Mestá v podzemí

Parížske metro funguje na základe svojej špecifickej logiky. Do vagónov najprv nastupujú noví cestujúci a až potom sa z nich vyhrnú tí, čo chceli vystúpiť. Za nimi sa potom ako posledný vytacká potulný umelec s harmonikou a jeho malý syn, čo medzitým vyzbieral drobné od tých, ktorí nastúpili aj vystúpili.

V moskovskom metre naráža návštevník do náhliacich sa pasažierov, pohľad mu totiž utkvel na vysokých stropoch zdobených krištáľovými lustrami a mozaikou s tvárami budovateľov komunizmu. Stanice metra ako skvostné komnaty evokujú niekdajšiu vieru v boľšaju budúcnosť. Ešte stále.

V Bangkoku rozhorúčené telo cestovateľa ihneď ovinie arktická ruka klimatizácie, nastavenej podľa singapurského vzoru. Možno aj o stupeň nižšie, v snahe aspoň v niečom predbehnúť supermoderný mikroštát, ktorý bol inšpiráciou na výstavbu nového nablýskaného metra. V samotnom Singapure nie je vo vlakoch dovolené jesť ani piť. Z reproduktorov sa každú chvíľu ozývajú hlásenia o tom, že akákoľvek podozrivo vyzerajúca osoba by mala byť nahlásená dispečingu.

V New Yorku sa čas pod zemou zastavil. Zatiaľ čo hore, v skutočnom svete, ustupujú štyridsaťročné paneláky novej výstavbe,  v podzemí jazdia stroje ovládané systémom, ktorý si ešte pamätá spor Edisona s Teslom týkajúci sa striedavého a jednosmerného prúdu. Na dávno neomietnutých stenách miestami visia nápisy a šípky, ktoré odkazujú už na neexistujúce ulice, na slepé uličky v tuneloch, na verejné telefóny vo výbežkoch stien, odkiaľ sa už dávno nedá telefonovať. Zo stropu občas padá neidentifikovateľná zmes sadze, prachu a hrdze. Z chodby vedúcej na prestup sa ozývajú falošné tóny Pachelbelovho Kánonu D-dur pre sláčikové trio. Trojica afroamerických mladíkov si tu zarába na živobytie. 

Metro v New Yorku nie je ako žiadne iné metro na svete.

História newyorského metra sa začala odvíjať už na konci devätnásteho storočia, keď niekoľko odvážnych inžinierov experimentovalo s nadzemnými koľajnicami, na ktorých jazdili parou poháňané stroje. Tuhá zima v roku 1898, ktorá priniesla snehovú kalamitu, a nezlomný pragmatizmus stavebného inžiniera Williama B. Parsonsa však prispeli k tomu, že v októbri roku 1904 bola oficiálne otvorená prvá podzemná trať, ktorá viedla zo City Hall do Harlemu. 

O sedemdesiat rokov neskôr sa dôsledky hospodárskej krízy prejavili aj na rozpočte hromadnej dopravy, a tak dostalo newyorské metro stigmu nebezpečného miesta, poznačeného kriminalitou, špinou a všadeprítomnými grafiti. Keď do funkcie starostu nastúpil Rudolph Giuliani, prišiel s metódou „rozbitých okien“, v rámci ktorej sa zameral na tvrdé zákroky proti drobnej kriminalite (preskakovaniu turniketov či vandalizmu). Navodený dojem verejného poriadku mal potom odradiť skutočných zločincov. Plán sa vydaril, kriminalita v podzemí sa významne znížila.

Rok 2001 priniesol nové obavy o bezpečnosť newyorského podzemia, keď sa metro ocitlo na zozname hlavných cieľov možných teroristických útokov. O štyri roky neskôr sa podobný atentát odohral v londýnskom metre a zahynuli pri ňom desiatky cestujúcich. Po počiatočnej panike zaznamenanej aj v americkej metropole však život pokračoval ďalej, tak ako predtým. Newyorskej polícii sa zatiaľ podarilo jeden konkrétny plánovaný pokus o atentát na stanicu Herald Square včas a úspešne zastaviť.

Dnes je newyorské metro hustou pavučinou liniek a so 468 zastávkami je suverénne najrozsiahlejším dopravným podzemným systémom na svete. Každý týždeň sa ním prepraví až 5 miliónov cestujúcich a v tomto počte sa mu môžu rovnať len mestá ako Tokio či Moskva. Na najfrekventovanejšom dopravnom uzle pri Times Square prejde turniketmi každý týždeň 180-tisíc cestujúcich.

Od deväťdesiatych rokov sa počet cestujúcich zvýšil viac ako dvojnásobne. Jay Walder, nový šéf agentúry Metropolitan Transportation Authority, však bojuje s rozpočtovými škrtmi a viac než na rekonštrukciu starých staníc sa v súčasnosti zameriava na zlepšenie povrchovej autobusovej dopravy. Predsa však aj pod zemou dochádza k postupnej, pomalej obnove. Najnovšia stanica na južnom výbežku Manhattanu, South Ferry, svojím moderným dizajnom konečne zbližuje svet  hypermoderných mrakodrapov nad zemou so svetom ako vystrihnutým z dejín, ktorý sa ukrýva pod nimi. Storočné podzemné mesto si zaslúži novú fasádu.