Z blata do kaluže (a späť)

.mladý právnik Martin Horák z Nových Zámkov sa dozvedel o možnosti zapojiť sa ako dobrovoľník Človeka vo ohrození do odstraňovania následkov povodní na východe cez Facebook. Ani na okamih nezaváhal. Pracoval na Spiši s partiou podobne zmýšľajúcich mladých ľudí. Dva týždne v Richnave, potom rovnaký čas vo Vitkovciach. Opravovali školy. „Moje predstavy boli horšie ako realita. Učiteľky sa bezprostredne po povodni postarali o základné práce,“ vraví Horák a dodáva: „Keď sme prišli do Richnavy, tak hneď prvý Róm, ktorý sa pristavil pri našom aute, sa pýtal, či máme pre neho prácu. Práca bola, no neplatená. O tú nemali záujem. Prišli nám však pomáhať rómski chlapci z tridsať kilometrov vzdialenej dediny. Milo ma to prekvapilo.“

„Odkašliavajúci“ naftový vysušovač začína zamorovať splodinami suterén rodinného domu. Miestnosť čoraz intenzívnejšie pripomína parkovisko plné naštartovaných trabantov. Dym sa valí z okien. Rodina vo Veľkej Lodine, ktorá mala začiatkom júna v dome meter a pol vody z Hornádu, si medzitým varí obed na dvore, kam si vyniesla zariadenie kuchyne – šporák dočasne slúži ako poľná kuchyňa. Deti sa hrajú, babička mieša vareškou prívarok. Takmer idylka.

„Donesieme vám iný,“ povie po chvíľke a vypne pokazený stroj Ivan Priesol, koordinátor Človeka v ohrození, ktorý distribuuje ľuďom na východe z českej organizácie Člověk v tísni požičané výkonné vysušovače a prepláca im do nich aj naftu. Sedemdesiat eur za deň nepretržitej prevádzky, taká je spotreba. Ak sú používané správne, môžu zachrániť veľké majetky. Prvou podmienkou sú však poctivo otlčené omietky až „na tehlu“, čo táto rodina z Veľkej Lodiny urobila. Ľudia však väčšinou dúfajú, že sa mokré steny poriadne vysušia aj bez toho. Nevysušia. V budúcnosti ich obíjanie omietok neminie – bude to však drahšie a náročnejšie. Pekná paralela fungovania štátu a dôsledkov odsúvania nepríjemných opatrení, čo poviete?

„Mali sme tu teraz štvrtú povodeň za posledné roky, no doteraz nám štát neuhradil ani korunu,“ konštatuje bez viditeľných emócií starosta Veľkej Lodiny Peter Lukáč. Táto dedina je „zaseknutá“ v horách medzi Košicami a Prešovom. Žeby sem z Bratislavy netrafili? Zo 108 domov ich tu zaplavila v júni voda 56. Mnohé do výšky 1,6 metra, povytláčalo nábytok do stropov. Niektoré z nich, asi dvadsať, sú nelegálne stavby. Žijú tu Rómovia, nejde však o nijaké chatrče, ale o fortieľne domy s drahým zariadením.

Teraz sú príjazdové cesty do dediny lemované haldami vyhodeného nábytku a zariadenia domácností. Samosprávy nielen tu, aj inde na Slovensku trpia takpovediac dvoma živlami: veľkou vodou a finančnými „suchotami“.  Najmä výpadok podielových daní ich postavil pred riziko kolapsu. Obce a mestá požadujú od štátu okamžité zálohové platby. Predstavitelia Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) sa oprávnene obávajú, že prostriedky  na povodňové a záchranné práce dostanú až koncom roka. Čo dovtedy? Niekde fungujú iba na dobré slovo. Kontajnery odpadu z Veľkej Lodiny za tisíce eur vyváža firma ASA bez úhrad –  zatiaľ.

Provizórny pontónový most pri Spišskej Novej Vsi, kde stoja denne kolóny áut. Stavebná uzávera v Kapušanoch pri Prešove, kde zosuvy pod hradným vrchom znamenajú zbúranie siedmich domov. Neprejazdná železničná trať medzi Spišskou Belou a Podolíncom, prepadnutá Cesta Slobody vo Vysokých Tatrách  a pri vodnej nádrži Domaša, mnohé zasypané komunikácie, ohrozené rodinné domy v Košiciach – Krásnej, poškodené lesy na severe. Silné dažde spôsobili čosi ešte horšie ako povodne. Prišli masívne zosuvy pôdy. 

Rozsah ohrozených území je obrovský. Geológovia zmapovali viac ako štyritisíc štvorcových kilometrov v šestnástich okresoch, teda o niečo viac ako osem percent rozlohy Slovenska. Len na severe Prešovského a Žilinského kraja odborníci identifikovali už takmer tritisíc nebezpečných svahových deformácií, ktoré sa pri dlhotrvajúcich dažďoch, ale aj po náhlych búrkach môžu dať do pohybu. A riziko s nárastom zrážkových anomálií rastie – nijaký svah nie je z dlhodobého hľadiska stabilný.

