Náš opatrný optimizmus bol však prehnaný. Mikolaj síce naozaj za sebou zanechal veľa, áno, uskutočnil toľko očakávanú obsahovú reformu základných a stredných škôl. Ušil ju však natoľko horúcou ihlou (pri tempe jej zavádzania padali na Slovensku svetové rekordy), že keby neurobil nič, bol by urobil lepšie. Áno, prijal toľko očakávaný systém odmeňovania a kariérneho postupu učiteľov. Postavil ho však na celkom pokrivených princípoch – dobrý učiteľ je dnes ten, ktorý čo najčastejšie opúšťa triedu, aby behal po rôznych školeniach.
Áno, za Mikolaja prešli vysoké školy zásadnou akreditáciou, ktorá mala odlíšiť kvalitu od nekvality. Napokon bola z toho len kopa formálneho papierovania a Slovensko sa aj naďalej bude pýšiť „univerzitami“ v každom krajskom meste. Mikolaj bol viac silový než silný minister. V skutočnosti školstvo nezreformoval, ale so širokými lakťami vybudoval Potemkinovu dedinu – plnú reformných sloganov.
Takže najskôr dobrá správa: s Eugenom Jurzycom neprichádza na ministerstvo typ človeka, ktorý by opäť unavoval pedagogickú verejnosť veľkolepými reformami a hnal sa vpred hlava-nehlava. Školstvo nepotrebuje ďalšiu hrmotnú revolúciu, ale veľa drobných zmien. Po prečítaní Programového vyhlásenia vlády v oblasti školstva je však namieste len opatrný optimizmus. Celková filozofia smerom k väčšej slobode škôl je určite plusom. Sú tam uvedené mnohé princípy, ku ktorým by sa prihlásila aj akákoľvek iná vláda a niektoré už nudia svojou banálnou konformnosťou („presun od memorovania k tvorivosti“).
Je vynikajúce, že Jurzyca chce zrušiť de facto štátny monopol na vznik učebníc – tu nemôže nič pokaziť. Je iste dobré, že ministerstvo pripraví zmenu štátneho vzdelávacieho programu – tu je však kľúčové, aká bude, čo nie je celkom jasné.
Takisto nie je jasné, ako chce minister zmeniť hodnotenie učiteľov (aby v Bratislave a bohatších regiónoch mladí učitelia neodchádzali po roku za lepším platom do súkromnej sféry). A povinná angličtina? Na oko opodstatnený cieľ, ktorý nemusí dopadnúť dobre – kvalifikovaní angličtinári chýbajú aj na druhom stupni ZŠ, pričom z vládneho tábora preniká, že povinná by mala byť už od prvého ročníka. Školám aj deťom môže tak z centra pretláčané vyučovanie angličtiny priniesť v konečnom dôsledku viac strastí než úžitku.
Vo vysokom školstve má vláda vo svojom programe dobrý ťah na bránu: ak naozaj zvýši tlak na kvalitu nielen na papieri (väčšinová účasť zahraničných hodnotiteľov v akreditačnom systéme), a bude diskriminačne podporovať tie najlepšie vedecké tímy a pracoviská, vďaka týmto aj ďalším ohlasovaným opatreniam sa môžu po dlhých rokoch zvrátiť doterajšie trendy zamerané na kvantitu.
Mimochodom, fakt, že v oblasti vzdelania prichádza na rad neporovnateľne kompetentnejšia garnitúra, než bola posledná, bol poznať aj na prvom zasadaní školského výboru NR SR. Kým už menoslov koaličných členov výboru (podpredsedníčka KDH J. Žitňanská, za SDKÚ M. Beblavý, T. Rosová, za OKS prorektor UK P. Osuský, hlavný editor programu SAS M. Poliačik) napovedá, že pre súčasné vládne strany je školstvo jednou z priorít, prítomní členovia za Smer sú živým dôkazom, že pre sociálnu demokraciu sú naše školy významom na úrovni rybolovu. Jediný opozičný muž do polemiky tak bude najbližšie štyri roky Ján Mikolaj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.