Prvý trest

Skúsme si predstaviť nasledujúcu situáciu. Píše sa rok 1975, je tridsať rokov po skončení druhej svetovej vojny a po oslobodení nacistických koncentračných táborov. Bývalý zástupca veliteľa pluku Wehrmachtu a člen NSDAP, ktorý včas prebehol na druhú stranu, bol dlhoročným ministerským predsedom povojnového Nemecka. Prvá zmienka o tom, že by niektorý zo strojcov konečného riešenia mohol ísť za zločiny proti ľudskosti pred súd, zaznela niekedy v polovici šesťdesiatych rokov. V roku 1975 padol prvý trest a nebol to ani trest smrti, ani doživotie v spandauskej väznici. Dotyčný mal vyjsť z väzenia v roku 2010, ale sudcovia mu z rôznych dôvodov skrátili trest o šestnásť rokov. 

Absurdné? Nie celkom. Niečo podobné sa práve deje v Kambodži. 

Bývalý učiteľ matematiky Kang Kek Iou, známy aj pod prezývkou Duch, je prvý z vysokopostavených Červených Kmérov, ktorého odsúdil medzinárodný tribunál za zločiny proti ľudskosti, spáchané v rokoch 1975 – 1979. Vo väznici/mučiarni, ktorú riadil, zomrelo/bolo umučených okolo 17-tisíc (iné zdroje hovoria že až 20-tisíc) ľudí. Z tých, za ktorými sa zatvorili brány väznice, neprežil takmer nikto. Najčastejšie sa uvádzajú čísla 10 (áno, desať) alebo 14. 

„Príznačnú hrôzu polpotovského režimu nič nemôže vystihnúť lepšie ako práve S – 21 a podobné väznice a vypočúvacie strediská v provinciách,“ píše britský novinár Philip Short vo svojej knihe Pol Pot – Dějiny zlého snu. „Nie preto, čo sa v nich odohrávalo, pretože každý totalitný režim mučí a zabíja svojich oponentov, ale pretože predstavovali najčistejšiu formu doktríny odstránenia a likvidácie nepriateľov a konečného riešenia.“

Short píše, že aj niektoré demokratické vlády sa vydali rovnakou cestou: napríklad francúzska armáda zriaďovala v Alžírsku vypočúvacie strediská, kde zajatých príslušníkov hnutia odporu, či už skutočných, alebo domnelých, branci mučili a následne kvôli utajeniu pozabíjali. „S – 21 mala svojich francúzskych predchodcov. Okovy v celách Červení Kméri zdedili z dôb francúzskej koloniálnej nadvlády. Mučenie vodou, takzvané vypchávanie väzňov vodou, so sebou do Indočíny priniesla francúzska armáda...“ 

Ale S – 21 sa v niektorých rysoch predsa len odlišovala od inštitúcií rovnakého typu: „V stalinskom Rusku, v nacistickom Nemecku a v krajinách ako Argentína, Indonézia alebo Irak boli tábory smrti úchylkou, vyrastajúcou z temnej stránky spoločnosti, ktorá vo všetkých ostatných smeroch bola viac či menej normálna v tom zmysle, že ľudia za múrmi vyhladzovacích táborov mali isté základné osobné a občianske slobody.“ 

S – 21, alebo Toul Sleng, nebola úchylka, ale „len vyčnievajúca špička ľadovca, koncentrovaná podoba otrokárskeho štátu, ktorý Pol Pot stvoril.“ 

„To, čo sa odohrávalo v S – 21, ktorá priamo podliehala kontrole ústredia, sa svojou hrôzou takmer vymyká chápaniu,“ píše Short. Jeden za vyššie postavených vyšetrovateľov vraj podriadeným vytýkal prílišné násilie. Musel im vysvetľovať, že „vyhroteným násilím“ nemyslel „umlátiť väzňov, ale rozrezať im paže, chrbty a penisy“. Väzni často vykrvácali, pretože ich krv potrebovali v nemocniciach v hlavnom meste. Jeden z dozorcov uviedol, že väznitelia používali pumpičky a „neprestali, kým väzňom nezostalo aspoň trocha krvi a len s námahou lapali po dychu“ Hneď ako ich vysali, hodili telá do jamy.  

