Dlhá diskusia poslancov a ministrov o programovom vyhlásení novej vlády nebola ani trochu inšpiratívna. Naopak, bola ubíjajúca, hrubá a najmä trápna. Takto nastavená politická diskusia tu pretrváva už od roku 1989. Je to tak preto, že približne polovica parlamentu (raz je to tesná väčšina, inokedy tesná menšina) svojím myslením nepatrí do parlamentnej demokracie, ale do komunistickej či fašistickej diktatúry. V tom je základný problém slovenskej ponovembrovej politiky – koalícia a opozícia sa tu nikdy nesporia o dôrazy v rámci slobodného systému a základných hodnôt, naopak, je tu ešte stále potrebné zúfalo brániť samotnú slobodu a základné hodnoty, a to proti polovici parlamentu...
Poviem to priamo – dnešná opozícia (a bývalá koalícia) nekritizuje program novej vlády, ona trvalo kritizuje samotnú slobodu a ponovembrové usporiadanie. Povedať, že program novej vlády je proti ľuďom, že slúži len firmám a bohatým, nie je predsa rozumná kritika, ale zotrvávanie pri takom videní sveta, ktoré zosnoval Marx a zrealizoval Lenin. Je to obrana diktatúry proletariátu, návrat k triednemu boju a nenávisti. Hlavný útok Smeru proti novému programu vlády nemal ani teraz povahu ľavicovosti, skôr ide o autentický výkrik komunistov, ktorí si nikdy nevedeli predstaviť, že podnikanie slúži všetkým ľuďom, ž sloboda je nevyhnutný predpoklad prosperity a že bohatstvo niektorých je výhodné aj pre tých najchudobnejších. S takto mentálne vybavenou opozíciou nie je možné viesť rozumný spor (ideový príspevok SNS je pritom nemožné vystopovať, vidno len ešte menej skrývanú nechuť k slobode). Pre kvalitu demokracie je to však dlhodobo zničujúce. Dnešná vláda nemá rozumnú oponentúru, a to by bolo priveľké pokušenie aj pre iné charaktery, než tie v Radičovej zostave.
V slovenskej politike existujú už dvadsať rokov dva svety, ktoré sa neprekrývajú a nemôžu si byť navzájom rozumnou opozíciou. Je preto paradoxné, no súčasne logické, že jediný zaujímavý spor o programe a budúcich krokoch novej vlády sa odohráva vnútri koalície. Až tam, v priestore „pravicovej“ väčšiny, sa dokonca odohráva aj jediný pravo-ľavý spor.
Ľavicové krídlo vlády bude zrejme po štyri roky reprezentovať premiérka Iveta Radičová a staršia časť KDH, pravicové krídlo bude mať zrejme hovorcov najmä v ekonomických ministroch SaS, Zsoltovi Simonovi z Mostu a čiastočne v Ivanovi Miklošovi.
Spor má zatiaľ najmä podobu návrhov a ich zamietnutí. Minister financií navrhol zjednotenie DPH, minister sociálnych vecí navrhol zrušiť niektoré dávky, premiérka oboje odmietla. Ministri vychádzali zo stavu verejných financií a z potreby okamžite riešiť dlh, premiérka vychádzala z vlastného, ľavicovejšieho pohľadu na svet, ktorý pred realitu čísel a ekonomiky stavia takzvanú kvalitu života. Tento pojem je ústredným heslom celého programového vyhlásenia napriek tomu, že vláda prichádza k moci nielen v čase svetovej krízy, ale aj po takej vláde, ktorá nezodpovedne míňala. Priznám sa, že nerozumiem Radičovej viere v zlepšenie kvality života zoči-voči fatálnej kríze, ale rovnako priznávam, že toto je legitímny pravo-ľavý spor.
Mimochodom – ministri Mihál a Mikloš, ktorí už čosi navrhli, majú síce väčšiu pravdu, ale aj menšiu citlivosť. Navrhnúť zrušenie dávky pri narodení dieťaťa, alebo zvýšenie DPH na lieky a niektoré potraviny je, samozrejme, možné, a v situácii rozvratu verejných financií dokonca občas nevyhnutné. Citlivejší (alebo rozumnejší?) ministri však takéto extrémne nepopulárne návrhy musia doplniť celým zoznamom opatrení, ktorými budú šetriť najskôr na sebe. Absolútnym minimom malo byť ohlásenie znižovania platov všetkých ministrov a poslancov (nielen zdanenie paušálnych náhrad, to je len náprava dlhoročnej deformácie). Ešte je čas.
Diskusia o programe v parlamente ukázala jediné – zaujímavý spor bude štyri roky výlučne medzi tými, čo rešpektujú November.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.