Trešňákove blogy života

Jedna z najosobitejších postáv českej umeleckej scény, spoluzakladateľ združenia pesničkárov Šafrán – textár, gitarista, spevák, maliar i spisovateľ Vlastimil Třešňák (1950) si tých svojich „čerstvých“ šesť desaťročí prežil naozaj intenzívne a bez sklonenej hlavy. Ak preletíme jeho zložité detstvo aj sladký čas hippies, keď sa začal prejavovať ako osobitý pesničkár aj herec (divadlo Orfeus) a na chvíľku sa zdržíme v čase okolo Charty 77, nachádzame výhonky a postupné košatenia viacrozmerného talentu. 

Obdobie najtmavšieho undergroundu, plného represií a neustáleho prenasledovania štátnou bezpečnosťou (ŠtB), ho popchlo k účasti na pozoruhodných projektoch, akými boli Bytové divadlo Vlasty Chramostovej (inscenácia Shakespearovho Macbetha v úprave Pavla Kohouta) aj albumy Zakázaní zpěváci druhé kultury (1978) a Šafrán (1977). Nadčasovým míľnikom jeho tvorby však bol,  k jeho terajším šesťdesiatinám vychádzajúci, konečne kompletný projekt Zeměměřič – tridsať z tridsaťsedem piesní, ktoré nahral v dvoch sedeniach (1978) u legendárneho zvukára Robina Hájka (nahrával aj The Plastic People Of Universe a iné podzemné skupiny) v kuchyni. 

Na pôvodnej platni, ktorá  vyšla v švédskom exilovom nakladateľstve, bola iba časť, ale aj tá javila známky jedinečnej záležitosti. Citácia básnika Ivana Diviša : 

"...melancholie z Třešňákovy osobnosti vyvírá jak láva sopky a tuhne na úbočích...", uvádzajúca textovú prílohu Jiřího Černého, pomerne presne charakterizuje líniu Třešňákovej tvorby. Dovtedy nikto nedokázal v pesničkách tak sugestívne aj autenticky vyjadriť depresívnu šedivosť a mrazivú beznádej normalizačných časov. Vykričaný hlas, nesúci texty s gitarou a fúkacími harmonikami, deklamuje originálnu poéziu ulice „ako život naozaj“, ktorú Třešňák zároveň prelieval do fotografií, malieb a prózy (v Mníchove mu potom vychádza prvá zbierka poviedok Jak to vidím já, 1979). 

ŠtB robila, čo mohla, aby proletárskeho pesničkára vyhnala z krajiny, čo sa jej v rámci akcie Asanace podarilo v roku 1982. Pre neho však nastáva relatívne šťastné obdobie túlačiek po svete a slobodného rozkvetu tvorby. Maľoval, písal, spieval, hral, vydával platne a prekonal tak všetky príkoria. Vyšiel mu aj „kapelový“  Koh-i-noor (1983), jeden z najlepších európskych folkrockových albumov v histórii vôbec, plný melancholickej krehkosti, ktorá spôsobuje v duši prijímateľa zvláštny druh pravdivého zovretia a možno aj slzy v očiach (funkčnú aplikáciu úryvkov pesničky Martine! využil neskôr režisér a scenárista Petr Zelenka vo filme Příběhy obyčejného šílenství). S jeho rozsiahlou tvorbou sme sa však mohli zoznámiť až v ostatných dvadsiatich rokoch.

Umelecký „päťbojár“ Třešňák si dostatočne počkal na to, aby urobil rozsiahlejšiu inventúru behu života a opísal status quo prežitých krízových a zamatových rokov i udalostí. Nikam sa bezhlavo nehnal a instantné rebríčkové ambície ho neťažili v žiadnej z tvorivých sfér. „Vlasta Třešňák píše to, čo žije. Čo o sebe mnoho spisovateľov nemôže povedať, pretože žijú cudzie životy,“ vyhlásil pri krste albumu Inventura (2005) herec a dávny priateľ Pavel Landovský. Je to presné v každej z jeho umeleckých tvárí.

V hudbe má tak polohy pripomínajúce Dylanov skok od sólovej akustickej gitary k blues-rockovej kapelovej verzii (v Třešňákovom prípade so saxofónom, gitarou i violončelom a rytmikou), či už to bolo na platni Koláž (spolu s džez-triom rómskych bratov Kormanov a Davidom Kollerom), spomínanej Inventure alebo novšom materiáli nahrávky Skopolamín (2007). Predstavuje sa síce v robustnejšej podobe, ale s citlivým zachovaním potrebných až pianissimových foriem gitarových notokresieb textov s nenapodobiteľnými intarziami ústnej harmoniky. Na vychutnanie obsahu a možno aj ešte lepšej zrozumiteľnosti tejto zvláštnej poézie je okrem dostatku času vhodné poznať aj iné spisovateľské počiny maestra – hoci len útlu novelu To nejdůležitejší o panu Moritzovi (1989), prípadne základnú knihu deväťdesiatych rokov Klíč je pod rohožkou (1995, Kniha roku) i poviedkový súbor U jídla se nemluví (1996). 

