Prišli sme sem z Nemecka, po nejakých 500 kilometroch na bicykli, ktoré človek musí absolvovať, keď si ako ja vymyslí, že dôjde na bicykli z Česka až k moru. Loď plávala cez Štetínsky záliv, ktorý už je vlastne tiež morom a ktorého necelá polovica Nemcom zostala, dve hodiny, čo ukazuje, aký je ten záliv veľký. Poslednú tretinu toho času sme sa plavili prieplavom, ktorý je dnes v Poľsku a ktorý – hoci ho dal postaviť pruský kráľ – sa dnes nazýva trošku nezmyselne Piastovsky. Ale tak už to v našich zemepisných šírkach chodí, víťazi dávajú mená, a tak sa napríklad Parkany dnes volá Štúrovo a Falkenau an der Eger v západnom Česku dostalo názov podľa prestrelky z roku 1943 pri ukrajinskom meste Sokolovo.
Swinoujscie, napodiv, kopíruje nemecký názov Swinemunde, ktorý na mesto povýšil pruský kráľ Fridrich Veľký. Predtým tieto územia patrili do léna švédskeho kráľa, boli tu aj Dáni, prosto, obvyklá história strategicky aj obchodne zaujímavých miest na Balte, kde šli dejiny väčšinou inými cestami než tam u nás v strednej Európe.
Zima medzi rokmi 1945 a 1946 tu bola dramatická. Mesto, ktoré bolo predtým zničené spojeneckými náletmi (boli tu lodenice a vojenský prístav), obsadila poľská armáda a poľská bezpečnosť, ale stále tu žili aj dovtedy nevyhnaní Nemci. Keď kry zničili most, jediné spojenie do Poľska, vzali to Poliaci ako zámienku na pogrom na Nemcov, pri ktorom zabili desiatky Nemcov, ďalšie stovky zbili a ženy znásilnili.
Mesto bez Nemcov bolo potom desiatky rokov dôležitým vojenským prístavom Varšavskej zmluvy. Až v posledným dvadsiatich rokoch sa vracia k tomu, na čo je od prírody určené – aby bolo prímorským letoviskom tak pre Poliakov, ako aj pre Nemcov, ktorým veľa takých krásnych pláží, ako sú tie na Usedome, nezostalo. Výsledok je zatiaľ rozpačitý. Mestečku Swinoujcie sa rozhodne nedostalo takej pozornosti ako Gdansku či Vroclavu. Okrem panelákov tu toho Poliaci po vojne ani veľa neopravili, ani nepostavili. Krásne secesné domy v samotnom centre sú dnes ošarpané, tak ako v Prahe alebo v Košiciach niekedy na konci komunizmu. Niektoré ulice sú síce pekne opravené, je tu aj pešia zóna, veľa dobre vyzerajúcich a drahých obchodov, ale aj veľa prázdnych miest po zbúraných domoch, veľa garáží, odporných komunistických stavieb alebo čudných barakov. Chodníky sú zväčša rozbité, cesty plné výmoľov, parky nie príliš upravené.
Priamo pri mori to však vyzerá inak. Honosné apartmánové domy, krásna pešia zóna, výborné, a na poľské pomery drahé reštaurácie, vodostreky, značkové obchody. Prosto, Západ, nakoniec, Nemci sem od hranice vzdialenej pár stoviek metrov chodia občas aj na raňajky. V „západnej štvrti“ sa pritom stále ďalej stavia, do roka pribudnú ďalšie nové pasáže, hotely, obchody. A za nejakých tridsať rokov to tu môže vyzerať lepšie než v „prímorských kúpeľoch“, ktoré sú o pár kilometrov ďalej v nemeckej časti Usedomu. Len sa obávam, že už tu nebudú tie sympatické poľské ceny (tretinové oproti Nemecku). A tiež, hoci verím na pokroky medicíny, sem už ťažko dôjdem z Česka na bicykli. Ale uvidíme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.