Nie sú z Marsu

„Bol to taký sen. Oslovili sme rôznych hudobníkov, len sme nevedeli, ako to bude presne vyzerať. Nechala som to na nich. Očakávala som, že sa nejakým spôsobom budú Rómovia a profesionáli inšpirovať. Na prvom stretnutí v kostole vo Veľkom Slavkove sa urobilo najviac práce. Bol tam Jozef Lupták, Thierry Ebam, Juraj Dobrakov, britský trombonista Hilary Jeffery a štyria rómski speváci. Boris Lenko sa k nám pridal až neskôr. Myslím si, že v tomto projekte je priestor pre každého a výsledok je taký, aký je vďaka každému z nich. Nikto sa nesnažil vyniknúť na úkor iného.  

„Rómovia boli zaskočení, pretože niečo podobné predtým nerobili a boli vytrhnutí zo svojho prostredia. Spočiatku neboli vôbec spontánni. Thierry so svojimi bubnami a svojou živelnosťou ich však dokázal odviazať. Aby v tom nebol chaos, tak každý z profesionálov si pripravil niečo na raný rozbeh a ostatní sa k nim postupne začali pripájať. Niektoré nápady prišli počas prestávok, keď my sme robili iné veci, ale Rómovia stále spievali. Oni vlastne spievali v kuse, celý deň. Veľa zaujímavého z nich dostal aj Hilary, ktorý má výborné pedagogické schopnosti.  

Možno kedysi hej, ale teraz oveľa menej. Dnes je u nich módou niečo ako karaoke, pustia si nejakú pesničku a do toho tancujú a spievajú. Alebo radi chodia s mobilmi, kde si púšťajú hudbu. Však nie sú z Marsu, ale zo Slovenska (smiech), robia to, čo ostatní. Hudba sa drží hlavne medzi mladými, ktorí počúvajú rom-pop. 

Tých šesť rómskych spevákov poznám už veľmi dlho. Vybrala som ich, pretože sa mi páčia ich hlasy. 

Súrodenci Ďuďovci, ktorí sú troška viac známi, na prvom stretnutí neboli. Pochádzajú z dediny Soľ pri Prešove. Ich postihnutie (pozn. redaktora – Ferko a Martinka sú nevidiaci a imobilní) ich koncentruje len na hudbu. Počas dňa nemajú veľa možností, napríklad chodiť do lesa alebo do mesta. Ferko s Martinkou sú veľmi výreční a vedia výborne po slovensky, pretože veľa presedia pred telkou. Ferko sa niekedy vyjadruje takmer ako televízny hlásateľ. (Smiech.)

.ďalšou známou postavu z Phurikane giľa je Béla Pokuta, o ktorom sme sa dávnejšie bavili, že niekedy je ho ťažké zohnať. Čo je to za človeka?

Dvaja z nich si za ten čas, čo sa poznáme, zažili veľkú životnú traumu. Ferko aj Béla boli odvlečení. Obidvaja do toho išli dobrovoľne, ale ja by som to označila za únos. Ferka zavolali hrať na nejaký koncert do Nemecka, mal vybavené všetky potrebné papiere, ale nakoniec sa ocitol v skupine hendikepovaných ľudí, ktorých pohodili na ulicu a museli žobrať peniaze. U Ferka to trvalo asi mesiac a zhodou okolností som bola pri jeho záchrane. Keď som prišla k nim domov, pýtala som sa ich, kde je Ferko?  Oni sa len ošívali, ale nakoniec to z nich vypadlo. Tí, ktorí ho odvliekli, im nedvíhali telefón, ale mne nakoniec dvihli. Asi sa aj trochu zľakli. Volali sme aj na políciu, ale tá si to prehadzovala z jedného okrsku na druhý. Ferka nakoniec vrátili, úplne sa zosypal a ťažko ochorel.  

Toho zobrali akože na robotu do Trnavy, ale v skutočnosti ho asi rok väznili v garáži spolu s ostatnými Rómami. Cez deň chodili do práce, všetky výplaty brali ich väznitelia. Občas ich pustili pod dozorom von. Stala sa taká úsmevná historka. Na námestí bolo pódium, kde mohol každý okoloidúci zaspievať. Béla zaspieval, a keďže bol najlepší, vyhral počítač (smiech), ktorý mu však zobral jeho akože manažér. Podľa toho, čo hovorí Béla, už jeho väznitelia sedia. Vraj ušiel ako posledný. On je veľmi plachý a nepriebojný. Schovával si nejaké drobné peniaze v múre a keď mal dosť, tak ušiel.

Zo Žehry. 

.irenka je jeho žena? 

Nie, to je jeho švagriná, bratova žena. O Irenke som vedela, že má skvelý hlas, no pôvodne som ju nechcela volať, pretože má osem detí a jej muž je dosť žiarlivý. Nakoniec sme kvôli Bélovi museli zobrať nielen Irenku, ale aj jej muža a dieťa. Nikto nechcel ísť sám. Takisto tretia dvojica. Marcela a Jozef Dreveňákovci. Ani Jozef svoju ženu nepustil len tak samu do sveta, a tak šiel s ňou. Nakoniec sa ukázalo, že dobre spieva a hrá na gitare.

