Po osamostatnení sa Slovenska sa zvýšila naša úspešnosť na olympiádach. Zdanlivo dôvod na radosť, ale treba si uvedomiť, že nárast úspešnosti priateľov Čechov je oveľa väčší. Ako je to teda s naším športom?
Slovenskí reprezentanti sa z času na čas dobre umiestnia na svetových súťažiach. Z olympijských hier zvyknú priniesť niekoľko medailí a čo sa týka štatistiky, sme vzhľadom na počet obyvateľov priemerne úspešní. Horšie je to už so štruktúrou našich úspechov. Napríklad na posledných OH v Aténach získalo pre Slovensko až 60 % medailí jediné športové odvetvie – kanoistika. Bez nej by sa naši asi vracali kanálom. V čom je teda problém?
Ak by sme zjednodušovali, tak v peniazoch. Na šport ide síce už dlhé roky približne tá istá suma, ale len v absolútnom vyjadrení (tento rok už ani to neplatí). Po započítaní inflácie je to možno až o 50 % menej. Napriek tomu si myslím, že hlavný problém nie je v peniazoch, ale v organizácii.
.príliš zložitá štruktúra
Nepoznám v Európe krajinu, kde by bol šport organizovaný takým zložitým spôsobom, ako u nás. Z federácie sme zdedili Slovenskú telovýchovnú organizáciu (premenované ČSTV) a Združenie technických športov a činností (premenovaný Zväzarm), v ktorom boli niektoré branné športové zväzy. Namiesto logickej integrácie týchto dvoch spolkov sa však Slovenská telovýchovná organizácia transformovala na Slovenské združenie telesnej kultúry, ktoré dnes združuje Konfederáciu športových zväzov, Asociáciu telovýchovných jednôt a klubov, Asociáciu športu pre všetkých a Slovenský futbalový zväz. Bývalý Zväzarm zostal naďalej mimo. Tento stav má viacero pozoruhodností.
Prvou je, že športová sféra nemá jednotné zastúpenie, takže do každého väčšieho problému hovorí viacero subjektov a veci sa potom spravidla neriešia. Naposledy sa to prejavilo pri pripomienkovaní návrhov zákona o športe, či už za minulej, alebo súčasnej vlády.
Druhou nevýhodou je fakt, že v takomto zložitom organizačnom usporiadaní nedovidieť zdola nahor, čiže športové zväzy nemajú priamy vplyv na rozhodovanie, predovšetkým SZTK. To sa prejavilo napríklad aj stratou veľkej časti majetku, ktorý telovýchova mala. Či už to boli známe kauzy, nevýhodné zmluvy, alebo jednoducho tichý odpredaj. Veľa majetku SZTK sa previedlo na rôzne športové subjekty, a z nich neskôr ďalej.
Zarážajúce je, že športoví činovníci, najmä predsedovia športových zväzov, nemajú snahu tento chaos lepšie usporiadať. Bude to asi tým, že štát síce platí málo a čím ďalej tým menej, ale predsa len platí. Väčšina zväzov má dotáciu na činnosť, kanceláriu a platené miesto sekretára, a to im zrejme stačí. Vyhovuje to aj viacerým čelným funkcionárom, pretože pri racionálnej štruktúre by jednoducho stratili svoje postavenie.
.príliš zložitý systém
Podobne ako v organizácii športových spolkov, máme zložitý systém aj v zabezpečovaní a podpore vrcholových športovcov. Takmer všetci špičkoví športovci sú zaradení v takzvaných strediskách vrcholového športu, ktorými sú Vojenské športové centrum Dukla pri ministerstve obrany, Stredisko štátnej športovej reprezentácie pri ministerstve vnútra a Národné športové centrum pri ministerstve školstva. Strediská vytvárajú materiálne a finančné podmienky na prípravu športovcov a najlepší sú v nich aj zamestnaní.
