Ráno údržbárov

Muníciou pre  skepsu sú trhliny v  koalícii, už aj tak  „tenkej“, a tiež vnem nebezpečnej opozície, čo Smer nepochybne vyžaruje. Po tretie je tu špecifikum volebného obdobia, ktoré na rozdiel od troch predošlých nesľubuje rýchle bohatnutie, ale pomalý rast či stagnáciu. A ešte obavy z externých šokov, proti akým je vláda malej krajiny úplne bezbranná.  (Napríklad banková kríza v Nemecku či bankrot v Maďarsku.) 

Takto nalajnované ihrisko so zúženými čiarami programové vyhlásenie Radičovej vlády akoby rešpektovalo. Je náčrtom pomalej a nekonfliktnej údržby štátu. S jednou a  veľkou výnimkou rezortu  sociálnych vecí, kde sa pod zhlukom pozitívno-neutrálnych formulácií ukrývajú revolučné zmeny. Takých rozmerov, že zmienka Richarda Sulíka o „necitlivosti“ určitých krokov za druhej Dzurindovej vlády pretenduje na najlepší vtip päťdňovej rozpravy k PVV. Prognózovať, ako bude Slovensko vyzerať po „hlbokej orbe“ Jozefa Mihala, je zbytočné z toho dôvodu, že podobne, ako už v prípade pokusu o zrušenie (Ficovho antisystémového) rodičovského príspevku, bude agenda rezortu ustavične v „korektorni“ samotnej premiérky, ako aj nátlakových skupín všetkých odnoží. Veľká skúška čaká Mihala už v otázke navonok takej  pozitívnej operácie, akou je rušenie odvodových výnimiek, pričom to má byť iba začiatok obrovského transferu príjmov od jednej spoločenskej vrstvy k druhej, respektíve medzi poplatníkmi a štátom. 

Hoci Radičová otvoreným listom (!) vyzvala ministrov, aby ako „nadstavbu“ vypracovali konkretizácie PVV do hĺbky, dá sa predoslať, že v programoch ostatných rezortov už vyššiu jednotiacu víziu, než „len aby to veľmi nebolelo“, ani dodatočne nenájdeme. Zvlášť to prekáža v školstve či zdravotníctve. Skutočnosť, že čo sa týka ambícií a odvahy, táto garnitúra nie je ani tieňom seba samej (SDKÚ, KDH, Most namiesto SMK) spred ôsmich rokov, však nie je objavom dneška ani tohto PVV. Povrchný  je pritom pohľad, že kľúčom je hypertrofované  sociálne cítenie, respektíve dezorientácia premiérky vo veci reálneho stavu krajiny. SDKÚ a KDH sa smerom k „pragmatickej“ politike vyprázdňujú od začiatkov v opozícii... 

Naopak, prospelo by, keby koalícia bola tieňom tej Dzurindovej v oblasti korupčného potenciálu.  Vcelku razantné kroky viacerých rezortov proti „last minute“ zmluvám Ficových ministrov – ktoré je lichôtka označiť ako lúpežné – sú azda najpozitívnejším signálom prvého mesiaca. S tou výhradou, že v niektorých prípadoch avizujú namiesto rušenia novú verejnú súťaž, čo hneď navádza k najväčšej diere v protikorupčných tézach, ktorou je absencia zásadného zníženia objemu nákupov a služieb, čo verejný sektor obstaráva.  Transparentnosť a vyvesenie všetkého na internet je isteže dobrá vec, ale nebráni aparátu, aby vyhľadával rentu a (odložené) benefity v súkromnej sfére vypisovaním verejných súťaží na úplné zbytočnosti. Tu je „jadro pudla“. 

Kocka, ktorá bude vrtieť osudom nielen koalície, ale celého Slovenska, je stav štátnej pokladnice. To, že Mikloš zavrhol úspory v tomto roku a riskuje deficit, ktorý môže, v prípade novej vlny krízy, zásadne ohroziť úverovú dôveryhodnosť krajiny, je hazard pripomínajúci rok 1999, keď si korekcie napokon vynútil trh. Sú dobré dôvody na obavu, že tentoraz by to mohlo dopadnúť rádovo drastickejšie, čo by už malo za následok nielen premenu tohto PVV na úplný zdrap papiera, ale aj tých 60 percent pre Fica.