Rusko v plameňoch

Je to po prvý raz za dlhé roky, čo od tohto kritika ruskej oficiálnej politiky a médií počujem, že na ruskej obrazovke naozaj ukazujú realitu.

Nie sú to totiž známe obrazy každoročných letných požiarov, ktoré sa rok čo rok opakujú na Ďalekom východe, na Sibíri a po nich sa zvyšuje export guľatiny cez hranice, do Číny...

Predpoveď počasia, ktoré deň za dňom láme tepelné rekordy, ohlasujú moderátori vetou: „A teraz najhoršia správa dňa: počasie bude také ako doteraz.“ Viditeľnosť v Moskve klesla na sto-dvesto metrov, kremeľské hviezdy nežiaria, veže sú zahalené dymom, už ani klimatizácia nestačí a prepúšťa štipľavý zápach. V dedinách, kde horí les a rašeliniská, je viditeľnosť len dvadsať-tridsať metrov.

Špičková satelitná technika umožňuje vidieť, kde všade v Rusku horí – požiarov je tu momentálne vyše 800. Satelitná mapa jasne ukazuje celkový pohľad i čiastkové zábery na jednotlivé oblasti. Horí stredné Rusko, horí vyše štvrť milióna hektárov lesa.

To, čo vidia ruské satelitné služby, však nevidia posádky ojedinelého lietadla s desiatkami ton vody, vyrobeného osobitne na hasenie veľkých požiarov. Pre dym nevedia presne trafiť správne miesto.

To, čo vidno na satelitných mapách, nevideli ani na vojenskej leteckej základni pri Moskve. Až šesť dní trvalo, kým z novín vysvitlo, že tam horelo a vedenie sa zmohlo iba na dementi. Zato už o ďalšie tri dni padali hlavy najvyššieho vojenského velenia: prvých veliteľov v priamom televíznom prenose odvolal prezident, ďalších prikázal odvolať ministrovi obrany. Na základni ľahlo popolom dvesto lietadiel a vrtuľníkov.

Z dodnes osobitne stráženého atómového strediska, mesta Sarov, rodiska sovietskych jadrových a vodíkových bômb, museli narýchlo vyvážať rádioaktívny materiál. O úspešnosti operácie osobitne informuje prezidenta šéf Federálnej agentúry pre atómovú energiu. O neúspechu – veď sa nepodarilo zabrániť ohňu, aby prenikol do jedného z najstráženejších miest Ruska – sa nehovorí.

Mizne ruský les, miznú aj ruské dediny, hynú ľudia.

Vo voronežskej oblasti s hrôzou sledujú, ako sa rýchlosťou 90 kilometrov za hodinu požiar valí po korunách stromov, až napokon preskakuje rieku Don. Dedina má názov Gremjačie.

Oheň padajúci zhora na les a dediny zaskočil aj  Mochovoje v moskovskej oblasti. Dedina vyhorela do tla medzi prvými. Bolo to ako vo vojne: opustené horiace autá, dokorán poroztvárané okná domov v plameňoch, cesta zavalená popadanými horiacimi stromami, v zhoreniskách v hrôze blúdi slepá dedinčanka. V Mochovom je za dvadsať minút dvanásť mŕtvych a dvaja nezvestní.

Vlaky z Moskvy na východ prechádzajú stovky kilometrov cez horiaci, zhorený alebo tlejúci les. Šéf hasičov vyslovil obvinenie: „Vždy po víkende ohnísk pribúda a len dve percentá požiarov pochádzajú od samovznietenia.“

Doteraz som videla iba horiace lesy pri jazere Bajkal: miestni to považovali za súčasť obchodu. Lesy podpálili, ale len tak, aby obhoreli a dali sa ešte dobre predať. Za hasenie požiaru, záchranu pred ohňom sa totiž dobre platí. Preto sa stávalo aj to, že niekde jedna skupina lesníkov porast podpaľovala a druhá ho potom hasila. Zárobok si jednoducho po bratsky rozdelili.

Každoročne však v Rusku horeli lesy, ktoré sú ďaleko od Moskvy, a miestne drámy sa tak stávali povestnými témami uhorkových sezón. Teraz je všetko inak. Spozornel svet, spozornel aj Kremeľ.

Minister pre výnimočné situácie Šojgu oznamuje, že zo dňa na deň sa zvýšil počet požiarov štvornásobne. Ani „ľudský faktor“ sa podľa neho nedá vylúčiť, požiare sa vymkli spod kontroly...

Je to však len ruský les, ktorý horí?

Pred piatimi rokmi prijali nový zákon – lesy sa mohli árendovať, okolo 120 miliónov hektárov je v prenájme, čo predstavuje desatinu všetkých lesov v Ruskej federácii. Okrem chránených oblastí už ruský les nie je v správe štátu, ale jednotlivých oblastí. O tom, či má hospodára, sa však dnes všeobecne pochybuje.

Horí v Moskovskej, Nižnegorodskej, Vladimirskej, Ivanovskej, Voronežskej, Riazanskej oblasti, horí stredné Rusko. To je práve tá európska časť federácie, kde podľa oficiálnych vyhlásení milióny ľudí nemajú zabezpečený celoročný prístup k cestným či železničným ťahom, prípadne sú dokonca celé ročné obdobia od nich odrezané. Sú to dediny, kde sa rozpadla protipožiarna služba, kde niet hydrantov. V niektorých až teraz armádni ženisti narýchlo prekladajú povrchové vodné potrubia.

Teraz  iste všetci chápu, prečo má Rusko ministerstvo pre výnimočné situácie, početnú armádu s letectvom na čele s generálom.

Najrozľahlejší štát na svete sa dnes akoby priamo riadi z obrazovky – predseda vlády žiada konkrétne plány obnovy pre každú oblasť, dedinu, pre každý dom. Nariaďuje, aby sa všade zaviedol kamerový systém „Jeden vývod na úrad vlády,  i „odin ko mne domoj“, zdôrazňuje kategoricky Vladimír Putin.  

Bloger z Tverskej oblasti na internetovej stránke šťavnatými nadávkami od Putina vymáhal, aby do jeho dediny vrátili výstražný zvon, ktorý zvonil na poplach, keď horelo, a pekne si vzali naspäť telefón pre núdzové volania, lebo ten nefunguje –  zabudli ho totiž napojiť na sieť. A predseda vlády blogerovi nielen odpovedal, ale aj zvon poslal. Gubernátor Tverskej oblasti teraz pátra, v ktorej z tristotridsaťjeden dedín Kiliazinského rajónu sa bloger vlastne nachádza. Takže nevedno, či sa zvon nakoniec zapojí do výstražného zvonenia proti neporiadkom, nepripravenosti a neusporiadanosti, ktoré teraz v Rusku a aj pred svetom naplno odhalili požiare.

Autorka je bývalá spravodajkyňa Slovenského rozhlasu v RF