Slovensko je krajinou dediniek v údoliach, no aj na úpätiach kopcov. Ľudia si stavali domy v dobrej viere, že je to bezpečné, aj na nivách či svahoch. Väčšinou ich na to nikto neupozornil. Alebo aj áno, no ignorovali to, a teraz sa im nezodpovednosť vypomstila. Drahé geologické prieskumy neboli k dispozícii. Až teraz vzniká mapa povodňového a zosuvového rizika. Ako uvádza denník SME, košická spoločnosť GEO Slovakia v spolupráci s Geotrendom Žilina a s Katedrou inžinierskej geológie Prírodovedeckej fakulty UK od roku 2005 mapuje záplavami a zosuvmi najohrozenejšie regióny severného Slovenska. Geológovia zmapovali viac ako štyritisíc štvorcových kilometrov v šestnástich okresoch, teda o niečo viac ako osem percent rozlohy Slovenska. Projekt si objednalo ministerstvo životného prostredia, hotový má byť koncom tohto roku. Jeho súčasťou by mala byť  podrobná mapa celkového ohrozenia stavieb a ciest. Samosprávy a štátna správa by sa aj na jej základe mali kvalifikovane rozhodovať, kde stavať a kde nie. Mapy by mali byť verejne prístupné na internete. 

Nepochybne najviac na neexistenciu takýchto máp doplatili v Nižnej Myšli pri Košiciach – zatiaľ tu museli zbúrať 27 domov. Osud ďalších trinástich je neistý. Táto obec je aj symbolom systémového zlyhania. Jej príbeh dokazuje, že samosprávy obcí, ponechané do veľkej miery samy na seba, si v prípade veľkých prírodných katastrof  bez pomoci štátu pri koordinácii a organizácii prác nemajú šancu pomôcť. V rozvojových krajinách, akou je napríklad Haiti, tieto kľúčové činnosti zabezpečuje OSN a jej agentúra OCHA. My sme vyspelá krajina. Žiaľ?

Je užitočné oživiť si tento príbeh, bez emócií a bulvárneho podfarbenia. Noc čo noc chodil po vypuknutí povodní starosta Nižnej Myšle Marián Karvanský (pozri rozhovor v rámčeku) k Hornádu. Bezmocne sa pozeral, kedy sa preleje hrádza. Málo spal, málo jedol. Keď už týždeň v dedine ťahali vodu z domov a dúfali, že najhoršie majú za sebou, pohla sa zem.

„O druhej v noci som sa vracal od Hornádu, ktorý nám zaplavoval dedinu,“ spomína starosta Karvanský a pokračuje:  „Vchádzal som do domu, keď vtom začujem na ceste praskanie pod nohami. Zvuky vychádzali zvnútra zeme. Vedel som, že je zle. Vzápätí prasklo elektrické vedenie. Okamžite som vysťahoval manželku s deťmi a išli sme po susedoch, dom po dome. Búchali sme, kričali sme. Ľudia zo spánku vybehli v pyžamách a županoch. Otvoril som kultúrny dom, všetkých som posielal tam. Cez deň sa vracali do svojich domov po veci. To už tu boli hasiči, polícia a armáda.“

Dnes už v Nižnej Myšli nie sú hasiči, polícia ani armáda. Situácia je však nemenej skľučujúca. Dňa 6. júla začali búrať prvé domy. Zúfalstvo ich majiteľov, ktorí bývajú väčšinou u príbuzných, príliš nezmiernili ani prvé dary z verejných zbierok, ktoré priši na ich účet. Čoraz lepšie chápu, že ich situácia sa nevyrieši v horizonte týždňov ani mesiacov. Prvou podmienkou budú vyriešené pozemky, kde by sa mohlo stavať. A tie sú zatiaľ v nedohľadne. V polovici júna obci urgentne pomohlo mesto Košice, ktoré jej odpredalo za symbolické jedno euro pätnásť dvojizbových kontajnerových bytov. Čo si pod tým čudesným trojslovným názvom predstaviť?

Na okraji tejto obce vyrástlo pestrofarebné mestečko. Tak trochu pripomína stavebnicu lego, no iba z diaľky. Od 20. júla tu bývajú prvé dve rodiny, ktoré prišli o dom  – na jednom konci dôchodkyňa Margita Hruščáková so synom, na druhom manželia Vargovci, takisto so synom. Ich ďalší dvaja synovia dali prednosť bývaniu u priateliek. Predsa len, dvojpriestorový kontajner (označenie „dvojizbový“ príliš nesedí, skôr ide o veľkú kuchyňu a malú izbu) päťčlennú rodinu neuspokojí. Veľká vďaka za akúkoľvek strechu nad hlavou, vravia si títo ľudia. Aj keď, zatiaľ nemajú vodu ani elektrinu. 

