Francúzska správa tradične posielala kambodžskú elitu študovať do Hanoja, ale z obáv pred komunistickou nákazou ich presmerovala do Paríža. Časť z nich sa však nakazila práve tam. Takmer všetci budúci členovia Červených Kmérov boli členmi Komunistickej strany Francúzska a po návrate do vlasti sa z nich stali politici.
V roku 1960 založilo 21 predstaviteľov kmérskych komunistov Stranu pracujúcich Kampučie (kmérsky názov Kambodže), ktorá o päť rokov neskôr zmenila názov na komunistickú stranu. Jej vodcom sa stal Saloth Sar, neskôr známy ako Pol Pot. Väčšina členov vtedy opustila hlavné mesto Phnom Penh a odišla robiť partizánov do hôr. Pol Pot si už na tamojších, nie celkom civilizovaných kmeňoch vyskúšal svoje predstavy o ideálnej spoločnosti. Ako príklad im slúžila čínska revolúcia, tú však chceli ešte prekonať.
Dňa 18. marca 1970 vyniesol štátny prevrat k moci maršala Lon Nola, ktorý sa opieral o USA, ktorým sa zase hodil proti komunistickému Severnému Vietnamu.
Kým Lon Nolovi vojaci bojovali proti Severovietnamcom, Červení Kméri, ktorí uzavreli spojenectvo s princom Norodomom Sihanukom, sústredili svoje úsilie na ovládnutie oblastí, ktoré Severovietnamci po podpise Parížskych dohôd v roku 1973 opustili.
Aj tu si polpotovci skúšali svoje sociálne inžinierstvo. Roľníkov vyháňali z ich dedín a zoskupili ich do komún, ktoré mali byť nezávislé od vonkajšieho sveta. Všetko malo byť spravodlivo rozdelené. Nakoniec sa však rozdeľovala najmä smrť. Polpotovci zabíjali Vietnamcov, kambodžských komunistov, ktorí sa vrátili zo Severného Vietnamu, novinárov, ktorí sa vydávali za partizánov...
Po krvavých bojoch a po tom, ako USA vzdali vojnu v Indočíne, sa Červení Kméri zmocnili hlavného mesta. Zmeny nastali prakticky okamžite. Poľnohospodárstvo sa kolektivizovalo rýchlejšie ako v Číne. Zakázané bolo súkromné vlastníctvo, o čo sa nepokúsil ani Mao, ani Stalin. Boli zakázané trhy a obchody. Obyvatelia miest poslali na vidiek, kde mali otročiť na ryžových poliach. Cudzincov vyhnali z krajiny a prerušili takmer všetky kontakty s vonkajším svetom. K zločinom patrilo aj vlastníctvo knihy či okuliarov, zločinom bola aj znalosť cudzieho jazyka.
Červení Kméri mali dvoch hlavných vnútorných nepriateľov. Prvým bola vietnamská menšina, ktorú Pol Pot nariadil zlikvidovať. Druhým boli obyvatelia miest, ktorých sa polpotovci báli ako konkurencie v riadení štátu, a preto ich okamžite vyhnali na vidiek (o čo sa Mao taktiež nepokúsil). Vyhnanci si so sebou mohli zobrať len rohož, plechovú misku a to, čo mali práve na sebe.
O také šialenstvo, aké rozpútal Pol Pot, sa v dejinách nepokúsil azda nikto. Pol Pot bol v marxistickej tradícii jedinečný svojím vnímaním mestského života – nebol to nevyhnutný predpoklad komunistického pokroku, ale neresť, s ktorou treba skoncovať.
Ľudia sa v mučiarňach museli priznávať k vymysleným zločinom, iných za čokoľvek strieľali rovno na ryžových poliach. Komunisti museli navštevovať kurzy základnej teórie a sebakritiky. Bol zrušený týždeň a zavedený deväťdenný pracovný cyklus s desiatym dňom voľným, ktorý bol však vyhradený na politické školenia. Každý, s výnimkou straníckeho vedenia bol nútený ťažko fyzicky pracovať.
Skromnosť sa stala oficiálnou cnosťou. Ľuďom bolo nariadené, aby boli spokojní s každým jedlom, ktoré dostanú. Mnohí sa uchyľovali k myšiam a hmyzu, keď sa o tom však dozvedel Pol Pot, vyhlásil trest smrti za zdvihnutie spadnutého kokosového orecha.
Nevídaná brutalita polpotovského režimu zrejme vychádzala aj z minulosti krajiny. Kambodža bola desaťročia zmietaná občianskou vojnou. Ale teror za Pol Pota dospel až na samé dno. Niektoré odhady hovoria, že zahynula pätina obyvateľstva Kambodže, iné hovoria o ešte vyšších stratách. V každom prípade, demograficky to bola najničivejšia komunistická revolúcia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.