Neriadená strela

Prezerám si internetové stránky rôznych médií a takmer na každej z nich vidím mladého štíhleho muža v ležérnom chlapčenskom tričku, na krku s koženou šnúrkou, na ktorej sa hompáľa ťažko identifikovateľný prívesok. Fotogenický muž rozpráva, vysvetľuje, odpovedá. Vyžaruje z neho spokojnosť, možno až šťastie. Takto si predstavoval pôsobenie v politike: uvoľnene stáť pred kamerami a riešiť svoje požiadavky?

Všetci už pár týždňov vieme, že Igor Matovič má rád mediálnu pozornosť. Nebude nikdy radovým poslancom, ktorý v tichosti svojej pracovne študuje zákony, pripravuje pripomienky či návrhy a politickou cestou ich presadzuje. Má pár jednoduchých téz, s ktorými do politiky vstúpil, a tie bude opakovať všetkými mediálnymi cestami. Občas na spestrenie agendy pridá aj niečo originálne – napríklad kamaráta, ktorý mu núka úplatok, aby prestúpil k opozícii.

Igor Matovič pritom možno vôbec nie je zlý človek, zrejme dokonca svoje návrhy, ktorými chce okliešťovať privilégiá politikov, myslí úprimne. Lenže je v čomsi ako neriadená strela a s takými sa ťažko robí čitateľná politika. Neriadená strela – aby sa na ňu nezabudlo – je schopná urobiť všetko. Aj zveličovať, aj si prispôsobovať realitu. Matovič zatiaľ pôsobí ako nezrelý človek jednoduchých riešení. Chce všetko a hneď, ako dieťa, ktoré vie, že keď veľmi kričí, tak mama dobehne aj s cukríkom. V jeho prípade však nebeží mama, ale koalícia. A Richard Sulík sa bude ustavične cítiť trápne s ospravedlnením, že kolegu dobre neodhadol.

Igor Matovič neustále opakuje, aké majú politici nadštandardné privilégiá. Majú. Ale tým nám všetkým sugeruje, že do politiky sa vstupuje len kvôli vysokým platom, imunite, vplyvu, odstupnému či nezdaneným príplatkom. Akoby v politike nebol žiadny étos, žiadna vízia či túžba urobiť svet lepším. Iste, v politike je veľmi veľa, možno dokonca väčšina podvodníkov, kariéristov, zlodejov. Ale naozaj tam niet idealistov alebo praktikov, ktorí sú presvedčení, že vedia lepšie spravovať štát?

Igor Matovič v tričku a náhrdelníku na parlamentnej chodbe dával najavo, že on vlastne ani nie je politik, že on s týmto oficióznym svetom nemá nič spoločné. On je len taký chalan, čo prišiel vyčistiť parlamentný chliev. On a jeho priatelia – akísi Štyria statoční. Ale tým Siedmim bolo trochu ľahšie uveriť.