Je to punk, pesničkárstvo v rockovom šate so spevákovými originálnymi slovíčkami. Mnohé z kapiel, ktoré sa radia do podobného prúdu ako arktické opice, sú doslova za opicami.
Táto rozprávka sa začína na Vianoce 2001 v britskom Sheffielde, keď si kamaráti a susedia Alex Turner a Jamie Cook pod stromček prajú gitary. Sen sa im splní, a keď sa na nich naučia hrať, spolu so spolužiakmi Andym Nicholsonom (basgitara) a Mattom Heldersom (bicie) začínajú vymýšľať spoločné pesničky. Alexovi najprv trvá, kým sa odváži priznať, že už dlhšie píše texty, a že ho to baví. Je hanblivý a nechce, aby si z neho ostatní strieľali.
.z klubov do MTV
O necelé dva roky už Arktici koncertujú v miestnych kluboch. Turnera, ktorý predtým pomáhal v bare, štvalo, keď nejaká neznáma kapela po krčmovom koncerte predávala neoficiálne nahrávky, preto sa spolu s kamarátmi rozhodli, že svoje piesne budú rozdávať na napálených nosičoch. Dopyt po nich rástol so stúpajúcim počtom fanúšikov, a tak dôležitú úlohu zohralo internetové vymieňanie. Kapela proti tomu nikdy neprotestovala, vravela, že nechce robiť hudbu pre peniaze.
Po raritných épečkách a v rámci intenzívnejšieho koncertovania sa na jeseň roku 2005 oficiálne objaví prvý singel, punková pecka I Bet You Look Good On The Dancefloor a jednoduchý videoklip so štyrmi uhrovitými chlapcami, ktorí hrajú na pódiu, začína vysielať celosvetová MTV. Keď v januári budúceho roka skupina v nezávislom britskom vydavateľstve Domino Recording vydáva debutový album s názvom Whatever People Say I‘m That‘s What I‘m Not, láme rekordy.
.arcticmánia
Predtým ich oveľa menšie vydavateľstvá odmietali, promotérski výmyselníci v ich muzike nenašli to pravé. Na čele labelu Domino však stojí Laurence Bell, ktorý vie, že mu Arctic Monkeys do nekomerčného katalógu výborne zapadnú. Je to preňho takmer istota a zásah do čierneho: fanúšikovia, ktorých nie je málo, pesničky dokonale poznajú, a preto po oficiálnej platni siahajú ako po jasnej voľbe. Album si v prvý deň len v Anglicku kúpi viac ako stotisíc poslucháčov, o týždeň od dátumu vydania ich je už vyše tristopäťdesiattisíc. Ďalšou gitarovou hitovkou When The Sun Goes Down, pesničkou bez príkras o mladistvej sheffieldskej prostitútke, kapela triumfuje nad etablovanými hitparádovými menami i inými gitarovými kapelami.
Spúšťa sa „arcticmánia“, médiá volajú po senzáciách. Kapela si zachováva to, čo mala už na začiatku: unikátny postoj. Odmieta hrať v televíznych reláciách, a keď už do nejakej zavíta, vie prečo (napríklad ak ju pripravuje britský publicista a hudobný pátrač Zane Lowe). Paradoxne sú Arktici, napriek svojmu vyhranenému názoru, čoraz viac napádaní, že sa len tak pankáčsky tvária, že vlastne ani nie sú dobrí a celý cirkus okolo nich je len nafúknutá bublina.
.mediálny nápor
Tí, ktorí chcú, si dôvod na kritizovanie nájdu. Na Arctic Monkeys už prekážalo asi všetko. Že frontman spieva v severoanglickom dialekte a komolí slová, že jeho texty plné pohľadov na život mladých ľudí v spoločnosti, na lásky aj sklamania, si treba dôkladne čítať. Dôvodom na námietky bol dokonca obal debutového CD, kde vidno kamaráta kapely, ako fajčí cigaretu a jeho tvár evokuje, že má za sebou dlhý večer. Kapela kritikom i „kritikom“ po krátkych troch mesiacoch od debutu odpovedá EP platňou nazvanou Who The Fuck Are Arctic Monkeys. Hudobne nadväzuje a textovo pritvrdzuje, preto sa piesne z nej v rádiách príliš nehrajú. Fanúšikovia to považujú za potvrdenie obrovského potenciálu, kritici za marketingový ťah.
