Takmer každá žena, ktorú poznám, má čo na tú tému povedať. Či už jej známa, jej rodina, alebo ona sama zažila nejaký kontakt s nadprirodzenom a žena sa pri takýchto debatách vždy ozve. Muž väčšinou pokrúti hlavou a prevráti očami...a práve preto sa o týchto veciach v ich prítomnosti už ani veľmi nebavíme. Tarotové karty, reiki, anjelov, démonov, duchov a sny si riešime, keď tam chlapi niesú. Ono to totiž v niektorých prípadoch na nich pôsobí stupídnejšie ako debaty o topánkach a kabelkách. To sú aspoň kraviny z tohto sveta...sedíme s mamou a so ségrou v Chorvátsku už štvrtý deň. Včerajšok bol duchársky. Prešli sme všetkými spornými miestami vo všetkých bytoch a domoch, kde sme kedy ktorá bývali. Ja som sa zoznámila s duchom pilota, čo sa zabil vo vzduchu, mama mala ducha, čo ju pravidelne strašieval a nakoniec našli jeho telo zamurované v stene domu (!), najhoršie však z toho vyšla jedna naša spoločná kamarátka, ktorú duch v jej dome rovno priľahol v noci a ona sa zobudila na to, že na nej niekto leží. Keď sme skončili, cítila som sa horšie, ako keď som 17-ročná pozerávala Akty X a potom sa musela premiestniť k posteli chrbtom ku stene. Prechádzala som okolo hotelovej recepcie a našťaste bola so mnou sestra Terezka, keď som zbadala ten hrôzostrašný obraz na stene. Je na ňom dajaký chlap a nad ním je jeho duch. Ten duch ho asi čoskoro zabije. Je to pekelný obraz. Zatváram oči vždy, keď idem okolo, ale on sa pozerá, aj keď ho nevidím. Dnes sme zasa dali všetky sny – najhorúcejšou témou je, samozrejme, snívanie o zomretých. Máme väčšinou podobné, ak nie tie isté sny o tých istých osobách a isté skutočnosti prestávame pokladať za náhodu. V našom hoteli, teda vlastne vile, je asi 25 ďalších hostí – všetko západniari. Toto vôbec nechápem, prečo tu nie sú Česi ani Slováci, ale prosto je to tak, mali sme šťastie, a tak sa tu na nás pozerajú zdvorilé tváre, ktoré si na večeru dávajú langusty, a nie cestoviny z vrecka pripravené na variči. Tváre tiché, sofistikované...a hrozne vychované. Takže si pripadáme ako trio, čo akurát ušlo z polepšovne. Pri večeri nám vždy niečo spadne, stále sa nahlas smejeme, hučíme, keď sme rozrušené debatou o niečom strašidelnom, a keďže sme všetky tri herečky, všetko si navzájom predhrávame. Sú to už tri roky od poslednej takejto babskej jazdy. A ktovie, čoho sa ešte ďalej dožijeme, požičali sme si na zajtra motorový čln – a žiadna z nás predtým žiadny nešoférovala. Kolektívne hlúpnutie, aké človek zažíva na letných babských jazdách, je niečím veľmi osviežujúcim a oslobodzujúcim. Ako pohľad na tyrkysové more alebo toho chorvátskeho námorníka, čo včera sedel na zemi na promenáde pod palmami a hral Boba Dylana. Veľmi zle, ale s nadšením.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.