Obyčajná kríza?

Táto koalícia má tesnú väčšinu. A je nesporné, že štyrom koaličným stranám k tesnej väčšine významne pomohli dve menšie zoskupenia – OKS na kandidátke Mostu a Obyčajní ľudia na kandidátke SaS. Môže sa to niekomu nepáčiť, ale je holý fakt, že bez týchto dvoch subjektov by bola väčšina novej koalície veľmi otázna. Z tohto holého faktu a z parlamentných počtov by rozumná koalícia vyvodila dva závery – že ak chce vládnuť štyri roky, potom štyroch poslancov OKS a štyroch Obyčajných ľudí nevyhnutne potrebuje, a preto s nimi musí slušne zaobchádzať.

Ale všimnite si, čo sa od volieb deje – OKS, dlhodobo najpriateľskejšia strana voči našim Maďarom, nielenže nedostala od Bugárovho Mostu možnosť nominovať svojich ľudí do štátnych funkcií, ale ani zastúpenie v rokovacom tíme (za slovensko-maďarský Most chodia na kľúčové koaličné rokovania zvyčajne traja Maďari...), a dokonca ani pochopenie pre budovanie vlastnej identity a značky. Teda nie vzájomne výhodná spolupráca, len nadradenosť a nepriateľský signál: Buďte radi, že ste v parlamente, a nevyskakujte. Len rozmer ľudí z OKS zabránil tomu, aby dnešnej kríze v klube SaS nepredchádzala hneď po voľbách kríza v Poslaneckom klube Mostu.

Príbeh Matovičovej skupiny poslancov je podobný. Pomohli SaS priestorom v regionálnych médiách, a priniesli Sulíkovi aj vlastné, zväčša vidiecke hlasy, ktoré by inak túto mestskú stranu nevolili. Na to boli dobrí. Aj na reči o verejnosti, občanoch, bežných ľuďoch, ktorých treba zapojiť do skostnateného politického života. Ale keď prišlo na ich požiadavky (viaceré z nich sú úplne neškodné a okamžite prijateľné), zabudla na ne nielen SaS, ale pri rokovaniach o finálnej podobe vládneho programu aj celá koalícia. Veď prečo by sa lídri, povolební majstri sveta, zaoberali nejakými amatérmi a ich insitnými predstavami o svete? My vládneme, oni nech čušia. Keď sa títo štyria neskúsení a v mnohom naivní poslanci ozvali (áno, ozvali sa zmätočne, no a?), a začali hovoriť o odchode z klubu SaS, neprišla snaha lídrov koalície o zmier, ale urážky, a dokonca reči o neprijateľnosti menšinovej vlády, a teda o možných predčasných voľbách.

Nič desivejšie som od volieb nepočul. Poviem to bez obalu – vedel som, že viacerí lídri tejto koalície sú nevyzretí, ale až takú mieru nezvládnutých emócií  a neschopnosti vidieť dôsledky svojich slov a krokov som nepredpokladal. 

Problém s Matovičom bol pritom triviálny a ľahučko riešiteľný – stačilo trochu empatie, úcty a rozumnej taktiky skúsenejších lídrov. Lenže prišla len ignorancia a infantilná samoľúbosť.

Je pritom zaujímavé, že dovnútra koalície nenastavujú jej lídri vnímavé uši, ale ostré lakte, no navonok, k verejnosti, sú bojazliví, až to kričí. Všimnite si napríklad, ako sa táto vláda bojí slova privatizácia. Nebudeme privatizovať, tvrdí. To vážne? Všimnite si tiež, že nechce zrušiť ani len Ficov vlastenecký zákon, tú hnusnú donucovaciu normu k láske. A všimnite si ešte slová premiérky, ktorými odmietla šokovú terapiu, radikálne reformy a prenášanie bremena krízy na ľudí. Keby to bol Paroubek, prosím, ale premiérka reformnej vlády? Dovolím si priamu otázku: Prosím vás, pani premiérka, kedy tu prebiehala šoková terapia a radikálne reformy, ak ich teda považujete za čosi fuj? Za Klausa, ktorého ste podporovali? Alebo až za Mikloša, ktorý je vaším ministrom financií? A ako inak, než tým, že my ľudia sa uskromníme, sa dá vyriešiť strašlivý dlh Slovenska? To len Fico sa tváril, že sa uskromniť nemusíme. Už aj vy?

Chcel by som sa mýliť, ale zdá sa mi, že arogancia tejto koalície dovnútra a reformný strach navonok sú dve strany tej istej mince – koalície nedospelých lídrov.