Povodne 2010: účet

.hovorkyňa ministra pôdohospodárstva Katarína Ďurica tvrdí, že „zatiaľ možno hovoriť len o odhadoch škôd,“ a podľa Petry Greksovej z poisťovne Allianz „dosiaľ nie je zmapovaný ani objem škôd, ktoré budú riešené prostredníctvom poisťovní.“ 

Najviac postihnutými oblasťami bolo najmä východné Slovensko a už takmer notoricky známa obec Nižná Myšľa, popri nej okolie Prešova, Košíc, Kežmarok, Fiľakovo, Malčice, Pezinok, Malacky, Nitra, Hul, Beladice, Stará Ľubovňa, Rimavská Sobota, Rajecké Teplice či Podolínec. 

Štát sa v prvej etape orientoval na rýchlu pomoc v núdzi. Sumy tristo, tisíc a tritisíc eur sa odovzdávali podľa stupňa poškodenia domácnosti. Od tristo eur pre tých, ktorým zatopilo pivnicu či garáže, až po tritisíc eur pre ľudí, ktorých domy zostali neobývateľné. K tomu sa vyplácala mimoriadna finančná pomoc 800 eur z fondu ministra práce na zabezpečenie prístrešia, stravy a oblečenia. 

Vláda Roberta Fica stihla rozdeliť medzi ľudí 20 miliónov eur, no rýchle rozdávanie sa nie vždy ukázalo ako efektívne a medzi ľuďmi často rozsievalo závisť. V bojových podmienkach nestihli byť okamžite pripravené objektívne zoznamy a za náhlivosťou čerpania bolo cítiť snahu stihnúť pomoc rozdeliť pred volebným dňom. „O jedenástej priniesli tabuľky, podľa ktorých sme mali pripraviť zoznam poškodených domov. O jednej sme ich mali odovzdať. Na ďalší deň už rozdávali peniaze,“ povedala pre Sme starostka obce Malá Lodina pri Košiciach Adriana Fečková. 

Na povodne sa pritom neaktivovala rezerva premiéra. Tá má slúžiť práve na podobné tragédie, keďže jej prostriedky netreba schvaľovať v parlamente a môžu sa použiť akútne. Premiér však veľkú časť rezervy použil pri výstavbe ihrísk. Podľa Ivety Radičovej z jeho dvadsaťpäťmiliónovej rezervy zostali len dva milióny. 

Nová vláda požiadala o pomoc aj Fond solidarity Európskej únie, ktorý bol zriadený ako nástroj pomoci regiónom postihnutým veľkou prírodnou katastrofou. Experti budú hodnotiť oprávnenosť žiadostí, čo môže trvať mesiace. Podľa medializovaných informácií môže Slovensko pri schválení žiadosti dostať 20 miliónov eur. Z fondu sa však nemôžu preplácať škody na súkromnom majetku, sanovali by sa z neho napríklad cesty. Bremeno tak z väčšej časti zostane na štátnom rozpočte. Dnes ešte nie je známe, akú časť prostriedkov vláda napokon uvoľní.  

Povodne mimo iného obnažili zlyhanie systému, ktorý by mal zabrániť výstavbe nových obydlí v záplavových či zosuvných územiach. Samosprávy často nerešpektujú pravidlá územno-plánovacích dokumentácií pri výstavbe v rizikových oblastiach a pod katastrofu sa tak podpísalo aj nedodržiavanie technických požiadaviek a stavebných plánov. O slovo pri stavebno-povoľovacom procese sa ozývajú aj geológovia či vodohospodári.

Iróniou je situácia vodohospodárov, ktorí doplatili na „šetrenie“ a tento rok pretrhnuté hrádze a nádrže nemali poistené. „Vrchol všetkého bol, keď v snahe zachrániť 60 miliónov korún sme si nepoistili ochranné hrádze. Máme tu miliardové škody a poisťovňa si mädlí ruky, lebo tam nemáme s čím ísť,“ citoval denník Sme nového šéfa vodohospodárov Štefana Borušoviča, kritizujúceho nesystémové opatrenia. 

Prepoistenosť škôd bude zrejme pod desiatimi percentami, keďže Asociácia slovenských poisťovní škody odhaduje na 60 miliónov eur. Ďalším odhalením týchto povodní tak bolo, že ľudia si ich riziko neuvedomujú a spoliehajú sa skôr na štát. Čo by práve tieto povodne mohli zmeniť. V Česku prepoistenosť medzi povodňami v rokoch 1997 do 2002 stúpla trojnásobne. Medzi inak zodpovednejšími podnikateľmi sú však aj len minimálne poistení farmári. 