Ale Short píše aj o tom, že v porovnaní s krutosťou a barbarstvom väzníc na vidieku, kde vyšetrovatelia nemali už žiadne zábrany, vyzerá aj týranie v S – 21 „neškodne“. Jeden z väzňov, ktorého odsúdili za zbieranie akýchsi plodov (to bolo vtedy v tej krajine zakázané!) spomínal hrozivú historku: „Zastavili sme sa pri skupine domov... Z koncov striech viseli nejaké pokrútené veci, ale stál som príliš ďaleko, aby som dokázal povedať, čo to presne bolo... Poobede stráže priviezli nového väzňa, tehotnú ženu. Keď ju strážnici viedli okolo nás, počul som, že jej manžel nebol Lon Nolov (bývalý kambodžský diktátor – pozn. T. G.) vojak. Neskôr sa medzi stromami objavil vyšetrovateľ s ostrým nožom. Na niečo sa jej opýtal a tá tehotná mu odpovedala. Rozrezal jej šaty, otvoril brucho a vytrhol z tela dieťa. Odvrátil som sa, ale pred jej smrteľným nárekom sa nedalo ujsť. Krik postupne prechádzal do vzlykov a po dlhom, príšerne dlhom čase nastalo hrobové ticho. Vrah nevzrušene prešiel okolo mňa. Nenarodené dieťa držal za krk... Zobral tenký drôt, uviazal ho tomu nenarodenému decku okolo krku a zavesil ho vedľa ostatných, ktoré už zoschli, sčerneli a scvrkli sa.“

Duch sa po páde kmérskeho režimu (ukončila ho až vietnamská invázia) dvadsať rokov skrýval pod falošnými menami na hraniciach s Thajskom či dokonca v Číne. V roku 1999 ho konečne chytili a ďalších desať rokov ho zadržiavali vo vojenskej väznici v hlavnom meste. Až v roku 2003 sa Kambodža a OSN dohodli na zriadení medzinárodného tribunálu, ktorého členovia zložili prísahu v roku 2006. 

Ducha obžaloba vinila z toho, že osobne dohliadal na kruté mučenie tisícov ľudí, ktorí boli následne zabití, najčastejšie ubití palicami. Duch, ktorý sa medzičasom stal kresťanom, svoje skutky oľutoval, ale ešte pred procesom ich ospravedlňoval slovami, že by ho boli zabili, keby sa neriadil rozkazmi vedenia štátu, na ktoré padá všetka vina. „Vstúpil som medzi Červených Kmérov kvôli tomu, aby som oslobodil svoj ľud, a nie preto, aby som páchal kriminálne činy,“ povedal pred vyšetrovateľmi. Vraj chcel byť len dobrým komunistom. 

Paradoxné je, že samotný Duch bol v šesťdesiatych rokoch mučený za svoje politické aktivity. Dva roky ho držali vo väzbe bez toho, aby s ním začali proces. Keď v roku 1970 Lon Nol vyhlásil amnestiu, Duch sa pridal k Červeným Kmérom, ktorí sa uchýlil do hôr v blízkosti thajských hraníc. Už začiatkom sedemdesiatych rokov, teda v časoch, keď Červení Kméri ešte nekontrolovali veľké územie, riadil Duch jednu z väzníc. Aj v nich patrilo mučenie a hlad k bežným spôsobom, ako vynútiť priznania, napríklad k špionáži.  

Po tom, ako Čerevní Kméri prevzali v Kambodži (neskoršej Demokratickej Kampučii) moc, Duch zakladal väzenia v hlavnom meste Phnom Penhe. 

