytvárajú jedinečné príbehy. Čisté príbehy s rýchlym spádom smerom k pointe. Amerika je miesto pre príbehy. Bengálske pozadie im dáva autentické kulisy a hodnotové rámce. Ako keď sa pozriete útržkom do zrkadla a uvedomíte si, na čo všetko ste už zabudli alebo čo všetko ste si doteraz nevšimli. A nemusíte mať ani bengálske korene.