Andrásove vypočuté modlitby

Do Galérie MEDIUM prichádzame s fotografkou Anou dve hodiny pred jej vernisážou. Chceli sme si ešte pred príchodom vernisážových hostí všetko v pokoji pozrieť, urobiť nejaké fotky a porozprávať sa s Andrásom. Bolo to šťastné rozhodnutie: túto inštaláciu treba vnímať osamote.

Výstava pozostáva z jednej videoinštalácie v troch miestnostiach. Na veľké plochy stien sú premietané umne zostrihané rozhovory, vlastne monológy a mlčania siedmich ľudí. Títo muži a ženy rozprávajú, často hľadajú slová, niekedy ich autor uprostred vety „ustrihne” (podľa Andrásových slov to robil vždy, keď povedali zásadné, kľúčové slovo, ako napríklad „láska”, „presvedčenie” alebo „sloboda”), inokedy len stiahne zvuk a tak vidíme iba pohybujúce sa pery a ešte inokedy nevidíme nič, len počujeme slová. 

Stojím uprostred miestnosti. Na jednej stene vidím vo veľkom detaile rozprávajúceho Martina M. Šimečku, oproti nemu (a video-projekcii) pozorne počúvajúceho a len zriedka hovoriaceho Andrása. Najprv sa snažím zachytávať slová – chcem zistiť, o čom rozprávajú. Dá sa to len čiastočne, a to ma najprv trochu znervózňuje: neviem, čo mám uprostred tej miestnosti robiť. Mám počúvať hovoriacich a porozumieť ich príbehom? Mám sa na nich len tak pozerať a slová vnímať ako ambientnú hudbu? Mám sa sústrediť na jedného rozprávača, alebo si skladať slová dokopy ako mozaiku? 

Neistota netrvá dlho. Uvedomujem si, že nie som na sympóziu, ale na výstave a dochádza k tomu, čo je snom každého umelca: dielo, jeho poetika a atmosféra ma do seba vťahuje. Pozerám sa na detaily tváre a rúk Anny Daučíkovej, zachytávam pár jej slov, cítim, že rozpráva o hlbokých veciach, hľadá slová, premýšľa. Z jednej steny sa na ňu díva mlčiaci bradatý muž, ktorý občas povie nejakú vetu po anglicky. Na ďalšej stene rozpráva mladé dievča, zdá sa mi, že hovorí o veciach, ktoré sa silno dotýkajú jej citov. Je to komunikácia, ktorá sa odohráva medzi slovami, v mlčaní, v pohľadoch, v očiach, v mimovoľných gestách, pričom prepletanie viacerých rozprávaní spolu so silným vituálnym zážitkom to všetko ešte zosilňuje.

„Viac sĺz bolo preliatych za vypočuté modlitby, než za tie nevypočuté,” povedala kedysi dávno Sv. Terézia z Avily a András Cséfalvay (minuloročný nositeľ Ceny Oskára Čepana a stále ešte študent VŠVU) to použil ako motto svojej inštalácie. Túžba, sklamanie a hľadanie rovnováhy. O tom rozprávajú jeho „respondenti,” s tým sa vyrovnávajú, o tom mlčia. 

Na Andrásových inštaláciach je sympatické a silné to, že – povedané veľmi triviálne – nezahmlieva, ale rozjasňuje. Nesnaží sa vytvoriť zložitý labyrint významov a symbolov, z ktorého neiniciovaný divák len ťažko hľadá (a len výnimočne aj nachádza) únikový východ. Andrásov prístup je opačný: bez toho, aby sa čo i len priblížil k triviálnemu polopatizmu, využíva obrazovosť (kurátorka výstavy Alexandra Kusá nepreháňa, keď v katalógu píše o „caravaggiovskom svetle”), film, zvuk a atmosféru galérie na to, aby osvetlil to, čo pri povrchnom pohľade zostáva skryté. A tak sa človek pozerá, počúva, vníma a premýšľa. O túžbach, ktoré boli naplnené, o modlitbách, ktoré boli vypočuté, o radostiach a sklamaniach, ktoré s tým súvisia. A cíti pritom, ako ťažko sa o tom všetkom hovorí či píše. 

Richard Wagner sa svojho času snažil vytvoriť „Gesamtkunstwerk”, teda umelecké dielo, v ktorom sa spájajú viaceré druhy umenia a synergicky tak zasahujú prijímateľa. Podobne zrejme rozmýšľa András Cséfalvay. Starého nemeckého majstra to priviedlo k bombastickým operným majsterštykom, mladého bratislavského umelca k nenápadným inštaláciám. Je to určite vec vkusu, no Andrásove Vypočuté modlitby sú mi bližšie než Wagnerova Valkýra.