Nasledujú úspechy v anketách, opice však naďalej radšej intenzívne koncertujú, ako by sa presúšali na galavečeroch. Popri šnúrach a účasti na festivaloch dávajú dokopy materiál na druhú dlhohrajúcu platňu. Favourite Worst Nightmare vychádza vo februári 2007, ale už bez spoluzakladateľa, basgitaristu Andyho Nicholsona, ktorý z kapely odchádza ani nie tak pre únavu, ako to najskôr tvrdí, ale preto, že ďalej nechce znášať mediálno-koncertný nápor. Nahradí ho Nick O'Malley, basák jednej zo spriatelených sheffieldskych kapiel.
Na druhom albume Arktici servírujú ďalší rozmer svojich tvrdých hitoviek, pri hraní nestratili dynamiku a Turner sa ešte viac vycibril v rýmovaní a vymýšľaní vlastných literárnych výrazov. Platňa vyvracia obavu v súvislosti s druhým radovým albumom. Ukazuje, že úspech a slávu kapely nemajú na konte zbehlí manažéri, ale jedine ona sama.
Opice naživo
Koncert vo viedenskej Aréne bol, ako už v prípade Arctic Monkeys býva zvykom, beznádejne vypredaný. Svojich obľúbencov si prišlo pozrieť viac ako tritisíc ľudí, pri vytrvalom vyčkávaní pred úzkou hlavnou bránou bolo počuť aj slovenčinu a češtinu. Keď sa krátko po siedmej večer dvere konečne otvorili, u mladých rakúskych fanúšičiek, hnaných hormónmi a obavou, že si neuchytia správne miesta pod pódiom, by ste s poučkami o trpezlivosti neobstáli. Buď by vás boli pritlačili k stene, alebo rovno ušliapali. Našťastie išlo o open-air koncert, a tak sa dalo urobiť si pohodlie aj v prípade, že ste prvenstvo dopriali nežnejšiemu pohlaviu.
Predkapela, britskí pesničkári The Coral, hrala štyridsať minút a okrem čerstvých vecí z platne Roots & Echoes, ktorá vyjde v auguste, prišiel rad na staré hitovky Simon Diamond s rezko sa meniacimi aranžmánmi či Dreaming of You, ktorú tamojší poslucháči poznajú z rádia FM4. Pri Pass It On a In The Morning sa pod pódiom prvýkrát tancovalo. The Coral neboli nikdy slávni, ale ich hudba je dobrou zmesou akustického hrania a nebojácnosti hrať jemne i výbušne, kombinovať nálady.
Arktici na seba ešte dali počkať, ladiči im pripravovali gitary, asistenti nápoje a uteráky. Takmer osemdesiatminútový koncert odpálili pesničkou The View From The Afternoon z prvej platne, nasledovala plejáda starých a nových vecí, kde neboli podstatné svetlá ani pyrotechnické zbytočnosti, ale nástojčivé skladby. Hoci boli z odlišných období, zapadali do seba a niekedy nebol priestor ani na aplauz, po skončení jednej prudko nasledovala ďalšia. Zvuk bol hutný a burácajúci. Ťažko veriť, že líder Alex Turner sa s gitarou zoznámil až pred piatimi rokmi.
Novinka Fluorescent Adolescent rozospievala a roztancovala ľudí rovnako ako všetky staršie záležitosti, medzi ktorými nechýbali When The Sun Goes Down, Mardy Bum, Leave Before The Lights Come On. Popevok prevzatý od Duran Duran v songu Teddy Picker – „save it for the morning after“ – nechal Turner iba na fanúšikov. Opice hrali odušu, namiesto príhovorov nechali všetko na pesničky a okrem poďakovania za potlesk a neistej otázky uprostred koncertu, či ešte na nich máme čas, nepadli hovorené slová. Koniec patril skladbe A Certain Romance so záverečnými sólami a nelichotivým textom o konfliktoch mladých ľudí z rôznych subkultúr. Prídavky sa nekonali. Zaznelo všetko, čo kapela považovala za podstatné. Pankáči!
