Slnečný kúpeľ

 Osemdesiate roky sa nepreslávili umiernenosťou a na poli opaľovania to platilo viacnásobne. Kto bol vtedy biely, vynímal sa medzi opáleným okolím na hociktorej pláži – je jedno, či prímorskej, alebo iba vnútrozemskej – ako malomocný. Nejeden rodič v dobrej viere, že dieťaťu treba predstaviť zdravý životný štýl a trendový vzhľad, nástojil: „Veď sa opaľuj, vyzeráš ako mlynárova dcéra/syn!“ 

Dotyčné mlynárske deťúrence, teda Stredoeurópania, ktorým gény nenadelili kvalitnejší fototyp, sa na dosiahnutie vhodného hnedého odtieňa museli na slnku vyprážať omnoho dlhšie a bolestnejšie než šťastnejší, od prírody tmavší jedinci. Ale napokon to aj ony vždy dosiahli: po niekoľkých spáleniach a ošúpaniach sa približne uprostred leta mohli pochváliť zdravým stredomorským vzhľadom. O tom, čo si z toho zapamätala ich pokožka a ako im to zdravotne vráti, nič netušili. A neopaľovali sa len z ochoty vyhovieť rodičom. Ešte tvrdší nátlak na nich vedeli vyvíjať rovesníci. Biela pokožka sa, skrátka, rovnala spoločenskému znemožneniu. „Fuj, tvaroh!“ To v tých časoch nebola narážka na časopismi stále neobjavenú celulitídu, ale na trestuhodnú nedbanlivosť – že biely, neopálený človek sa slabošsky schováva pred slnkom, takže mu chýba nielen hnedosť, ale aj sexepíl. 

Až neskôr začali aj rodičia oprážanej generácie pod vplyvom odhalených zdravotných faktov spomínať na to, že opaľovanie v ich detstve nefigurovalo. Napríklad, že ženy na slovenskom vidieku, tie narodené niekedy začiatkom 20. storočia, mávali síce od slnka dohneda sfarbenú tvár, hrdlo a ruky, inde, napríklad na chrbte, však bola ich pokožka svetlá a jemná, nedotknutá UV žiarením či módnymi opaľovacími trendmi. Zdravý rozum? Alebo ostych? Jedno z toho, možno oboje súčasne, vtedy bránilo ľuďom vystavovať svoje telo slnku. Napokon, kto by sa bol vtedy dobrovoľne „producíroval“ medzi spoločnosťou polonahý? Len nadšení prívrženci novôt, akých potom spoločnosť pokladala za bláznov – a o akých mohol Janko Jesenský napísať svoju slávnu poviedku Slnečný kúpeľ, čo vyšla v roku 1913 v zbierke Malomestské rozprávky. V kratučkom príbehu sa miestna honorácia rozhodne pravidelne cvičiť na slnku v takmer obnaženom stave a nazýva to slnečnými kúpeľmi: „Kúpali sa teda páni veselo. K slnečnému kúpeľu pripojili aj gymnastiku Müllerovho systému. Chodili po brehu, hádzali rukami raz pred seba, raz od seba, drgali a krútili nohami, na bruchá sa hádzali, na chrbty prevaľovali, a to všetko podľa komanda doktorovho, ktorého bolo poznať iba po hustých bakombardoch a nohavičkách červenej farby. Okrem toho doktor mal najhrubšie nohy a zarastené prsia. Notár mal modré nohavičky, ale poznať ho bolo aj po podlhovastej hlave s chumáčom mokrých vlasov v čele a po tenkých ako trieska nohách a ramenách. Zverolekár Papst pýšil sa nohavičkami s červenými a bielymi pásikmi, guľatou, plešivou hlavou. Ináče ich nebolo rozpoznať.“ Keď mužov pri „slnečnom kúpeli“ a „Müllerovej gymnastike“ prichytí istý menej osvietený sedliak, spôsobí v meste poplach, že „akísi blázni sa kúpu... Ušli z mesta. Pomysleli si, že sa okúpu a tam sú. Hrozia sa proti nebu a pliaskajú jeden druhého.“ 