Neviem prečo. (Smiech.)

Pravda je, že medzi Rómami je väčšie percento tých, ktorí vedia spievať a hrať ako u Nerómov. Ale či tie veci máš v sebe, alebo je to kombinácia toho, že to máš dané a vyrastáš v prostredí, kde sa stále spieva, to neviem.  

Práve robíme na projekte o rom-pope. V tom vidím oživenie rómskej hudby v osadách.  Pamätám si, keď som chodila k babke, tak vo vedľajšej osade sa stále spievalo. Potom spevu bolo oveľa menej. Ale dnes sa mi zdá, že živá hudba a spev opäť ožíva, aj keď v úplne inej podobe. Skoro v každej osade je rompopová kapela. Dve Yamahy, bicie, sólová gitara, basa. Je to hrozne maskulínne, hrajú tam samí chlapi. Stretli sme len jednu speváčku. Na východe majú veľmi radi takzvané „rompopové slaďáky“. 

Aj, ale aj o tom, že joj, že umriem.(Smiech.). Niektoré kapely sú všeobecne populárne u nás aj v Česku, tie si samy skladajú pesničky. Ale tým, že Rómovia veľmi rýchlo nasávajú a preberajú si navzájom nápady, tak dochádza k akejsi folklorizácii rom-popu. Nikomu to extra neprekáža. Menej známe skupiny preberajú veci od tých známejších, a niekedy ani nevedia, kto to pôvodne spieva. Keď sa ich pýtame, odkiaľ to majú, povedia, že z cédečka. 

Hm...Kajkoš, Culy, Lucka z Podolínca, City Boys..... Z Trebišova je napríklad veľa známych moderných kapiel.

Kajkoš určite, tí majú aj pekné auto a sú aj takí vyobliekaní. (Smiech.) 

Napríklad v Maďarsku má záujem o rómsku hudbu dlhú históriu. Zo zberateľského pohľadu, keď som sa mala o niečo oprieť,  tak hlavne o maďarské zdroje, ktorých je veľmi veľa. Keď sme chodili po slovenskom juhu v okolí Levíc, tak tam Rómovia ochkali, že boli časy, keď chodili hrať do Budapešti. V každom bare tam hrala nejaká rómska kapela. Teraz už nie je taký záujem, a ak áno, nezaplatia ich poriadne, tak to riešia len jednou yamahou so spevákom. Keď chcú, aby to znelo akože tradične, tak sa to doplní o nejakého husličkára. Klasická rómska kapela sa dnes na Slovensku hľadá veľmi ťažko. Niežeby neboli. Napríklad v okolí Bardejova sa dajú nájsť starší Rómovia, hrajúci na klasických nástrojoch. Dnes však fičí hlavne ten rom-pop. 

Neviem. Keď niekde prídeme prvýkrát, snažíme sa Rómom vysvetľovať, o čo nám ide. Mnohí si spočiatku myslia, že sme z televízie alebo z nejakého úradu. Pochopia to až ľudia, s ktorými sme dlhšie v kontakte. Jednoduchí Rómovia z osád príliš nechápu, na čo je dobré nahrávať ich pesničky.

S niektorými mám už dlhoročné vzťahy a tie mi pomáhajú ísť aj do ďalších osád. Mám v hlave ešte ďalší projekt, vrátiť sa k pôvodným žalostným pesničkám a okrem nahrávania by som ich rada vyspovedala, pretože s konkrétnou pesničkou býva spojený životný príbeh, sen, spomienka... . 

Je to veľmi zložité. Rómovia v osadách žijú v obrovskej chudobe a nemajú silu, aby sa z tohto sami dostali. Stáva sa, že vedľa seba sú dve rómske dediny, jedna je v totálnej biede a v druhej sa ľudia dokázali zmobilizovať. Začali pracovať v zahraničí, zarobili peniaze a opravili svoje domy. Nezávidím nikomu, kto sa to snaží riešiť. Napríklad vzdelanie. Mnohí rómski rodičia nepovažujú vzdelanie za dôležité, pretože v ňom nevidia žiadny dopad na to, aby sa mali lepšie. Keď sa deťom podarí vyštudovať, aj tak ich nikto nechce zamestnať. Rómske deti boli hlavne v minulosti často posielané do špeciálnych škôl a tým sa ich perspektíva uzavrela. Poznám rómskeho učiteľa, ktorého otec odmietol, aby chodil do špeciálnej školy a dnes má vyštudované dve vysoké školy. Myslím si, že takzvaný rómsky problém je viac sociálny ako etnický. Vždy mám depresiu, keď na tým rozmýšľam, pretože v najbližších rokoch sa to určite radikálne nezmení. Vidím cestu v tom, že sa nájdu ľudia, ktorí sa budú venovať Rómom, ktorí to potrebujú, priamo v ich prostredí a budú to brať ako svoje poslanie. Ale na taký veľký problém je ich zatiaľ strašne málo.