.matej Lauko
Autor je hudobný publicista.
Táto rozprávka sa začína na Vianoce 2001 v britskom Sheffielde, keď si kamaráti a susedia Alex Turner a Jamie Cook pod stromček prajú gitary. Sen sa im splní, a keď sa na nich naučia hrať, spolu so spolužiakmi Andym Nicholsonom (basgitara) a Mattom Heldersom (bicie) začínajú vymýšľať spoločné pesničky. Alexovi najprv trvá, kým sa odváži priznať, že už dlhšie píše texty, a že ho to baví. Je hanblivý a nechce, aby si z neho ostatní strieľali.
.z klubov do MTV
O necelé dva roky už Arktici koncertujú v miestnych kluboch. Turnera, ktorý predtým pomáhal v bare, štvalo, keď nejaká neznáma kapela po krčmovom koncerte predávala neoficiálne nahrávky, preto sa spolu s kamarátmi rozhodli, že svoje piesne budú rozdávať na napálených nosičoch. Dopyt po nich rástol so stúpajúcim počtom fanúšikov, a tak dôležitú úlohu zohralo internetové vymieňanie. Kapela proti tomu nikdy neprotestovala, vravela, že nechce robiť hudbu pre peniaze.
Po raritných épečkách a v rámci intenzívnejšieho koncertovania sa na jeseň roku 2005 oficiálne objaví prvý singel, punková pecka I Bet You Look Good On The Dancefloor a jednoduchý videoklip so štyrmi uhrovitými chlapcami, ktorí hrajú na pódiu, začína vysielať celosvetová MTV. Keď v januári budúceho roka skupina v nezávislom britskom vydavateľstve Domino Recording vydáva debutový album s názvom Whatever People Say I‘m That‘s What I‘m Not, láme rekordy.
.arcticmánia
Predtým ich oveľa menšie vydavateľstvá odmietali, promotérski výmyselníci v ich muzike nenašli to pravé. Na čele labelu Domino však stojí Laurence Bell, ktorý vie, že mu Arctic Monkeys do nekomerčného katalógu výborne zapadnú. Je to preňho takmer istota a zásah do čierneho: fanúšikovia, ktorých nie je málo, pesničky dokonale poznajú, a preto po oficiálnej platni siahajú ako po jasnej voľbe. Album si v prvý deň len v Anglicku kúpi viac ako stotisíc poslucháčov, o týždeň od dátumu vydania ich je už vyše tristopäťdesiattisíc. Ďalšou gitarovou hitovkou When The Sun Goes Down, pesničkou bez príkras o mladistvej sheffieldskej prostitútke, kapela triumfuje nad etablovanými hitparádovými menami i inými gitarovými kapelami.
Spúšťa sa „arcticmánia“, médiá volajú po senzáciách. Kapela si zachováva to, čo mala už na začiatku: unikátny postoj. Odmieta hrať v televíznych reláciách, a keď už do nejakej zavíta, vie prečo (napríklad ak ju pripravuje britský publicista a hudobný pátrač Zane Lowe). Paradoxne sú Arktici, napriek svojmu vyhranenému názoru, čoraz viac napádaní, že sa len tak pankáčsky tvária, že vlastne ani nie sú dobrí a celý cirkus okolo nich je len nafúknutá bublina.
.mediálny nápor
Tí, ktorí chcú, si dôvod na kritizovanie nájdu. Na Arctic Monkeys už prekážalo asi všetko. Že frontman spieva v severoanglickom dialekte a komolí slová, že jeho texty plné pohľadov na život mladých ľudí v spoločnosti, na lásky aj sklamania, si treba dôkladne čítať. Dôvodom na námietky bol dokonca obal debutového CD, kde vidno kamaráta kapely, ako fajčí cigaretu a jeho tvár evokuje, že má za sebou dlhý večer. Kapela kritikom i „kritikom“ po krátkych troch mesiacoch od debutu odpovedá EP platňou nazvanou Who The Fuck Are Arctic Monkeys. Hudobne nadväzuje a textovo pritvrdzuje, preto sa piesne z nej v rádiách príliš nehrajú. Fanúšikovia to považujú za potvrdenie obrovského potenciálu, kritici za marketingový ťah.