Skutočne, opaľovanie prišlo do módy približne v období vzniku Malomestských rozprávok. Vo Veľkej Británii ho tiež spopularizovala tamojšia honorácia. Sociológ Ivan Chorvát vo svojej eseji Karneval na pláži, ktorá vyšla v časopise Anthropos, píše: „Odhaľovanie tela súvisí s dôležitou zmenou, ktorá významným spôsobom ovplyvnila dovolenkový turizmus po celý zvyšok 20. storočia. Tou zmenou bola vzrastajúca popularita opaľovania ako nového fenoménu, ktorý sa do dvadsiatych rokov 20. storočia medzi strednými a vyššími vrstvami európskych ani severoamerických spoločností prakticky nevyskytoval. Svetlá, neopálená pokožka bola symbolom vyššieho spoločenského postavenia, preto sa ľudia patriaci k týmto vrstvám snažili nevystavovať svoje telo priamemu slnku.“ Vyššie vrstvy však odrazu začali uznávať opálenú pokožku ako znak zdravia, ale aj bohatstva. Kto na to mal, trávil dovolenku na francúzskej Riviére či v atlantickom francúzskom letovisku Biarritz, kde sa spoločenský život sústreďoval okolo pláže. „Keďže pracujúce vrstvy sú v industrializovanej spoločnosti dominantne reprezentované tou časťou robotníckej triedy, ktorá pracuje v továrenských halách a iných uzavretých priestoroch, neopálené telo so svetlou pokožkou už viac nie je spájané s vyšším statusom,“ vysvetľuje Ivan Chorvát. A dodáva, že podľa Richarda Sharpleyho, ktorý na University of Lancashire prednáša o turizme, k popularite opaľovania v Anglicku prispelo aj tamojšie mimoriadne teplé leto v roku 1928, keď sa začali vo väčšej miere vyrábať a predávať plavky, opaľovacie krémy a iné produkty spojené so slnením. A postupne sa ľudia, ktorí vyrážali na dovolenky, prestávali sústreďovať predovšetkým na to, čo za hranicami všednosti uvidia, nakúpia a aké spomienky si prinesú. Najžiadanejším suvenírom, ktorý sa dal navyše výborne prezentovať po návrate domov, bola hnedá farba pleti. „Túžba dosiahnuť opálenú pokožku sa čoskoro stala hlavným motívom dovolenkárov. Bola viditeľným znakom bohatstva a prestíže v urbánnych spoločenstvách nachádzajúcich sa v severnejších častiach vyspelej Európy,“ konštatuje Ivan Chorvát. Opálenie totiž odlišovalo tých, ktorí si mohli dovoliť letnú dovolenku v Stredomorí, od „plebsu“, ktorý na ňu nemal. Takto strácali príťažlivosť anglické a iné severoeurópske letoviská, odkiaľ sa sýta hnedá pokožka priviezť nedala. 

Počas druhej svetovej vojny sa napríklad tretia ríša blysla pred svojimi občanmi tým, že aj „menej privilegovaným“ zaplatila letovanie pri mori, čo je jasným dôkazom popularity morského kúpania a opaľovania – keďže sa dalo použiť ako kocka cukru pre masy od štátu. Podľa Ivana Chorváta sa práve po druhej svetovej vojne ideál opáleného tela stáva vo všetkých spoločenských vrstvách znakom zdravia a fyzickej príťažlivosti. A táto situácia trvá s istými prestávkami dodnes. Opálenie už síce nie je hlavným letným imperatívom a na kúpaliskách či morských plážach sa aj stredoeurópska a severská bledosť dá nosiť so cťou, väčšina ľudí však dodnes, napriek varujúcim faktom, pokladá opáleného človeka za zdravšieho a životaschopnejšieho než neopáleného. Áno, navzdory strašnému odkazu, ktorý ľuďom na koži zanechalo vyprážanie v osemdesiatych rokoch, sme dodnes podvedome presvedčení, že opálenie rovná sa zdravie. Nie je to však celkom nelogické, pretože pokožka sfarbená prirodzeným pohybom na vzduchu, nie hodinami ležania na deke, skutočne vypovedá o zdravom životnom štýle svojho majiteľa, čiže aj o jeho sexepíle. 

