Čím bude meraný môj život?

Samozrejme som tam bol aj kvôli zábave a neskutočnej pohodovej atmosfére s mojimi kamarátmi. Tento rok však bol ešte jeden zvláštny dôvod. Naša nezisková organizácia Pro Vida mala na Pohode prvýkrát svoje väčšie „verejné vystúpenie”. V spolupráci s Nadáciou Pontis sme organizovali „Dobrú kaviareň” v rámci projektu Dobrá Krajina. Kaviareň mala obrovský úspech a keď sa ľudia dozvedeli, že výťažok ide na dobročinný účel, hneď sa začali viac zaujímať. 

Sme radi, že človek ako Michal Handzuš prijal naše pozvanie na diskusiu o dobrovoľníctve a plne sa stotožňuje s naším názorom, že dobrovoľníctvo nie je len o peniazoch, ale najmä o vôli pomáhať a dávať svoj čas. Myslím si, že je dôležité, aby ľudia cítili a videli veľa pozitívnych prikladov, že aj Slováci, čo niečo dokázali v inej oblasti, zostali v prvom rade ľuďmi a záleží im na pomoci druhým.

Doma je pre mňa Bratislava, kde som prežil celé svoje detstvo a časť svojich študentských rokov. Moji obidvaja rodičia sú z Komárna. Sme rakúsko-uhorská rodina: dedko mal české korene, babka rakúske, doma sme hovorili po maďarsky a vyrástli sme na Slovensku. 

Mama je detská lekárka, imunologička, otec bol strojný inžinier, sestra žije v Londýne a v súčastnosti ukončuje PhD na London School of Economics. Za svoje najväčšie šťastie považujem práve svoju rodinu, ktorá mi vždy dala potrebnú podporu, motiváciu, ale aj spätnu väzbu a kritiku. Pri práci v neziskovom sektore je to pre mňa veľmi dôležité, pretože práve fungujúca rodina je to, čo mnohým chýba. 

V 3. semestri na Pravnickej fakulte som si myslel, že účty mi bude platiť medzinárodné alebo obchodné právo. Až počas stáže na Harvard University v roku 1998 som zistil, že  nechcem byť právnikom.

Právnik je z latinského advocatus, teda „privolávaný”. No a mňa viac zaujíma tvoriť to, k čomu sú právnici privolávaní. Počas školy som absolvoval stáže v reklamnej agentúre, v medzinárodnej poradenskej spoločnosti, ako aj v OSN v New Yorku. Naozaj som bol presvedčený, že svoje jazykové zručnosti a vzdelanie najlepšie využijem v diplomacii. Vedel som však, že svet businessu a bankovníctva ma viac zaujíma a iba v ňom si splatím študentské pôžičky. 

Je to výnimočné miesto. Napriek tomu, že som tam bol iba rok a bol som príliš mladý na to, aby som tam získal nejaký doktorát, bol to si najkrajší rok v mojom živote. Je to miesto, kde bezdomovci hrajú šach, prezidenti, nositelia Nobelových cien, Will Smith a Whoopy Goldberg prechádzajú popri tebe v jedálni a Bono prednáša študentom. A pritom sa všetci tvária úplne normálne. A medzi nimi chodia dvadsaťroční študenti a tridsaťroční študenti a štyridsaťroční študenti. A všetko je to v prostredí zelene a knižníc, veverice behajú po chodníkoch. Je to magické miesto. 

Kto sa tam dostane, tak školu aj väčšinou dokončí (alebo nedokončí a stane sa z neho Bill Gates). Absolvovať predmety na dobré známky je však ťažké: treba sa veľmi pripravovať, čítať a aktívne sa zúčastňovať na prednáškach. Nikdy som nepredpokladal, že moja najťažšia skúška bude 8-hodinový take-home exam z práva duševného vlastníctva, kde sme na vyriešenie problému mali k dispozícii všetky knihy najväčšej knižnice sveta, ale iba 8 hodín času. Ledva som to stihol. Harvard je však výnimočný najmä tým, že vie posunúť ďalej to, čo tebe už bolo, keď si tam prišiel. Ak niekto rád šprtá, môže tam šprtať. Ak sa rád socializuješ a stretávaš s inými ľuďmi, tak tam máš k tomu množstvo príležitostí. Sú tam aj bohaté deti politikov, aj ľudia, ktorí hľadajú snobizmus a noblesu, teda ľudia, z ktorých peňazí tá škola žije, ale sú tam aj talentovaní, usilovní a geniálni študenti. Je to pestrofarebné, rôznorodé a neskutočne zaujímavé miesto. 