Nasledujú úspechy v anketách, opice však naďalej radšej intenzívne koncertujú, ako by sa presúšali na galavečeroch. Popri šnúrach a účasti na festivaloch dávajú dokopy materiál na druhú dlhohrajúcu platňu. Favourite Worst Nightmare vychádza vo februári 2007, ale už bez spoluzakladateľa, basgitaristu Andyho Nicholsona, ktorý z kapely odchádza ani nie tak pre únavu, ako to najskôr tvrdí, ale preto, že ďalej nechce znášať mediálno-koncertný nápor. Nahradí ho Nick O'Malley, basák jednej zo spriatelených sheffieldskych kapiel.
Na druhom albume Arktici servírujú ďalší rozmer svojich tvrdých hitoviek, pri hraní nestratili dynamiku a Turner sa ešte viac vycibril v rýmovaní a vymýšľaní vlastných literárnych výrazov. Platňa vyvracia obavu v súvislosti s druhým radovým albumom. Ukazuje, že úspech a slávu kapely nemajú na konte zbehlí manažéri, ale jedine ona sama.
Opice naživo
Koncert vo viedenskej Aréne bol, ako už v prípade Arctic Monkeys býva zvykom, beznádejne vypredaný. Svojich obľúbencov si prišlo pozrieť viac ako tritisíc ľudí, pri vytrvalom vyčkávaní pred úzkou hlavnou bránou bolo počuť aj slovenčinu a češtinu. Keď sa krátko po siedmej večer dvere konečne otvorili, u mladých rakúskych fanúšičiek, hnaných hormónmi a obavou, že si neuchytia správne miesta pod pódiom, by ste s poučkami o trpezlivosti neobstáli. Buď by vás boli pritlačili k stene, alebo rovno ušliapali. Našťastie išlo o open-air koncert, a tak sa dalo urobiť si pohodlie aj v prípade, že ste prvenstvo dopriali nežnejšiemu pohlaviu.
Predkapela, britskí pesničkári The Coral, hrala štyridsať minút a okrem čerstvých vecí z platne Roots & Echoes, ktorá vyjde v auguste, prišiel rad na staré hitovky Simon Diamond s rezko sa meniacimi aranžmánmi či Dreaming of You, ktorú tamojší poslucháči poznajú z rádia FM4. Pri Pass It On a In The Morning sa pod pódiom prvýkrát tancovalo. The Coral neboli nikdy slávni, ale ich hudba je dobrou zmesou akustického hrania a nebojácnosti hrať jemne i výbušne, kombinovať nálady.
Arktici na seba ešte dali počkať, ladiči im pripravovali gitary, asistenti nápoje a uteráky. Takmer osemdesiatminútový koncert odpálili pesničkou The View From The Afternoon z prvej platne, nasledovala plejáda starých a nových vecí, kde neboli podstatné svetlá ani pyrotechnické zbytočnosti, ale nástojčivé skladby. Hoci boli z odlišných období, zapadali do seba a niekedy nebol priestor ani na aplauz, po skončení jednej prudko nasledovala ďalšia. Zvuk bol hutný a burácajúci. Ťažko veriť, že líder Alex Turner sa s gitarou zoznámil až pred piatimi rokmi.
Novinka Fluorescent Adolescent rozospievala a roztancovala ľudí rovnako ako všetky staršie záležitosti, medzi ktorými nechýbali When The Sun Goes Down, Mardy Bum, Leave Before The Lights Come On. Popevok prevzatý od Duran Duran v songu Teddy Picker – „save it for the morning after“ – nechal Turner iba na fanúšikov. Opice hrali odušu, namiesto príhovorov nechali všetko na pesničky a okrem poďakovania za potlesk a neistej otázky uprostred koncertu, či ešte na nich máme čas, nepadli hovorené slová. Koniec patril skladbe A Certain Romance so záverečnými sólami a nelichotivým textom o konfliktoch mladých ľudí z rôznych subkultúr. Prídavky sa nekonali. Zaznelo všetko, čo kapela považovala za podstatné. Pankáči!
.matej Lauko
Autor je hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.