O tom, či je opálenie sexi, alebo nie, sa dá debatovať. Ešte zaujímavejšie sú názory na to, či sú sexi plavky, v akých sa väčšina populácie opaľuje. Spočiatku však účelom plaviek rozhodne nebolo to, aby ich nositeľ či nositeľka stelesňovali erotický ideál. Šlo skôr o to, ako čo najviac z tela zakryť, než ho odhaliť. V polovici 19. storočia sa napríklad ženy na anglických plážach kúpali vo flanelových úboroch, ktoré pokojne prenechali väčšinu tela predstavivosti, a aby sa náhodou neukázal ani inch pokožky navyše, využívali kúpacie kabínky podobné stanom na kolesách vo vode. V takejto kabíne sa mohli tešiť z vody v úplnom súkromí. Samozrejme, že v obrovských šatových „plavkách“ sa plávať veľmi nedalo. To sa však od vtedajších dám ani neočakávalo. Až začiatkom 20. storočia sa ženy začali venovať okrem cnostného brodenia sa a občasného ponorenia do plytkej vody aj plávaniu, a to si vyžiadalo radikálne zmeny plávacích úborov. Odvtedy látky ubúdalo a ubúdalo, kým v roku 1947 neprišli na svet bikiny, nazvané podľa atolu, kde bola odskúšaná atómová bomba. Za ich pradávne predchodkyne sa však dajú označiť vyobrazenia z antiky. 

Ešte v roku 1907 zatkli austrálsku plavkyňu Annette Kellermanovú za to, že sa na verejnosti objavila v priliehavých jednodielnych plavkách. Dnes by v nich vzbudila pozornosť len tým, ako veľa zakrývajú. Mužské plavky sa tiež vyvinuli od pomerne zahaľujúcich úborov až po Jesenským vtipne opísané „nohavičky“. A potom po priliehavé miniplavky rokov sedemdesiatych a osemdesiatych, keď sa objavili dokonca aj pánske „tangá“. Tie občas vídať dodnes a prinajmenšom ich komická hodnota je neoceniteľná. Móda sa však správa aj paradoxne a v posledných sezónach vidieť čiastočný prechod od odhaľovania k zahaľovaniu. U žien ho stelesňujú tankiny, dvojdielne plavky, ktorých horný diel je v podstate tielko – tričko s ramienkami. Vyhovuje mladým ženám, ktoré chcú zakryť napríklad len uvoľnenú pokožku na bruchu po tehotenstve, ale aj starším dámam, ktoré chcú vyzerať trendovo, a pritom neprežívať rozpaky z každého tukového záhybu. Muži sa od odhaľujúcich sedemdesiatych a osemdesiatych rokov tiež posunuli späť k zahaľovaniu – v maličkých plavkách označovaných v angličtine speedo sa už na kúpaliskách ukazujú, paradoxne, iba starší páni. Mladší a tí, ktorí niečo vedia o plavkovej móde, volia radšej menej odhaľujúci boxerkový až bermudový strih plaviek, ktoré môžu pokojne siahať aj po kolená. Muži väčšinou potvrdzujú, že sa v takomto type plaviek cítia pohodlnejšie, slobodnejšie a pripadajú si menej vystavení (aj ženským) pohľadom. Mužské pohľady sa zase mnohokrát zdanlivo prekvapujúco nevyberú za majiteľkou najminiatúrnejších bikiniek, ale za tou, ktorá hoci aj tankiny či celé plavky nosí prirodzene a s gráciou. 

Pravdaže, presvedčení nudisti sú iného názoru. Pre nich je nahota symbolom absolútnej slobody a aj estetickej rovnosti – niet čo zakrývať, pretože telesne sme všetci nedokonalí. Niečo na tom je a rovnostárska nahota je na nudistických plážach v podstate rovnako asexuálna ako tie dávne viktoriánske kúpacie šaty z hrubých látok, do ktorých sa ešte zašívali závažia, aby voda nedvíhala lem sukní nad ostro strážené dámske členky.