Čo zostane po Radičovej?

Uplynulý týždeň ukázal hneď tri veci. Premiérka Radičová oficiálne predstavila Programové vyhlásenie vlády, Robert Fico ukázal, ako sa bude k novej vláde správať a do tretice, Ivan Mikloš a Jozef Mihál ukázali nielen to, kde sú hranice programu vlády, ale najmä, kto a kedy ich bude prekračovať.

 

Začnime ambíciami. Lepšie povedané, ambíciami na nesprávnom mieste, pretože presne tým sa začína aj úvodná kapitola vládneho programu, kde sa vládna koalícia správa najambicióznejšie. Konkrétne ide o návrh dvanástich ústavných zmien, ktoré chce koalícia Ivety Radičovej presadiť (či navrhnúť) a na ktoré nemá väčšinu. Ide pritom o užitočné zmeny, od obmedzenia imunity cez úpravu konfliktu záujmov, zmenu postavenia sudcov, po ústavný zákon rušiaci Mečiarove amnestie či zavádzajúci kontrolu nad rastom štátneho dlhu. Chýba len drobnosť: jedenásť hlasov. A tie, pri pohľade na jednotlivé témy, neprídu ani zo Smeru, ani z SNS. Prvým konštatovaním teda je, že vláda plytvá energiou na nesprávnom mieste. Niežeby nemala iniciovať zmenu, otvoriť diskusie či predkladať návrhy. To možno robiť tak často, ako Vladimír Palko predkladal zrušenie Mečiarových amnestií a bude to mať význam, ale považovať to za program vlády, to akosi nesedí.

Úplne iný prístup predstavuje nová koalícia v oblasti, ktorú sama označila za svoju hlavnú prioritu: zdravé verejné financie a znižovanie deficitu. Hoci vládny program má 54 strán, vyše 23-tisíc slov a vláda si v tomto texte položila asi 600 úloh, používa pri nich logiku obrátenej pyramídy. Inými slovami, o tom najdôležitejšom hovorí málo a o veciach, ktoré dokážu ministri vykonať čo i bez predloženia zákona, dokáže hovoriť kvetnato obšírne. O pláne, ako znížiť deficit sa tu však nedočítate.  Samozrejme, že „hodnotovo“ je text jasný: deficit je problém, treba ho znížiť a štát musí šetrit.  Ivan Mikloš si však presadil dostatok priestoru, aby ho k tempu aj k jednotlivým krokom neobmedzovala jediná veta Programového vyhlásenia vlády. A navyše sa mu evidentne podarilo podmieniť stavom verejných financií dve najväčšie priority KDH a SaS: podpora rodiny, ako aj Sulíkov odvodový bonus budú len v podobe, ako to dovolí rozpočet. A ako vieme z minulosti, Ivan Mikloš je „najkonzervatívnejší“ práve vtedy, keď ide o návrhy iných strán.  Aj tu sa však modrý štvorec poistil: z piatich hlavných priorít opísaných v úvode programu, by ste v programe SDKÚ našli všetkých päť, SaS by podpísalo tiež všetky, ale Sulíka cítiť z troch a autentickému programu KDH a strane Most zodpovedá jedna až dve priority. 

Hlavný problém programu vlády však spočíva v niečom inom: na to, že ide – ako to vyjadril Ivan Mikloš – o koalíciu názorovej zhody, väčšej ako bola „superreformná vláda“ v rokoch 2002  2006  chýba vláde odvaha. Aspoň podľa jej vlastných predsavzatí. Z troch dlhodobo neudržateľných oblastí (deficit, vymieranie obyvateľstva, Rómovia) sa okrem deficitu v podstate nepomenúva nič. Demografia si zaslúžila dve všeobecné zmienky, Rómovia dvakrát pol strany. Ani jedno, ani druhé nie je povýšené na náležitú prioritu. V štyroch zo siedmich ďalších najdôležitejších úloh pre novú vládu, ktoré náš časopis pomenoval vo volebnom čísle (súdy, univerzity, eurozóna, vzťahy s Maďarskom), je situácia o poznanie lepšia. Sudcovia by mali pre stratu odbornej alebo morálnej spôsobilosti prísť o funkciu (pravdepodobne trinásty ústavný zákon), univerzity by mali čeliť prísnejšej akreditácii, krajiny ako Grécko by nemali dostávať takú masívnu pomoc a Viktor Orbán už vďaka Bélovi Bugárovi vo vláde nebude môcť viac Slovensko považovať za príklad zlého suseda.  Dobrý smer vytýčil aj podpredseda vlády Rudolf Chmel (Most), ktorý chce problém s dvojakým občianstvom „internacionalizovať“ a  riešiť novou bilaterálnou zmluvou, ktorá by obmedzila maďarský zákon.