Dal mi pocit, že nezávisle od toho, aký máš majetok a odkiaľ pochádzaš, nezávisle od toho, či si z malej dediny v Rumunsku, z Ghany, z Fidži, alebo zo Slovenska, všetci sme si rovní. No a na Harvarde som zistil, že skoro všetko sa dá. Celý svet sa stretol v jednej dedine, z ktorej je blízko kamkoľvek, ak vieš otvoriť tie správne dvere. Žiadne dvere pritom nie sú principiálne zatvorené, len treba vedieť, ako sa k nim dostať. Bol to asi jeden z najkrajších rokov v mojom živote.

V prvom rade som chcel splatiť pôžičky, ktoré som si zobral. Chcel som byť diplomatom alebo biznismenom. Určite som vedel, že po skončení školy si chcem nájsť kvalitnú prácu, kde sa veľa naučím a umožní mi zároveň splatiť dlhy. Hľadal som prácu v poradenských firmách, bankách, nakoniec som dostal ponuku pracovať pre Deutsche Bank, kde som strávil 4 roky na rôznych oddeleniach. Počas môjho pôsobenia vo Frankfurte som pracoval na fúziach a akvizíciach pre naše dcérske spoločnosti v Japonsku, Austrálii a Nemecku. V Londýne som bol v oddelení investičného bankovníctva pre oblasť Strednej a Východnej Európy.

Vo Frankfurte to bolo pomerne pokojné, ale veľmi veľa som sa naučil v oblasti financií, projektového riadenia, ako aj o akvizíciach iných spoločností. Londýn bol však úplne iný svet. Agresívne prostredie investičnej banky bolo síce zaujímavé, veľa som cestoval a ako pomerne mladý človek som sa stretával s ministrami financií a generálnymi riaditeľmi najväčších spoločností. Bolo to však veľmi agresívne prostredie a medziľudské vzťahy skôr odmerané, pretože jediným meradlom bol zisk. 

V prostredí investičnej banky som sa začal cítiť veľmi prázdno a hoci ma práca zaujímala a potreboval som mať dobrý príjem, aby som vedel splatiť študentské dlhy, už ma to nenapĺňalo. Okrem toho som sa chcel venovať širšiemu okruhu činností a takého zamestnávateľa som nenašiel. Začal som obzerať po iných príležitostiach a našiel som zaujímavu ponuku na Slovensku v oblasti financovania nehnutelností. Založil som firmu. Projekt sa podaril, a to viedlo k môjmu začiatku na Slovensku.

Bolo to veľké rozhodnutie.

Asi štyri roky. Po jednom úspešnom projekte prišlo niekoľko neúspešných, čo bolo ťažké obdobie. Potom sa mi podarilo vyzbierať financie spolu s jedným veľkým fondom a uskutočnili sme akvizíciu veľkého projektu. A ten sa neudial, pretože finančný svet pred poldruha rokom skolaboval.

Videl som, že už mám viac, ako je priemer a základné hmotné veci som mal uspokojené. Začal som sa pýtať, čím bude meraný môj život. Budovami? Koľkými? Dvadsiatimi alebo tridsiatimi? Pripadalo mi to smiešne. Keby som sa pozrel späť na posledných 20 rokov na to, čo som vlastne robil, čo by som uvidel? Snažil som sa spomenúť si, čo som robil pred dvoma rokmi a nevedel som si spomenúť na nič také, na čo by som mohol byť obzvlášť hrdý. Komu som pomohol? Čo som dobré spravil?

Pripadalo mi to plytké. Začal som rozmýšľať nad tým, čo zmysluplné by som mal robiť. Nebol som lekár alebo učiteľ, ktorý pomáha ľuďom. Bol som v biznise.