„Nikto sa sem zatiaľ neťahá. Je to zlé, sedieť celý večer sama a potme,“ vraví pani Hruščáková. Druhý syn jej sem previezol všetok nábytok z domu, ktorý už nestojí. Všade sú porozkladané vedrá so zaváraninami. Za oknom vidno rozkopanú žltú zem, robotníci finišujú s vodou a elektrinou. Donedávna išlo o poľnohospodársku pôdu, úzke parcely súkromných pozemkov majú veľa majiteľov.  Je otázne, či a kedy budú súhlasiť s jej odpredajom na stavebné parcely. Keď tu obec postaví inžinierske siete, hodnota pôdy stúpne. Podľa zákona má obec právo zabrať počas mimoriadnej situácie pozemok aj bez súhlasu majiteľa, starosta Karvanský však touto cestou nechcel ísť. „Nesúhlasím ani s vyvlastňovaním. Nemôžeme predsa krivdu jedných ľudí riešiť krivdou iných,“ dodáva a má pravdu.

Akokoľvek, dvadsať rodín, teda väčšina z tých, čo prišli o domy, písomne deklarovalo, že pôjdu bývať do „kontajnerov“. V lete je tu horúco a v zime bude chladno. Ktovie, či budú stačiť elektrické vyhrievače. Nájomné je síce jedno euro, za energie však budú ľudia musieť platiť najmenej dvesto eur mesačne.

Prvými „osadníkmi“  sú manželia Vargovci s jedným z troch synov. Svietia si večer čo večer dlho do noci lampou na baterku, počúvajú tranzistorové rádio. Občas ich tu prídu navštíviť známi z dediny, aby neboli celkom sami. Jedlo si núdzovo pripravujú na platničke na plyn. Obedovať chodia k rodičom, ktorí inak tiež boli vytopení. Najprv bývali u nich, všetci na hornom poschodí, potom však situácia v rodine začala byť neúnosná. Išli teda sem, po štrnástich rokoch života vo vlastnoručne postavenom dome, ktorý už nestojí.

„Ešte sa tu nedá existovať. Robotníci stále niečo vykopú, zakopú, vykopú, zakopú,“ hovorí František Varga, zamyslí sa a dodá: „Ako dlho tu budeme? Ktovie, hovoria zatiaľ o dvoch rokoch. A možno to bude na doživotie. Veď čo, kontajner sa dá obstavať tehlami, urobí sa omietka, strecha, garáž...“

Vedľa Veľkej je ešte jedna Lodina – Malá. Vyhľadávaná rekreačná oblasť. Hornád tu vyhĺbil koryto v úzkom údolí, ktoré obklopujú husté lesy na prudkých svahoch. A práve z nich sa 1. júna začala na obec valiť voda, ktorá vyplavila takmer tritisíc ton štrku. Nasadili tri bagre a dve tatrovky, keď bola na druhý deň vyhlásená mimoriadna situácia na Ružínskej priehrade. Malá Lodina je prvá „na rane“, keby na to prišlo. Starostka Adriána Fečková hovorí, že nevedeli, čo skôr: „Padali nám svahy. Nechali sme však povodeň z kopcov a pieskovali sme hrádzu, kvôli Ružínu. Štvrtého júna nám k tomu všetkému ešte spadol cintorín, jeho zosuv odtrhol hlavný prívod vody do dediny.“

Akoby zázrakom, škody na domoch nie sú (na rozdiel od škôd na krajine) až také vysoké , voda vnikla do 17 obydlí zo 115 v intraviláne. Táto dedina je však špecifická. Pri otázke, koľko tu žije ľudí, sa starostka Fečková hlboko zamyslí: „Neviem. Máme dvesto trvalo nahlásených obyvateľov, v lete tu však žije dvetisíc ľudí. To nás ochudobňuje o dane a iné príjmy.“  Mnohí rekreanti, väčšinou s trvalým pobytom v Košiciach, tu bývajú celoročne. Dnes zrejme trpko ľutujú, že tu nemajú trvalý pobyt – do zoznamu poškodených domov pre odškodnenie od štátu a výpomoc od verejných zbierok sa nedostali.

Obce pod priehradou Ružín zvažujú žalobu na správcu toku. Vyčítajú mu, že manipulačný poriadok málo zohľadňuje protipovodňovú ochranu, prednosť má podľa nich energetika a riešenie odpadu z čističiek. Ktovie, po dvoch mesiacoch dažďov pripomínajú okolité lesy špongiu nasiaknutú vodou. Nadoraz sú aj možnosti obce. Od júna uhradili záchranné práce za 30-tisíc eur. „Som šetrná voči sebe aj voči obci. Chodím v jednom tričku a to, čo som mala našetrené na úpravy ciest a na Dom smútku, používame na záchranné práce,“ dodáva starostka Fečková. Dokedy to takto môže fungovať?