Krugman kritizoval pripravovanú vlnu rozpočtovej konsolidácie, škrtov zameraných na zníženie deficitu verejných financií. Túto vlnu spustila nielen skúsenosť Grécka so špekulatívnym útokom, ktorý pred poskytnutím solidárnej preklenovacej pôžičky ostatných členských krajín eurozóny nakrátko vyhnal rizikovú prirážku Grécka na takmer 10 percentuálnych bodov, viac než v prípade mnohých iných krajín s oveľa horším ratingom.
Tak Grécko, ako aj Írsko, Portugalsko či Španielsko padli do rokliny vysokého deficitu najmä vinou najvážnejšej povojnovej recesie, ktorá nahlodala rozpočtové príjmy, a zároveň zvýšila tlak na niektoré rozpočtové výdavky. Po varovnom prste dlhopisových trhov, ktoré si po Grécku začali klásť otázku, ktorá ďalšia z členských krajín by sa mohla dostať do ťažkostí pri refinancovaní rastúceho verejného dlhu, sa tak na starom kontinente dostalo do popredia ozdravenie verejných rozpočtov, zníženie deficitov a spomalenie rastu verejného dlhu. Zdá sa, že je to celkom prirodzená a logická reakcia.
A práve v tej chvíli sa zo zámoria ozval hlas Paula Krugmana, že šetrenie v štátnych rozpočtoch v tejto ranej fáze hospodárskeho oživenia nie je správnou politikou. Zbláznil sa Krugman? Volá azda po ďalšom ruinovaní verejných financií, po ďalších dlhových krízach, akým čelilo v úvode roka Grécko? Dá sa vôbec veriť takému odporúčaniu na ďalšie sekery z rekordne rýchlo sa zadlžujúceho zámoria?
Vtip je v tom, že Krugman sa na situáciu díva z makroekonomického pohľadu, kde je spotreba verejnej správy jednou zo zložiek hrubého domáceho produktu (spolu so spotrebou domácností, investíciami a čistým exportom). Z takéhoto pohľadu naozaj rozpočtová konsolidácia predstavuje ubratie z tempa hospodárskej renesancie. Krugman argumentuje, že sila hospodárskeho oživenia ešte nie je dostatočne silná a udržateľná, aby také ubratie v jednej zo zložiek rastúceho HDP nepredstavovalo riziko pre vážnejšie spomalenie rastu. Odporúčanie na pokračovanie stimulačnej rozpočtovej politiky vyšších deficitov je konzistentné aj s teóriou automatického rozpočtového stabilizátora uvoľnenej rozpočtovej politiky (vyšších deficitov) ako barličky zmierňujúcej hĺbku recesie.
Aj pri interpretácii tejto teórie sa však diabol ukrýva v detailoch. Najmä v tom, že teória automatického stabilizátora, teda deficitnej rozpočtovej politiky v zlých časoch predpokladá, že v dobrých časoch hospodária vlády s vyrovnanými či prebytkovými rozpočtami, teda prispievajú nielen k „ochladzovaniu" konjunkturálnej expanzie, no zároveň si vytvárajú rezervy na to, aby si v menej priaznivej fáze hospodárskeho cyklu mohli dovoliť deficitnú barličku pre ekonomiku.
Prax politickej ekonómie na starom kontinente je však taká, že vlády hospodárili s deficitmi aj v dobrých časoch, na čo po vypuknutí recesie doplatili veľmi skorým „vyčerpaním limitu na kreditke" a nutnosťou – v mene udržania svojho kreditu – šetriť práve v čase, keď by aj podľa Krugmana ekonomika ešte uvítala deficitný rastový stimul.
V prípade Slovenska treba Krugmanovu kritiku interpretovať ešte upravenú o realitu nezodpovedného deficitného hospodárenia v dobrých časoch, ako aj o váhu, akú má spotreba verejnej správy na hospodárskom raste malej a otvorenej ekonomiky. Ako sme sa presvedčili v ostatných dvoch rokoch, slovenský hospodársky rast mieri tam, kam náš externý dopyt.
Akékoľvek deficitné hospodárenie vlády je pre malú otvorenú ekonomiku z hľadiska vplyvu na silu hospodárskej expanzie prinajlepšom pľuvancom do vedra. Navyše, nezdravé rozpočtové hospodárenie prináša množstvo negatívnych dôsledkov: zdraženie obsluhy verejného dlhu, zhoršenie ratingu, ale aj turbulencie na finančných trhoch a nutnosť špenátovej diéty, na ktorú dopláca domáci dopyt.
Pre malú a otvorenú ekonomiku preto platí, že prioritami hospodárskej politiky musia byť udržanie zdravia verejných financií a posilnenie konkurencieschopnosti posilňovaním prostredia vhodného na podnikanie a investície. Odporúčania pokračujúceho deficitného stimulu v ranej fáze hospodárskeho oživenia preto treba adresovať zodpovedne hospodáriacim veľkým ekonomikám s nízkou mierou závislosti od externého dopytu.
Učebnicové nástroje proticyklickej hospodárskej politiky sú dostupné len tým, ktorí hospodársku politiku riadia s dlhodobou perspektívou sínusoidy ekonomických cyklov, nie v duchu hesla „po nás potopa“.
Autor je hlavný analytik VOLKSBANK Slovensko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.