Neurobil som nič, len som nad tým rozmýšľal. Náhodou som stretol v Auparku jednu pani vychovávateľku z detského domova a za koráliky, čo tam predávali, som zaplatil tisíc korún. Jednoducho som sa, tak ako to občas urobí každý, plesol po vrecku. Tá pani nás potom pozvala do detského domova. Bolo to v Podunajských Biskupiciach a tam som začal viac vnímať problémy okolo nás a pozerať sa na svet očami ľudí, ktorí trpia. Pýtali sme sa, ako by sme deťom v detskom domove mohli pomôcť a povedali nám, že to najcennejšie, čo im môžeme dať, je náš čas. Vedel som, ako veľa mne dala moja rodina a videl som, aké ťažké to majú opustené deti v detskom domove. Zistil som aj, že hoci im rodinu zabezpečiť nevieme, ak vymyslíme správne projekty, vieme im pomôcť prežiť krásne okamihy, ktoré pomôžu formovať ich osobnosti. Zistil som, ako veľa môže pre niekoho znamenať môj čas. Tiež sme zistili, že vieme finančne prispieť na nejaké náklady, ale hlavne že viem organizovať a inšpirovať ďalších ľudí, ktorí majú tiež potrebu pomáhať a otvárať im dvere.

S mojím kamarátom a kolegom Martinom sme vypočuli, čo potrebujú a postavili sme sa k tomu trochu inak ako organizácie, ktoré bez pochopenia problému dávajú deťom hračky alebo chodia so šekom do televízie. Nehovorím, že šek je zlý, ale často treba oveľa viac ako len peniaze. Aj my sme potrebovali byť usmernení. Tak sme zistili, že pre deti v detských domovoch je problémom trávenie voľného času. Sú to často deprivované deti, vyrastajúce, paradoxne, v materiálnej hojnosti, ale chýba im to najzákladnejšie: rodina. Začali sme organizovať poznávacie zájazdy, kde sme robili motivačné a športové aktivity, z ktorých si deti naozaj niečo odnesú. Zistili sme, akú obrovskú hodnotu pre tieto deti má obyčajné kamarátstvo s niekým s vonkajšieho sveta.

Rozmýšľal som, prečo to vlastne všetko chceme robiť a uvedomil som si, že to robíme pre lepší život. Začali sme malými krôčikmi, mali sme určité zdroje, ktoré som vedel zabezpečiť a investovali sme najmä veľa voľného času – večere, víkendy a dovolenky. Nerobili sme žiadnu reklamu a skoro žiadny fundrasing, kedže skoro všetky náklady hradila moja spoločnosť.V rámci nej moji kolegovia v investičnej spoločnosti pracovali aj na projektoch v Pro Vide. Hlavne sme sa učili. Mali sme super tím dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní popri svojej práci venovať svoj čas práci s deťmi a budovaniu organizácie. V pôvodnom tíme sme mali kamarátov a moju sestru, ktorí pracovali v rôznych oblastiach (ekonómia, právo, zdravotníctvo).

Ja som sa predovšetkým naučil obrovskej pokore. Naučili sme sa nesúdiť. Zistili sme, že problémy sú veľké, že ich je veľa, že sú ťažké a že iba s odborným prístupom, vytrvalosťou, veľkým srdcom a s pokorou môžeme niečo urobiť. Zistili sme, že je okolo nás veľa dobrých ľudí, ktorí majú túžbu pomáhať, len nevedia ako, kedy a s kým. Naučili sme sa, že pri našich cieľových skupinách je časté nepochopenie nášho konania. Niektorí hovoria, že vám sa ľahko dáva, keď sa vozíte na pekných autách a bývate v čistých pekných domoch. Naučili sme sa, že aj napriek akokoľvek negatívnemu feedbacku sa nedáme odradiť. 