Z S – 21 sa dochovalo veľa písomností. Zachoval sa napríklad úplný zoznam všetkých 14-tisíc nových väzňov od roku 1975 do polovice roku 1978 a najmä niekoľko tisícov podrobných priznaní a zápisníc z výsluchov, medzi ktorými sú aj zápisnice, týkajúce sa vysokopostavených činiteľov režimu. Záznamy hovoria aj o tom, ako Duch nariaďoval exekúciu hneď po tom, ako skončil výsluch. Na papieri, ktorý obsahoval sedemnásť mien (osem tínedžerov a deväť detí) zase napísal rozkaz: „rozbite ich na kúsky“. Na inom zozname dvadsiatich zadržaných žien boli tieto rozdelené do troch skupín: jedna mala byť popravená, s druhou sa malo pokračovať vo vyšetrovaní, tretia bola určená na lekárske experimenty – slúžili doslova ako pokusné králiky pre medikov. 

Ako v Čiernej knihe komunizmu uvádza Jean – Louis Margolin, najľahšie sa väznitelia zbavovali žien a detí (neraz už popravených) väzňov: „Tak 1. júla 1977 zavraždili 114 žien (z nich 90 manželiek popravených väzňov); na druhý deň prišlo na rad 31 synov a 43 dcér zadržaných väzňov; pätnásť z nich sem preložili z detského strediska. Maximálny počet popráv bol dosiahnutý krátko po vyhlásení Komunistickej strany Kampučie: 418 popravených 15. októbra 1977. Odhaduje sa, že v S – 21 bolo zavraždených približne 1 200 detí.“ 

„Toto je deň, na ktorý sme čakali tridsať rokov. Neviem však, či ukončí moje utrpenie,“ povedal pred poldruha rokom, na začiatku procesu s Duchom, Vann Nath, jeden z hŕstky, ktorá S- 21 prežila. Obžaloba požadovala pre zločinca 40 rokov. Hoci obete režimu uviedli, že požadovaný trest nie je prijateľný a žiadali pre Ducha doživotie, jeden zo žalobcov argumentoval tým, že Duch priznal svoju vinu a poskytol dôkazy proti ostatným vodcom Červených Kmérov. 

Rozpory nastali aj ohľadom žalobcov. Duchov obhajca Francois Roux vzniesol námietku proti tomu, aby sa jedným zo žalobcov stal väzeň Norng Chan Phai, ktorý S – 21 prešiel ako dieťa a ktorý sa prihlásil dva dni po termíne. Kanadský žalobca Robert Petit vtedy povedal, že „súd nemá rozhodovať len o vine či nevine obžalovaného“, ale jeho úlohou je aj „sprostredkovať Kambodžanom, čo sa v ich krajine vtedy dialo“. Roux namietal slovami, že Duch je síce obvinený z tých najhorších zločinov, ale i on má právo na férový proces: „Práva, ktorých sa dožadujú obete, platia aj pre obžalovaného; sú to ľudské práva.“ Ducha súdili v špeciálne upravenej miestnosti za nepriestrelným sklom z obavy, že by sa chcel obžalovanému niekto pomstiť. 

Svedkovia počas procesu vypovedali, že väzňov dozorcovia počas výsluchov bili železnými tyčami, nechávali ich vyhladovať na smrť, brutálne ich znásilňovali a niektorých dokonca nútili jesť vlastné exkrementy. 

Jedným zo svedkov obžaloby bol aj Chum Mey, ktorého príbeh priniesla BBC. V roku 1975 pracoval ako mechanik v Phnom Penhe a so svojou manželkou vychovával tri malé deti. Kambodžou v tom čase zmietala občianska vojna, v ktorej proti sebe stáli vodcovia vojenského prevratu z roku 1970 a Červení Kméri. 

