A to je ten druhý problém. Čoraz častejšie sa mi stáva, že niekomu hovorím to, čo som mu už niekoľkokrát hovoril a on sa mi hanbí povedať, že to už niekoľkokrát počul. Pravdaže, sú aj také prípady, že niekomu niečo hovorím už tretí raz, ale on si nepamätá, že som mu to už hovoril. Takže sme na tom rovnako. Ja si nepamätám, že som to už hovoril a dotyčný si nepamätá, že to už počul. V takom prípade sa vlastne nič nedeje, pretože obaja to vnímame ako čerstvú záležitosť. Je to vlastne celkom výhodné, keď si nepamätáš, lebo sa môžeš, napríklad, smiať znova a znova na tých istých vtipoch. To je aj dosť milosrdné voči tomu, kto ich rozpráva, lebo nie je nič horšie, ako keď začneš s chuťou rozprávať vtip a ten dotyčný ti povie, že ho už pozná. To je strašné a ponižujúce. Pretože pri rozprávaní vtipu sa cítiš jeho autorom a keď ti niekto povie, že ho už počul, máš pocit, že sa chceš chváliť cudzím perím. Vlastne som ti chcel teraz napísať jeden vtip, ktorý som počul včera v kaviarni, bol mimoriadne dobrý, ale, bohužiaľ, zabudol som ho a zapisovať si vtipy, ako to robia niektorí pseudohumoristi, považujem za nedôstojné. Stretnú ťa na ulici, vyberú z vrecka notes a začnú. Zaujímavé je, že k tomu majú aj akúsi choreografiu. Vždy po pointe urobia nákrok, ako keby odchádzali a vzápätí sa vrátia a začnú rozprávať ďalší vtip. Počas toho oblúčika, kým sa vrátia na pôvodné miesto sa ráta s tvojou reakciou, teda so smiechom. To je veľmi dôležité. Predstav si, že by si po pointe povedal „ten poznám“ práve keď je rozprávač v tom nákroku. To by bola katastrofa, vži sa do jeho situácie. Asi by v nákroku pokračoval a už by sa nevrátil. Fakt ma mrzí, že som ten vtip zabudol, bolo to niečo práve v súvislosti so zabúdaním. Aspoň vidno, aká je to v našom prípade naozaj aktuálna téma. Aha, spomenul som si na jeden o zabúdaní, ale ešte z komunizmu, teraz to už nie je smiešne. Vtedy sa hovoril taký, že dôchodcovia sa majú najlepšie, lebo dostanú kúpiť všetko, na čo si spomenú. Dnes to už tak nevyznie, ale vtedy sme sa na tom narehotali. Jednak preto, že naozaj nebolo dostať všetko, a aj preto, že sme ešte neboli dôchodcovia, takže sme to nebrali osobne. Na vtipoch sa vždy najviac smejú tí, ktorých sa to netýka. Lebo, pokiaľ ide napríklad o tento vtip, tak ak si dôchodca a zabúdaš, nemáš sa veru na čom smiať, lebo to nie je sranda, ale pravda. To teda nie je nijaký láskavý humor, to je ako keby som začal rozprávať vtip o tom, že mladí ľudia nerobia nič iné, len kefujú. Som zvedavý, kto z nich by sa smial. Nakoniec, ani mne to nie je smiešne, lebo mi to napovedá, že sme už prekročili rubikon. Prekročili sme rubikon. Neviem, kto to povedal, tuším nejaký horolezec, alebo niečo také a ani neviem presne čo je to rubikon, ale je to pravda, sedí to. Emil, predsa som si len na ten vtip spomenul. Že...moment...no, nabudúce. Ahoj, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.