Je to náročná práca, ktorá má takmer všetky atribúty práce v ziskovom sektore, okrem tvorby zisku. Práve pre tú odlišnosť je to oveľa ťažšie, pretože treba rovnako odborne kvalitných ľudí, ktorých treba motivovať, viesť, ale s úplne inými hodnotami. Kým v biznise je zisk ako hlavný motivátor veľmi ľahko hmatateľný, v neziskovom sektore je to podstatne viac o vôli niečo zmeniť, srdci a o inšpirujúcom prostredí. Keďže každý musí platiť účty, veľkou výzvou je, ako pritiahnuť a udržať najlepšie talenty. Naša skúsenosť je, že je to možné iba vtedy, keď je silná vízia a dobre postavený hodnotový rebriček celej organizácie. 

Snažíme sa postaviť silný tím ľudí, ktorí majú morálnu integritu, srdce, pokoru a hlavne sú profesionáli, poznajúci problematiku. Dobrovoľníctvom sa dá dosiahnuť veľmi veľa, najmä pri konkrétnej pomoci na tom-ktorom projekte. Pri raste počtu projektov už však treba budovať aj organizáciu, mať jasnú stratégiu a zabezpečiť vysokú mieru profesionality. V opačnom prípade hrozí nielen zlý výsledok pri konkrétnom projekte, ale aj ohrozenie kredibility celej organizácie. Nielen na Slovensku, ale na celom svete je v neziskovom sektore dôvera jedným z najdôležitejších kritérií. 

Začali sme s deťmi v destských domovoch – od motivačných pobytov až po vzdelávacie aktivity. Zorganizovali sme motivačný tábor 4 živly, kde sa deti učili nielen o vode, ohni, zemi a vzduchu, ale najmä sa hravou formou učili sebadisciplíne a ako ísť ďalej, aj keď sa im už nechce. Deťom, ktoré majú svoju rodinu, rodičia pomôžu s úlohami alebo ich motivujú, aby to pri prvom znaku neúspechu nevzdali. Pre deti z domova to často nemá kto spraviť. Hoci sa vychovávatelia snažia, často je to nad ich sily. Práve tento nedostatok prirodzenej autority rodiča, ak nie je doplnený iným spôsobom, vedie k apatii detí a ich nezáujmu o čokoľvek. Po odchode z domova sú potom tie deti ľahko zatiahnuté do kriminálnej činnosti alebo nezamestnané, keďže ani školu nevedeli často dobre zvládnuť. Teraz sa snažíme sústrediť na niekoľko málo oblastí, napríklad na program Budies, zmyslom ktorého je to, aby deti z domovov mali starších kamarátov z prostredia mimo detského domova, ktorí by im pomohli adaptovať sa v živote.

V roku 2008 sme začali pracovať s ďeťmi s poruchami učenia a zoznámili sme sa s prostredím a problematikou nepočujúcich detí. Okrem podpory fotografickej súťaže sme s spolu so SND  preložili do posunkovej reči muzikál pre deti Popolvár a Luskáčik. Tieto predstavenia boli pre mňa strašne silným momentom. Päťsto nepočujúcich detí zmiešaných s počujúcimi, ale aj telesne postihnutými deťmi a deťmi z detských domovov. Na začiatku som si aj ja myslel, že to nie je možné, ale s pomocou tituliek, videoprojekcie v posunkovej reči a zvýšenými basmi sa to dalo dosiahnuť. Bol to neskutočný pocit, sedieť v hľadisku a vidieť, ako na konci predstavenia deti stoja a namiesto tlieskania mávajú rukami. Mnohé z tých detí boli prvýkrát v živote v divadle. 

Od začiatku roku 2010 vyhodnocujeme, čo sme spravili dobre, čo zle a aká organizačná štruktúra je najvyhovujúcejšia pre realizáciu našich cieľov. Zistili sme, že spájanie v najširšom zmysle slova – ľudí, projektov, organizácií a nápadov – je našou silnou stránkou. Tiež sme zistili, že zároveň je potrebné sa do určitej miery  špecializovať a chceli sme ďalej stavať na tom, čo sme sa pri práci s deťmi naučili. Prišli sme k záveru, že občianske združenie bude uskutočňovať v budúcnosti najmä projekty pre deti z domovov a detí s rozličnými poruchami. Nadácia sa venuje „angažovanej filantropii”, alebo venture philantropy. 