Okrem stredísk však podporujú prípravu aj ich vlastné športové zväzy. Vybraných športovcov dokonca podporuje priamo ministerstvo školstva, niektorí majú štipendium olympijskej solidarity a o podporu sa neustále snaží aj Slovenský olympijský výbor. Vyzerá to, akoby každý, kto len trochu môže, chcel byť tým dobrým Dedom Mrázom.
O tom, že takýto systém nemôže byť efektívny, je škoda hovoriť. Mali by sme si prestať zamieňať podporovanie prípravy športovcov s odmeňovaním. Špičkoví športovci venujú tréningu najlepšie roky svojho života, reprezentujú nás všetkých a často ich tréning poznačí na celý život. Odmenu si zaslúžia. Keďže všetky financie idú zo štátnych prostriedkov, mala by byť jedna a poriadna. Myslím, že je najvyšší čas urobiť poriadok aj v tejto oblasti a podstatne zjednodušiť súčasný systém. Je to jednoznačne vec štátnej správy a mala to za úlohu už prvá Dzurindova vláda.
.príliš zložitá podpora
Ďalšou boľavou oblasťou je športovanie mládeže a podpora športových talentov. Zlepšenie súčasného stavu si dávajú za cieľ všetky posledné vládne garnitúry. Zatiaľ však bez výsledku.
O tom, že deti by mali viac športovať, že klesá ich telesná zdatnosť, a že sedia čím ďalej tým viac pred obrazovkami rôzneho typu, vieme všetci. Zaráža však, že napríklad v Akčnom pláne ministerstva školstva sa popri zvyšovaní počítačovej gramotnosti, zvyšovaní kultúrneho povedomia a podobne športovanie vôbec nevyskytlo.
Zlepšenie celoplošnej situácie v športovaní školskej mládeže je v prvom rade záležitosťou škôl. Riaditelia, vedúci úradníci a profesorské zbory si musia uvedomiť naliehavosť tohto problému a nepristupovať k telocviku ako k niečomu nutnému, čo treba podľa osnov vykonať, ale ako k dôležitému predmetu. S tým je spojené aj využívanie školských športovísk v popoludňajších hodinách žiakmi, v čom má škola dnes obrovské medzery.
Za športové talenty pokladáme tých mladých športovcov, ktorí už technicky zvládli vykonávanie svojej športovej disciplíny a zdá sa, že by mohli dosahovať špičkové výsledky. Takýchto je len niekoľko percent populácie a väčšina štátov ich cielene rôznymi formami podporuje. Robíme to aj my, ale zase naším svojským spôsobom. Zo socializmu sme zdedili celú sieť takzvaných. útvarov talentovanej mládeže, ktorú sme obohatili o ďalšie. Tak dnes existujú centrá talentovanej mládeže, školské športové strediská, zväzové centrá prípravy mládeže, športové školy a športové triedy. Systém sa tak rozkošatil, že sme potichu skĺzli od podpory skutočných talentov k plošnej podpore prakticky celej športujúcej mládeže. To, že tým skutočným talentom sa potom skoro nič neujde, akosi nikomu nevadí. Ministerstvo školstva by už malo konečne povedať dosť a začať adresne podporovať talenty vo zväzoch a kluboch, kde naozaj športujú.
.príliš málo odborníkov
Keď sa na pôde SOV hodnotili OH v Aténach, jeden člen Rady starších poznamenal, že iné výpravy majú v sprievode množstvo odborníkov, ktorí na mieste poskytujú pretekárom servis, a my nie. Ani sme nemohli. Vo výprave a predovšetkým v sprievode bolo totiž také množstvo „funkcionárov“, že na odborníkov neostalo miesto.