Alebo súčasne s platňou Inventura vychádzajúci Melouch (2005) či publikáciu s obrazmi jeho obľúbených historických osobností nazvanú  49+1 (2004). To všetko dokazuje, že Třešňák je naozaj komplexná osobnosť, aj autor schopný konkurovať tzv. „profesionálnym textárom“ – pozri niekdajšie „chlebové“ písanie skutočne zručnej textúry pre Pražský výběr alebo muzikál Excalibur. Napísal aj tri detské „muzikály“, jeden s Petrom Šabachom. V Klicperovom divadle Hradec Králové hrá v divadelnej hre režiséra Iva Krobota podľa poviedky Bohumila Hrabala Jarmilka, kde spieva aj Hrabalove verše. Na potvrdenie schopnosti života jeho básnivých textov na papieri si však stačí prečítať komentovanú zbierku Plonková sedmička (1998) a ľahko fabulačnú knihu rozhovorov s Ondřejom Bezrom (To je hezký, ne? 2007).

Život je zmena a pochopiteľná zatrpknutosť z okolitej spoločenskej situácie, bezvýsledné očakávanie spravodlivosti, nedávne dejiny ako príklad zlyhania elity, ale aj ďalších vrstiev, a fúkanie do slabo tlejúcich uhlíkov pravdy – charakterizuje najnovší opus Němý suflér (2010) v surovejšom rockovom a rhythm and bluesovom poňatí. V textoch ide o akúsi variáciu blogového písania –  v nepravidelných frekvenciách si zaznamenával denné postrehy do rôznych podôb piesňových riadkov. Vlastne je to už roky sem-tam obmieňaná, ale v podstate stále tá istá metóda zaujímavých poznámok, ktorá nesie pesničkárovu výpoveď po aktuálnej vlne a poslucháčom ponúka možnosť podieľať sa na dešifrovaní zaujímavo významových tajničiek. 

Pre niekoho tak vzniká absolútna poézia v súčasnom slovníku, plná neuveriteľných metafor, fotografického videnia a skvelých veršo-rýmov, ktorú sem-tam okorení „burina“ a rutina realít. V každom prípade však ide vlastne aj o literatúru a lepšiu zbierku básní, ako sú texto-básne aktuálneho CD, v ostatných rokoch v Česku nikto nenapísal. Třešňák sám k tomu hovorí: „V textoch už nie je toľko poetických fígľov, dvojzmyslov a inotajov. A v muzike je viacej elektriky. Moje súčasné texty totiž lepšie zdôrazňuje elektrická gitara než dvanásťstrunová akustická gitara.“ 

Je pravda, že hudobne ide vo vysokom percente o istú rezignáciu na melódiu s príklonom k expresívnej speváckej prezentácii na podklade najrozličnejších gitarových štýlových schém a hard-riffov, s výdatnou podporou skvele hrajúceho vášnivého saxofónu hosťujúceho Jana Štolbu, jedného z najväčších expertov na súčasnú českú poéziu, ktorý o nej vydal nesmierne cenený súbor esejí a poznámok Nedopadající džbán (2006). Iný hosť – violončelista Olin Nejezchleba (Marsyas, Etc...) prináša až countryovskú hravosť a odľahčenie. Kapela hrá výborne, ale najsilnejšie veci sú však aj tak v tichej, ale o to naliehavejšej akustickej výpovedi. Ak by sme sa podrobnejšie pozreli na jednotlivé piesne, nachádzame pomerne časté „odtlačky“ poctivého českého bigbítu typu skupiny Flamengo  alebo Mišíkovho Etc.

V priebehu dvadsiatich rokov po zamatovej revolúcii vyšlo obrovské množstvo platní a kníh všetkých chutí. Máloktorá však oslovuje takým spôsobom ako Třešňákove diela. Silno, presvedčivo, pravdivo a koncentrovane. Naozaj. 

PS: V osobnom spomínaní autora týchto riadkov zostane ako najvýstižnejší pocit z Třešňákovej tvorivosti ten, ktorý vznikal pri pohľade na majstrov obraz Pijáka (pripomínajúci „čapkovské sociálne obdobie“), visiaceho nad akváriom v obývačke legendárneho starého bytu Vladimíra Mišíka na Letnej (v podobnom duchu bol obraz u Mertu Na Kocourkách), pričom pán domáci púšťal Vlastove skladby nahrané z prepašovaného vinylu Koh I Noor, požičaného od Jiřího Černého...