Venture philantropy je forma filantropie, kde sa využívajú princípy venture capital – investovanie do rastúcich spoločností – v neziskovom sektore. Okrem finančnej podpory sa vybrané organizácie podporujú aj z hľadiska budovania ich organizačného a znalostného zázemia. Ďalšími znakmi sú snaha o skúšanie nových prístupov, spoločné vyhodnocovanie výsledkov medzi darcom a prijímateľmi pomoci, dlhodobejšia podpora a vysoká miera angažovanosti darcov vo vzťahu k neziskovým organizáciam, ktoré sa podporujú. Vo svete sú rôzne typy takýchto organizácií: tradičné nadácie, ktoré poskytujú granty s vyššou mierou angažovanosti, organizácie, ktoré majú široké spektrum darcom, budujú aj zdroje pre budúcnosť a angažovaná filantropia je vykonávaná prostredníctvom profesionálneho tímu alebo združenia investorov, ktorí sa aj angažujú, ale zväčša každý rok poskytnú všetky zdroje. PROVIDA bude asi inklinovať k druhému modelu, ktorý som opísal. Budeme sa sústreďovať najmä na spájanie a dosiahnutie čo najväčšej efektivity.

V obidvoch oblastiach sú zaujímaví ľudia. Aj v ziskovom sektore je čoraz viac ľudí, ktorí v sebe objavili túžbu robiť viac, než len platiť účty a hľadajú spôsob, ako by to mohli robiť. Ľudia v biznise sa často až veľmi neskoro zamyslia nad tým, prečo vôbec žijú. Ľudia v neziskovom sektore sa tiež chcú uživiť, ale sú nadchnutí, chcú niečo zmeniť. Veľmi by som chcel ľuďom z neziskového prostredia pomôcť v tom, aby si osvojili potrebné zručnosti a ľuďom z biznisu by som rád komunikoval, že nemusia zmeniť svoj životný štýl a že často aj to, čo považujú za veľmi málo, môže pre neziskové aktivity znamenať veľmi veľa.

Nie je to tak. Všetci potrebujeme banky, všetci potrebujeme biznis. Aj medzi bankármi sú dobrí ľudia. Ale každý raz bude potrebovať pomoc. Aj bankár. Preto teraz netreba odvracať chrbát od tých ľudí, ktorí pomoc potrebujú. Nestačí len hovoriť, že my sme problém nespôsobili. Lekár lieči cirhózu pečene, aj keď si ju pacient spôsobil pitím alkoholu. Ide o ľudskosť. 

Rád hovorievam, že bohatý nie je ten, kto má veľa, ale ten, kto nepotrebuje veľa. Môj model nie je, že najprv vybudujem jednu veľkú organizáciu, tú potom predám a začnem sa venovať charite. Do môjho života paralelne vstúpila potreba pomáhať. Prišlo to skôr, než by som mohol zavrieť biznis. A preto sa obidve tieto veci stali normálnou súčasťou môjho života. Rozmýšľal som aj nad tým, že by som sa už venoval len neziskovým veciam, ale v biznise sú stále veci, ktoré ma bavia a ktoré chcem skúsiť. Myslím, že teraz máme v PROVIDE ľudí, ktorí túto organizáciu dokážu posúvať ďalej. To je podľa mňa kľúčové a najdôležitejšie.

________________________________________________________________________

Ladislav Kossár/narodil sa v roku 1975, vyštudoval Právnickú fakultu UK,  popri ktorej absolvoval študijné pobyty v Holandsku, Maďarsku a USA na Harvard University. Do roku 2004 pracoval pre Deutsche Bank vo Frankfurte a v Londýne v oblasti investičného bankovníctva. Po návrate na Slovensko v roku 2005 založil investičnú spoločnosť v Bratislave. V roku 2006 založil občianske združenie Pro Vida, ktoré sa venuje najmä vzdelávacím a integračným projektom pre deti z detských domov a nepočujúce deti. V súčasnosti sa venuje investovaniu do rastúcich spoločností a budovaniu Nadácie PROVIDA na princípoch venture philantropy.