Je však tiež pravda, že ich ani mnoho nemáme. Našimi najvyššími vzdelávacími inštitúciami v oblasti športu sú Fakulta telesnej výchovy a športu UK Bratislava a Fakulta športu PU Prešov. Zatiaľ čo prešovská fakulta športu existuje iba 3 roky, bratislavská FTVŠ má už viac ako 50 rokov a prežila svoje dobré, ale aj horšie roky. Bohužiaľ sa zdá, že tie horšie sú práve teraz.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pôsobilo na FTVŠ viacero pedagógov, ktorí boli zároveň špičkoví tréneri v svojich športoch. Mená ako Šimonek, Kačáni, Starší, Rovný a Čepčiansky boli známe širokej verejnosti. Z dnešných pedagógov neviem nájsť v podobnej pozícii ani jedného.
Podobné je to aj s výskumnou činnosťou. Napríklad v minulom roku nebola uverejnená v karentovaných odborných periodikách ani jedna publikácia pochádzajúca z FTVŠ (karentované časopisy sú stručne povedané také, ktoré akceptuje a číta aj medzinárodná vedecká komunita). Tento stav je žalostný a zrejme poznamená úroveň nášho špičkového športu na dlhšie obdobie. Športové výkony na svetových súťažiach sa totiž neustále zlepšujú a hnacím motorom sú v prvom rade nové poznatky vo fyziológii a biomechanike. Keď naši najmúdrejší zaostávajú, nemá kto prenášať poznatky súčasným a dorastajúcim trénerským kádrom a celý jav potom pripomína zostupnú špirálu.
.príliš veľkí kamaráti
Zdá sa, že v slovenskom športe je čo meniť. Odrazovým mostíkom zmien by malo byť spracovanie korektnej analýzy. Keďže v športe sa každý s každým pozná, analýzu by mala vypracovať nezávislá poradenská firma. Na Slovensku sú aktívni všetci dôležití hráči na tomto trhu, takže by nemal byť problém niekoho nájsť. Sme teraz totiž v stave, keď sa bez cudzieho nezávislého návrhu nikam smerom dopredu nepohneme. A šport ako fenomén si to určite zaslúži.
.miro Haviar
Autor je prezident Slovenskej kanoistickej asociácie a bývalý riaditeľ Národného športového centra
Slovenskí reprezentanti sa z času na čas dobre umiestnia na svetových súťažiach. Z olympijských hier zvyknú priniesť niekoľko medailí a čo sa týka štatistiky, sme vzhľadom na počet obyvateľov priemerne úspešní. Horšie je to už so štruktúrou našich úspechov. Napríklad na posledných OH v Aténach získalo pre Slovensko až 60 % medailí jediné športové odvetvie – kanoistika. Bez nej by sa naši asi vracali kanálom. V čom je teda problém?
Ak by sme zjednodušovali, tak v peniazoch. Na šport ide síce už dlhé roky približne tá istá suma, ale len v absolútnom vyjadrení (tento rok už ani to neplatí). Po započítaní inflácie je to možno až o 50 % menej. Napriek tomu si myslím, že hlavný problém nie je v peniazoch, ale v organizácii.
.príliš zložitá štruktúra
Nepoznám v Európe krajinu, kde by bol šport organizovaný takým zložitým spôsobom, ako u nás. Z federácie sme zdedili Slovenskú telovýchovnú organizáciu (premenované ČSTV) a Združenie technických športov a činností (premenovaný Zväzarm), v ktorom boli niektoré branné športové zväzy. Namiesto logickej integrácie týchto dvoch spolkov sa však Slovenská telovýchovná organizácia transformovala na Slovenské združenie telesnej kultúry, ktoré dnes združuje Konfederáciu športových zväzov, Asociáciu telovýchovných jednôt a klubov, Asociáciu športu pre všetkých a Slovenský futbalový zväz. Bývalý Zväzarm zostal naďalej mimo. Tento stav má viacero pozoruhodností.