„Keď Čerevní Kméri vstúpili do Phnom Penhu, všetci vrátane mňa vztýčili biele vlajky. Blahoželali sme im a radovali sme sa,“ spomínal Chum Mey pred tribunálom. Ale už po niekoľkých hodinách zástupcovia Červených Kmérov obchádzali domy a nariaďovali občanom, aby začali evakuáciu na vidiek. Kto nespolupracoval, toho vraj zastrelili. Chum Mey prišiel na ceste o dvojročného syna. Neskoršie ho poslali späť do metropoly, aby tam opravoval šijacie stroje pre družstevné dielne, kde sa šili nové čierne uniformy revolúcie. 

Koncom roka 1978 sa dostal do väznice S – 21, v cele s rozmermi dvakrát jeden meter, s páskou cez oči a pripútaný k podlahe. Mučili ho dvanásť nocí, aby sa priznal k špionáži pre USA a ZSSR. Vyšetrovatelia ho opakovane bili bambusovými tyčami a keď v sebaobrane zdvihol ruky, dolámali mu prsty. 

Po tom, ako sa opakovane odmietal priznať, strhli mu kliešťami nechty na nohách a niekoľkokrát ho omráčili elektrickým prúdom, čím ho prinútili priznať sa k všetkému, čo žiadali. V priznaní napísal, že pracoval pre CIA a v Kambodži pre ňu získal desiatky agentov. Prezradil mená množstva známych, taktiež nevinných mužov a žien, ktorí boli podľa všetkého tiež mučení a zavraždení: „Ľudia, ktorí boli zadržaní a zabití predo mnou, do toho zaplietli mňa, a ja som do toho zaplietol ďalších. Valilo sa to ako morské vlny a ľudia jeden po druhom umierali.“ Chum Mey verí, že ho Červení Kméri nechali žiť, pretože ako opravár šijacích strojov vo väzenskej dielni bol pre režim užitočný. 

Dňa 7. januára 1979 Phnom Penh obsadili vietnamské oddiely, dozorcovia ušli a odvliekli so sebou na vidiek aj Chum Meya. Ten sa tak opäť stretol so ženou a mohol prvýkrát vziať do náruče svoje štvrté, ešte len dvojmesačné dieťa. Dva dni s nimi a spolu s ďalšími väzňami cestoval do odľahlej dediny, kde ich únoscovia postavili doprostred ryžového poľa a spustili paľbu. Manželku a novorodenca zastrelili, jemu sa však podarilo utiecť a schovať sa v lese. 

Rozsudok ho, ako aj ďalšie obete diktatúry, nepotešil. Dnes už šesťdesiatsedemročný Duch dostal za účasť na vraždách a mučení a za zločiny proti ľudskosti 35 rokov. Odsedí si však má 19 rokov (čo sa však tiež môže rovnať doživotnému väzeniu), pretože súd mu do trestu započítal aj 11 rokov, ktoré už strávil vo väzbe a päť rokov, počas ktorých bol vraj kambodžskou vládou zadržiavaný v čase, keď ešte neexistoval terajší medzinárodný trestný tribunál. 

Sedemnásťtisíc zabitých v S – 21 je obrovské číslo. Podľa Margolina je to však asi len päť percent z tých, ktorí zomreli vo väzniciach a možno len jedno percento zo všetkých, ktorých kmérsky režim pripravil za 4 roky o život. Najčastejšie sa pri počte mŕtvych uvádza číslo 1,7 milióna, ale hovorí sa aj o dvojnásobku. 

Trest pre Ducha, hoci prišiel až po tridsiatich rokoch a obetiam sa zdá mierny, môže byť začiatkom vyrovnávania sa ťažko skúšanej krajiny s vlastnou minulosťou. Druhou lastovičkou, ktorá sa objavila ešte minulý rok, je prvá učebnica o polpotovskej genocíde nazvaná Vražedné polia, od ktorej si autori sľubujú poskytnúť informácie generáciám, ktoré sú príliš mladé, aby si pamätali kmérsky teror. Ako pri jej uvedení povedal námestník ministra školstva: „ Keď študentom hovoríme o genocíde za vlády Červených Kmérov, neveria nám alebo si myslia, že je to výmysel, ale teraz, keď vidia, ako OSN pomáha Kambodži dostať Červených Kmérov pred súd, začínajú veriť. 

