Jednou z najväčších mediálnych udalostí býva Programové vyhlásenie vlády. Je tak aj tentoraz. Pritom je zrejmé, že vláda na ňom nepadne. Nebezpečný pre vládnu koalíciu nie je totiž krik štyroch obyčajných ľudí, ale „tichošlápkovstvo“ koaličných poslaneckých priekupníkov. Tí sa len smejú do dlaní, lebo ostávajú v tieni. Oni proti Programovému vyhláseniu vlády hlasovať celkom iste nebudú – prečo by si sami zarezali štvorročné zlaté teľa, zobchodovateľné s každým vrátane opozície.
Isté je aj to, že Programové vyhlásenie vlády je všeobecné tam, kde má byť konkrétne a konkrétne tam, kde má byť všeobecné a že sa hrá so slovami, lebo ak chce robiť vládna koalícia hlboké reformy, nemôže sa im vyhýbať a odkladať ich ako radikálne.
Koalično-opozičný mier pod olivami a vychádzky per pazuch k Štefánikovej mohyle čoskoro ustanú pod masívnou demagógiou opozície. Rozhodovať budú, ako vždy, konkrétne činy. Prvým bude prijímanie Ústavného zákona o zúžení poslaneckej a sudcovskej imunity. A práve tu sa za širokým chrbtom vášnivej debaty o Programovom vyhlásení vlády skrýva dnešné jadro problému. Robert Fico po stretnutí s Ivetou Radičovou povedal, že „chce počkať so stanoviskom k Ústavnému zákonu na obmedzenie imunity až do referenda“.
Literárne by sa dalo povedať, že Fico je Fico je Fico je Fico. Ľudovo, že starého psa novým kúskom nenaučíš. Príslušná otázka o zúžení imunity znie totiž v Sulíkovom referende takto: „Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom rozšírila možnosť prerokovať konanie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky ako priestupok na všetky priestupky podľa zákona o priestupkoch?"
Z toho je aj nám, obyčajným ľuďom, jasné, že referendová otázka sa netýka celého rozsahu zrušenia imunity, ako ju navrhuje ústavný zákon, ktorý práve putuje do parlamentu, ale len jedného malého výseku, týkajúceho sa priestupkovej imunity.
Ak odhliadneme od toho, že pred akýmkoľvek ďalším referendom by sa mala najprv novelizovať Ústava, aby nedochádzalo medzi ústavnými právnikmi k rozporom medzi tým, čo môže byť referendovou otázkou a či referendum platí automaticky, alebo až po odhlasovaní v parlamente, ostáva visieť vo vzduchu jednoduchá otázka. Ak obyčajný človek a neobyčajný podpredseda parlamentu Robert Fico rozumie právu, nemôže povedať vetu, že si s názorom na ústavný zákon počká do referenda, lebo Sulíkova referendová otázka nemá charakter ústavného, ale obyčajného zákona.
Platia totiž dve veci. Prvá: Sulíkovo referendum nerieši otázku ústavného zúženia imunity, takže čakanie naň je absurdné rovnako ako čakanie na Godota. Druhá: ak by ústavný zákon v parlamente neprešiel, stačí dať s podporou tridsiatich poslancov do parlamentu návrh na zúženie priestupkovej imunity, na ktorý je potrebná jednoduchá väčšina. Tú má vládna koalícia aj bez opozičných poslancov a netreba na ňu nijaké referendum.
Ak problému Fico rozumie, verejnosť jednoducho zavádza. Ak mu nerozumie, mala by si spytovať svedomie škola, ktorá mu dala za hlbokého socializmu vysokoškolský diplom.
Otázka za širokým chrbtom Ficových mediálnych hier znie ináč a poznáme ju, odkedy sa tancujú parlamentné tančeky okolo poslaneckej imunity: Kto chce naozaj zúženie poslaneckej (a sudcovskej) imunity a kto to len predstiera. To je skutočná otázka pre Roberta Fica a jeho šík šesťdesiatich dvoch poslancov a bolo by načase, keby mu ju verejnosť začala klásť. Ešte predtým, než sa dostane Ústavný zákon o zúžení imunity v parlamente na program dňa. Aby sa potom nemohol vyhovárať, že on to nevedel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.