Prvou je, že športová sféra nemá jednotné zastúpenie, takže do každého väčšieho problému hovorí viacero subjektov a veci sa potom spravidla neriešia. Naposledy sa to prejavilo pri pripomienkovaní návrhov zákona o športe, či už za minulej, alebo súčasnej vlády.
Druhou nevýhodou je fakt, že v takomto zložitom organizačnom usporiadaní nedovidieť zdola nahor, čiže športové zväzy nemajú priamy vplyv na rozhodovanie, predovšetkým SZTK. To sa prejavilo napríklad aj stratou veľkej časti majetku, ktorý telovýchova mala. Či už to boli známe kauzy, nevýhodné zmluvy, alebo jednoducho tichý odpredaj. Veľa majetku SZTK sa previedlo na rôzne športové subjekty, a z nich neskôr ďalej.
Zarážajúce je, že športoví činovníci, najmä predsedovia športových zväzov, nemajú snahu tento chaos lepšie usporiadať. Bude to asi tým, že štát síce platí málo a čím ďalej tým menej, ale predsa len platí. Väčšina zväzov má dotáciu na činnosť, kanceláriu a platené miesto sekretára, a to im zrejme stačí. Vyhovuje to aj viacerým čelným funkcionárom, pretože pri racionálnej štruktúre by jednoducho stratili svoje postavenie.
.príliš zložitý systém
Podobne ako v organizácii športových spolkov, máme zložitý systém aj v zabezpečovaní a podpore vrcholových športovcov. Takmer všetci špičkoví športovci sú zaradení v takzvaných strediskách vrcholového športu, ktorými sú Vojenské športové centrum Dukla pri ministerstve obrany, Stredisko štátnej športovej reprezentácie pri ministerstve vnútra a Národné športové centrum pri ministerstve školstva. Strediská vytvárajú materiálne a finančné podmienky na prípravu športovcov a najlepší sú v nich aj zamestnaní.
Okrem stredísk však podporujú prípravu aj ich vlastné športové zväzy. Vybraných športovcov dokonca podporuje priamo ministerstvo školstva, niektorí majú štipendium olympijskej solidarity a o podporu sa neustále snaží aj Slovenský olympijský výbor. Vyzerá to, akoby každý, kto len trochu môže, chcel byť tým dobrým Dedom Mrázom.
O tom, že takýto systém nemôže byť efektívny, je škoda hovoriť. Mali by sme si prestať zamieňať podporovanie prípravy športovcov s odmeňovaním. Špičkoví športovci venujú tréningu najlepšie roky svojho života, reprezentujú nás všetkých a často ich tréning poznačí na celý život. Odmenu si zaslúžia. Keďže všetky financie idú zo štátnych prostriedkov, mala by byť jedna a poriadna. Myslím, že je najvyšší čas urobiť poriadok aj v tejto oblasti a podstatne zjednodušiť súčasný systém. Je to jednoznačne vec štátnej správy a mala to za úlohu už prvá Dzurindova vláda.
.príliš zložitá podpora
Ďalšou boľavou oblasťou je športovanie mládeže a podpora športových talentov. Zlepšenie súčasného stavu si dávajú za cieľ všetky posledné vládne garnitúry. Zatiaľ však bez výsledku.
O tom, že deti by mali viac športovať, že klesá ich telesná zdatnosť, a že sedia čím ďalej tým viac pred obrazovkami rôzneho typu, vieme všetci. Zaráža však, že napríklad v Akčnom pláne ministerstva školstva sa popri zvyšovaní počítačovej gramotnosti, zvyšovaní kultúrneho povedomia a podobne športovanie vôbec nevyskytlo.
Zlepšenie celoplošnej situácie v športovaní školskej mládeže je v prvom rade záležitosťou škôl. Riaditelia, vedúci úradníci a profesorské zbory si musia uvedomiť naliehavosť tohto problému a nepristupovať k telocviku ako k niečomu nutnému, čo treba podľa osnov vykonať, ale ako k dôležitému predmetu. S tým je spojené aj využívanie školských športovísk v popoludňajších hodinách žiakmi, v čom má škola dnes obrovské medzery.