Dôvodov tridsaťročného meškania je niekoľko. Hoci v roku 1979 Vietnam zahnal Červených Kmérov do džungle, ich vodca Pol Pot (viac v rámčeku) viedol proti všetkým nasledujúcim vládam partizánsku vojnu. Až po vnútorných rozporoch v 90. rokoch, keď veľká časť povstalcov prešla výmenou za amnestiu na stranu obnovenej monarchie, stratil moc. Nie nevýznamný je aj fakt, že niektorí bývalí Červení Kméri boli aktívni aj v postkmérskej politike – príkladom nech je súčasný premiér Hun Sen. Svoju vinu nesú aj Čína a USA. Čína bola spojencom Kmérov a USA podporovali po roku 1979 kmérskych povstalcov proti bábkovej vláde, ktorú riadili Vietnamci. Dlho trvala aj debata o tom, kto a podľa akých pravidiel vlastne bude Červených Kmérov súdiť. 

Hlavný vinník Pol Pot je už dvanásť rokov po smrti. Zomrel na infarkt rok po tom, ako ho jeho spolubojovníci v bizarnom procese odsúdili na doživotie. 

Pred štyrmi rokmi zomrel aj Ta Mok, ktorý mal povesť toho najbrutálnejšieho z vodcov (prezývali ho Mäsiar) a ktorý mal byť prvým, kto mal čeliť obvineniu z genocídy a zločinov proti ľudskosti. Ako však povedal jeho obhajca, Ta Mok síce chcel vypovedať, ale len o zodpovednosti ostatných vrátane Pol Pota. Keď sa Ta Mok dozvedel, že najvyšší vodca chce ujsť do Číny, bol to práve on, kto ho neváhal zajať a uvrhnúť do doživotného domáceho väzenia a bol to on, kto reportérovi kmérskych novín povedal, že „Pol Pot zomrel ako zrelá papaja. Nemá žiadnu moc, žiadne práva a nie je viac ako kravské lajno. Môžeme s ním pohnojiť pole.“

Iní však na svoj súd ešte čakajú. Prvým z nich je 83-ročný Nuon Chea, ktorého zadržali pred tromi rokmi. V 50. a 60. rokoch pomohol Pol Potovi dostať sa do čela kambodžského komunistického hnutia, a potom sa stal jeho hlavným teoretikom a stratégom a údajne bol otcom myšlienky brutálnych čistiek. 

Ďalším je 85-ročný kmérsky minister zahraničia a Pol Potov švagor Ieng Sary, ktorého zatkli aj s jeho ženou Ieng Thirith, bývalou ministerkou sociálnych vecí. Aj Ieng Sary sa stal, podobne ako Pol Pot, zaťatým komunistom ešte v 50. rokoch v Paríži. Hoci v roku 1979 už dostal trest smrti v neprítomnosti, v roku 1996 mu princ Sihanuk udelil milosť. Ieng Thirith bola jednou z mála žien, ktoré sa v Kambodži dostali na vrchol. Podľa jej slov by bez obetí Kambodža prestala existovať. Ona i jej manžel odmietajú akúkoľvek zodpovednosť. Pred tromi rokmi zatkli aj bývalého prezidenta a ďalšieho parížskeho študenta 79-ročného Khieu Samphana.

Pesimista by možno povedal, že starci sa svojho procesu nemusia dožiť a keď, tak vo väzení si odpykajú len krátky čas. Optimista, že odsúdenie Ducha je užitočným varovaním, že aspoň niektoré zločiny proti ľudskosti sa raz dočkajú súdu.