Takmer polovičnú časť z balíka od poisťovní preplatí Allianz, ktorá v súvislosti s kalamitnou situáciou eviduje 39 000 poistných udalostí. „Svojim klientom vyplatíme okolo 29 miliónov eur,“ tvrdí Petra Greksová z Allianzu. 

Prečo je prepoistenosť taká nízka? Podľa Zuzany Hlivákovej z poisťovne Generali ľudia riziko podceňujú. „Majú staré poistky uzatvorené na nízke sumy, v ktorých napriek vývoju cien nehnuteľností celé roky nič neupravovali.“ Škody na zariadení domácností tak často výrazne presahujú výšku poistky. Často majú poistený len dom, ale nie domácnosť a práve škody v domácnostiach tvoria markantnú časť škôd. Zmení sa teraz situácia pri poisťovaní v týchto oblastiach? „Klienti nebudú platiť vyššiu cenu poistného, upravená bude len spoluúčasť,“ tvrdí Hlivnáková.  

Najväčšie sú škody na osobnom majetku pri desiatkach rodinných domov (najmä Nižná Myšľa a Košický okres), ktoré sa buď zrútili, alebo ich statik označil za trvalo poškodené. 

Bývalý vodohospodár a niekdajší námestník Hydroconsultu Juraj Borgula tvrdí, že za tohtoročnou katastrofou je najmä po roku 1989 zdecimovaný protipovodňový systém. Súčasná infraštruktúra odvodňovacích kanálov a zariadení by tohtoročnú veľkú vodu zvládla, keby bola udržiavaná. „Hrádze na veľkých tokoch sú dimenzované s veľkou bezpečnosťou na storočnú vodu.“

Za povodňou vidí jednoduchú príčinu: neporiadok. „V systéme máme veľké a malé kanály. Do tých veľkých sa voda ani nedostala, pretože kanály sú zanesené. Ak príde voda, preleje sa von, lebo cez kanály neprejde. Dvadsať rokov sa tie odvodňovacie zariadenia neudržiavajú,“ vysvetľuje Borgula a ukazuje fotografie zaplaveného poľa a zaneseného odvodňovacia kanála na jeho kraji. „Na Slovensku máme vybudované tisíce kilometrov takýchto kanálov, no v nich dnes rastú stromy a burina, často sú tam odpadky a voda tade nepretečie.“ Podobne sú zanesené priepusty, betónové rúry pod cestou, ktoré majú spolu s kanálom odvádzať vodu z polí. Ich výmena a pravidelná údržba hrádzí a kanálov by záplavám dokázali zabrániť. 

Práve chýbajúca údržba podľa neho spôsobuje, že na záplavy je potrebné čoraz menej vody. „Tieto povodne sa budú opakovať,“ tvrdí. Škody pritom ďaleko presahujú náklady na prevenciu. „Nie je to ani veľmi o peniazoch, ani o zázraku. Potrebujete len pílu a kosu. Na čistenie kanálov by sa mali najímať nezamestnaní, ako to bolo predtým. Je to pracovná príležitosť pre ľudí, ktorí nemajú kvalifikáciu ani pracovné návyky. Polovica nezamestnaných je bez učňovky,“ tvrdí Borgula, dnes viceprezident Zväzu strojárskeho priemyslu. 

Borgulom pomenované príčiny siahajú hlbšie. Pri postupnej decentralizácii po roku 1989 sa samosprávy dostatočne nechopili svojich kompetencii a málokedy sa starajú o to, čo sa deje za tabuľou obce. Napriek tomu, že dostávajú daň z pôdy. „Nikto sa dnes nestará o poľné cesty a kanály vybudované pri nich, ktoré už dávno neslúžia účelu,“ pokračuje.  

„V minulosti sa o veľké toky starali povodia. Stavali priehrady, ktoré regulovali prietoky počas veľkých zrážok. Potom boli štátne melioračné správy, ktoré vedeli, ako zasiahnuť, keď stúpne voda. Dnes je táto koordinácia na krízových štáboch, ktoré nevedia, čo sa deje za hranicou mesta a na hasičoch, ktorí vedia čerpať vodu z pivnice. Z povodí sa spravil jeden vodohospodársky podnik a jeho financovanie je slabé aj na elementárnu údržbu. Z tisícov zamestnancov, ktorí sa o to starali, sú dnes desiatky. Ochrana proti povodniam sa orientuje na záchranu. To je akoby ste na cesty namiesto policajtov postavili sanitky.“

Prevencia však je, ako upozorňuje Borgula, nevďačná. Politici radi hasia problémy a nemajú radi investície do ich predchádzania, ktoré nie je vidieť. Vláda zatiaľ prichádza so sľubmi. Na riešenie bude stačiť jednoduché: nezabudnúť na ne.