Za športové talenty pokladáme tých mladých športovcov, ktorí už technicky zvládli vykonávanie svojej športovej disciplíny a zdá sa, že by mohli dosahovať špičkové výsledky. Takýchto je len niekoľko percent populácie a väčšina štátov ich cielene rôznymi formami podporuje. Robíme to aj my, ale zase naším svojským spôsobom. Zo socializmu sme zdedili celú sieť takzvaných. útvarov talentovanej mládeže, ktorú sme obohatili o ďalšie. Tak dnes existujú centrá talentovanej mládeže, školské športové strediská, zväzové centrá prípravy mládeže, športové školy a športové triedy. Systém sa tak rozkošatil, že sme potichu skĺzli od podpory skutočných talentov k plošnej podpore prakticky celej športujúcej mládeže. To, že tým skutočným talentom sa potom skoro nič neujde, akosi nikomu nevadí. Ministerstvo školstva by už malo konečne povedať dosť a začať adresne podporovať talenty vo zväzoch a kluboch, kde naozaj športujú.
.príliš málo odborníkov
Keď sa na pôde SOV hodnotili OH v Aténach, jeden člen Rady starších poznamenal, že iné výpravy majú v sprievode množstvo odborníkov, ktorí na mieste poskytujú pretekárom servis, a my nie. Ani sme nemohli. Vo výprave a predovšetkým v sprievode bolo totiž také množstvo „funkcionárov“, že na odborníkov neostalo miesto.
Je však tiež pravda, že ich ani mnoho nemáme. Našimi najvyššími vzdelávacími inštitúciami v oblasti športu sú Fakulta telesnej výchovy a športu UK Bratislava a Fakulta športu PU Prešov. Zatiaľ čo prešovská fakulta športu existuje iba 3 roky, bratislavská FTVŠ má už viac ako 50 rokov a prežila svoje dobré, ale aj horšie roky. Bohužiaľ sa zdá, že tie horšie sú práve teraz.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pôsobilo na FTVŠ viacero pedagógov, ktorí boli zároveň špičkoví tréneri v svojich športoch. Mená ako Šimonek, Kačáni, Starší, Rovný a Čepčiansky boli známe širokej verejnosti. Z dnešných pedagógov neviem nájsť v podobnej pozícii ani jedného.
Podobné je to aj s výskumnou činnosťou. Napríklad v minulom roku nebola uverejnená v karentovaných odborných periodikách ani jedna publikácia pochádzajúca z FTVŠ (karentované časopisy sú stručne povedané také, ktoré akceptuje a číta aj medzinárodná vedecká komunita). Tento stav je žalostný a zrejme poznamená úroveň nášho špičkového športu na dlhšie obdobie. Športové výkony na svetových súťažiach sa totiž neustále zlepšujú a hnacím motorom sú v prvom rade nové poznatky vo fyziológii a biomechanike. Keď naši najmúdrejší zaostávajú, nemá kto prenášať poznatky súčasným a dorastajúcim trénerským kádrom a celý jav potom pripomína zostupnú špirálu.
.príliš veľkí kamaráti
Zdá sa, že v slovenskom športe je čo meniť. Odrazovým mostíkom zmien by malo byť spracovanie korektnej analýzy. Keďže v športe sa každý s každým pozná, analýzu by mala vypracovať nezávislá poradenská firma. Na Slovensku sú aktívni všetci dôležití hráči na tomto trhu, takže by nemal byť problém niekoho nájsť. Sme teraz totiž v stave, keď sa bez cudzieho nezávislého návrhu nikam smerom dopredu nepohneme. A šport ako fenomén si to určite zaslúži.
.miro Haviar
Autor je prezident Slovenskej kanoistickej asociácie a bývalý riaditeľ Národného športového centra
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.