Ako teda ideovo charakterizovať kabinet Ivety Radičovej? Hodnotovo program možno pripodobniť pravicovo zafarbenej tretej ceste Tonyho Blaira: dôraz je na služby štátu, modernú komunikáciu s úradmi a rušenie administratívnych prekážok. Od zrušenia kolkov (ale nie poplatkov) po eGovernment, eHealth či eLearning. Nech už tie značky znamenajú čokoľvek, čitateľ, ktorý navštívil v poslednom čase nemocnicu, má predsa len pocit, že dôležitejšie ako elektronická zdravotná karta a elektronická forma predpisu na lieky by boli pre slovenské nemocnice nové postele, obedové príbory či zabezpečený toaletný papier. Podobne nebol pri školstve využitý reformný potenciál OKS.

Liberalizmus dominuje aj v pohľade na Brusel, s malým víťazstvom euroskeptikov. Tón programu udáva veta „vláda SR je jednoznačne za zachovanie suverenity členských krajín v oblasti hospodárskej a sociálnej politiky všade tam, kde to jasne a jednoznačne neprotirečí potrebám spoločného európskeho trhu“. Netreba dodávať, že podobný prístup stál doteraz za každou novou európskou zmluvou. Dôležité preto bude sledovať nielen ministrov, ale aj poslancov, osobitne členov európskeho výboru, ktorí majú ústavnú právomoc obmedziť mandát slovenskej vlády v Bruseli. Spomínaným čiastkovým víťazstvom je záväzok, že Slovensko nebude súhlasiť s harmonizáciou priamych daní. 

Ochrana výhrady vo svedomí sa, ako je známe, do programu nedostala, KDH však podpísalo vetu, že vláda bude „presadzovať opatrenia na odstraňovanie rodových diskriminácií“. O aké prípady ide, program vlády mlčí. Čo-to však napovie snaha o presadzovanie druhej a tretej generácie ľudských práv. Absencia konzervatívnych prvkov je vôbec jednou zo základných čŕt Programového vyhlásenia vlády.  KDH sa obmedzilo na návrat pred obdobie Ficovej vlády, čo síce zrovnoprávňuje kresťanské organizácie či školy, ale nedostatočne rieši problémy hazardu, dostupnosti abortív a podobne. 

Zhrňme to: pre kabinet Ivety Radičovej sú dôležité najmä metódy vládnutia ako politická kultúra, transparentnosť či priateľské správanie úradov.  V porovnaní s Nečasovou vládou jej chýba viac odvahy, v porovnaní s vládou Donalda Tuska vo Varšave jej chýba strategický program, akú hrádzu postaviť do cesty silnejúcemu Robertovi Ficovi.  

A čo na to Robert Fico? Po prvé, komunikuje so svojimi voličmi o úroveň lepšie, ako ktokoľvek z novej vlády. Radičová pritom uviedla vládny program na svoje pomery dobrým vystúpením. No vetu Roberta Fica („neverím jej ani pol slova“) si zapamätá každý, kto ju počul. Fico tiež reagoval strašením, že vláda plánuje privatizovať, deregulovať a liberalizovať. Všetko síce v programe nájsť možno, ale nič z toho vládnu koalíciu necharakterizuje. Aj o privatizácii hovorí program vlády nepochopiteľne bojazlivo. 

 

O tom, že ani vládny program nie je pre novú vládu písmom svätým, existuje už viacero príkladov.  Tým posledným je ukážka, aké má postavenie vo vláde a z toho vyplývajúcu autoritu Ivan Mikloš, a ako je na tom Jozef Mihál (SaS). Mihál navrhol zrušenie príspevku pri narodení dieťaťa a použitie týchto peňazí do podpory rodiny počas troch rokov. Odôvodnil to zjednodušením systému rodinných dávok, bez toho, aby rodiny o niečo prišli. Slovenské rádiá a televízie síce jedno popoludnie opakovali, ako sa bude meniť podpora rodiny, Iveta Radičová ho však na druhý deň poopravila: nič sa meniť nebude, nie je to v programe vlády. Nič také však nepočul Ivan Mikloš, keď jeho úrad špekuloval o zvýšení dane z pridanej hodnoty o dve percentá alebo o prepustení 20-tisíc štátnych zamestnancov, o čom v Programovom vyhlásení vlády tiež nie je ani slovo. Záver? Zastavenie Mihála a voľná ruka pre Mikloša (ktorého však predminulý týždeň zastavila Radičová pri návrhu zlúčiť dve sadzby DPH) naznačujú niečo nielen o autorite Radičovej ministrov, ale dávajú aj otáznik za stabilitu vlády o rok či dva.  

Dnes možno povedať iba jedno: nikto nenúti vládu, aby všetky svoje plány zapísala do Programového vyhlásenia vlády, ak si však dejiny majú pamätať Ivetu Radičovú viac ako len prvú ženu na poste predsedu vlády, bude na to potrebovať stabilnejšie správanie koalície, ako sme to videli doteraz a odvážnejšie spravovanie krajiny, než o akom je reč vo vládnom programe.