Stredná Európa Luboša Palatu

Jeho „je to v poriadku“ na moju poznámku o tom, že keby bolo potrebné, máme spacáky, každý z nás pochopil inak. Ja som to pochopil tak, že sa s nimi nemusíme naťahovať, má miesta na prespatie dosť. On to pochopil tak, že máme spacáky a vyspíme sa v nich, takže nám stačí rozložiť obrovský gauč v obývačke. No a o tej pol ôsmej večer z toho bola trápna minútka. Tú som po pár sekundách premýšľania vyriešil tak, že som nechal trinásťročného syna Jakuba, ktorý hovorí len po anglicky (aj to len keď sa chce baviť, čo sa s päťdesiatročným západoberlínskym technikom práve nechcel) a majiteľovi bytu som povedal, že po spacáky pripevnené na bicykli v úschovni berlínskeho hlavného nádražia zájdem. Aj keď to bolo pekných pár kilometrov, mohol som si dovoliť povedať, že sa o chvíľu vrátim.

A to preto, že Berlín má jednu super vec. Volá sa S-Bahn a je to taká zvláštna kombinácia vlaku, električky a metra. Vozne vyzerajú ako tie, čo ich máme v pražskom metre, ale vlak chodí po normálnych vlakových koľajniciach alebo po špeciálnych s-bahnových tratiach. Je to, podľa môjho názoru, na stredné vzdialenosti európskeho veľkomesta, ktorým Berlín po zjednotení už zase je, ten najúžasnejší dopravný prostriedok, aký kedy kto vymyslel. Oproti metru odpadá zdĺhavé schádzanie po pohyblivých schodoch do podzemia, v mnohých prípadoch dlhšie ako sama cesta metrom. Na rozdiel od električiek sa S-Bahn úplne míňa s automobilovou dopravou, takže chodí rýchlosťou vlakov, s ktorými sa dá navyše parádne kombinovať. V Berlíne tak, že prosto dôjdete na nejaké nádražie, a potom prejdete z jedného nástupiska na druhé a zamierite vlakom napríklad do Hamburgu, Paríža či Prahy.

Stanice S-Bahnu, ktoré sú väčšinou na nevysokých viaduktoch, sú navyše v berlínskych štvrtiach miesta, okolo ktorých je vždy veľa krčmičiek, pekární, malých obchodíkov. Jednoducho, žije to tam od skorého rána do hlbokej noci.

S-Bahn chodil po celom Berlíne ešte aj vtedy, keď bolo mesto rozdelené múrom. Dodnes mám pred očami, ako som jednej šťastnej východnej Nemke pomáhal v lete roku 1989 (keď som s výjazdnou doložkou mohol voľne chodiť medzi východom a západom Berlína) s kuframi do S-Bahnu na Friedrichstrasse. Do S-Bahnu smerom na západný Berlín, kam týmto svetovo ojedinelým spôsobom emigrovala, podľa všetkého s povolením východonemeckých komunistických úradov.

S-Bahnom sa už dvadsať rokov na Západ neemigruje a nachádzať stopy „múra“ v nemeckom hlavnom meste je každý rok ťažšie, no S-Bahn zostáva chrbticou berlínskej mestskej i prímestskej dopravy. Chrbticou, ktorú by napríklad Praha, ale aj Bratislava so svojou okružnou železnicou mohla pokojne mať, no nemá. V Prahe z toho podozrievam loby stavebných firiem, ktoré tu stavajú pekelne drahé metro aj na miestach, kam by mohol za zlomok ceny chodiť po malých úpravách terajších železničných tratí pražský S-Bahn. Napokon, v Prahe sa o ňom už najmenej desať rokov hovorí, ale stále to nejde. Prečo to nejde v Bratislave, neviem. Metro nemáte, ale možno ho chce niekto za pár miliárd postaviť, a keby bol S-Bahn, tak by sa možno zistilo, že to už nie je potrebné.

Takže S-Bahnom môžem zatiaľ chodiť len v Berlíne. Mimochodom, na to berlínske hlavné nádražie a späť som to po tie spacáky zvládol za dvadsať minút. Rýchlejšie by to šlo už azda iba vrtuľníkom.