Požehnané buď, auto naše

Nedeľná svätá omša vo farskom kostole svätého Matúša vo Vysokej nad Kysucou je o smrti a o nádeji vo večný život, vo vzkriesenie. „Nevieme dňa ani hodiny,“ počúvame v plnom kostole slová z Písma. V chladnom kysuckom rannom mrholení stoja pred kostolom desiatky ľudí a modlia sa. Väčšina z nich prišla autami, parkovisko medzi kostolom a cintorínom je plné áut, zaplnené sú i ďalšie dve pod kostolom a za cestou na Makov a Turzovku. Po svätej omši je na programe požehnanie motorových vozidiel, ktoré malo premiéru vlani. Vyše päťdesiat áut, viac ako minulý rok, vyumývaných, čaká na slávnostný okamih.

„Vo svete to nie je žiadna novinka, u nás sme s tým začali pred rokom, podobné požehnania sa robia už tuším sedem rokov na Donovaloch, niekoľko rokov aj v Bratislave, kde ich organizuje grécko-katolícka cirkev a sú spojené s verejnou zbierkou na automobil pre misionárov,“ hovorí mladý farár z Vysokej nad Kysucou Peter Hrenák. Počas študijného pobytu v Taliansku sa zúčastnil na púti k svätému Krištofovi, patrónovi pútnikov, cestujúcich – a teda aj motoristov, a tam sa rozhodol zvyk požehnávania motorových vozidiel preniesť na Kysuce. Pochvaľuje si pritom spoluprácu s obcou, ktorá poskytuje upravené parkovisko pri kostole a slávnosť avizuje v miestnom rozhlase a na internetovej stránke. Napriek tomu, že požehnanie je avizované ako „pre motoristov z horných a dolných Kysúc“, na parkoviskách možno nájsť autá s evidenčnými číslami nielen z Čadce či Kysuckého Nového Mesta, ale i zo Žiliny, Popradu aj neďalekej Českej republiky. „Je to pre všetkých motoristov, na značky nehľadím,“ vraví pán farár.

„Dôvodom, prečo som si dal požehnať auto, je moja viera v Božiu ochranu a požehnanie,“ vraví po slávnosti Dušan Grečmal, manažér kamenárskej firmy so sídlom v Poprade, lepiaci na čerstvo požehnanú služobnú Octaviu nálepku malej štylizovanej rybky: „Často a veľa cestujem, nielen po Slovensku, ale aj po Ukrajine, do Ruska, Poľska, a tak som sa, ako veriaci človek, rozhodol pre tento krok. Pre vieru v Boha a v Jeho ochranu, nech ma sprevádza na cestách.“ Jeho argumentáciu zdieľajú aj ďalší motoristi, majitelia požehnaných automobilov, držiaci v ruke nálepku s rybkou: s tmavomodrou pre tých so svetlými autami, so striebornou pre tých s tmavšou farbou karosérie.

Vráťme sa pred kostol svätého Matúša. Po svätej omši z neho vychádza pán farár a do pripraveného mikrofónu hovorí slová požehnania a prihovára sa k motoristom: „Asi každý z nás dostal niekedy pokutu od policajtov, aj keď nespravil nič úmyselne, vari sa len pozabudol a troška viac pridal rýchlosť. Uvedomme si však, že Boh nie je žiaden policajt, ale vníma nás v celistvosti cez naše skutky. Naše autá sú našimi nástrojmi na robenie dobra, a Boh sa nás pýta, čo dobrého sme cez to naše auto spravili, ako sme s ním nakladali v prospech dobra. Preto tieto vozidlá požehnávame, aby nám pomáhali na ceste, ktorou kráčame k Nemu.“ Po krátkej modlitbe, zakončenej slovami „Pane, veď naše kroky na Tvojej ceste, požehnaj, Pane, tieto vozidlá“ pán farár familiárne dodáva, obracajúc sa k davu motoristov: „Veľa šťastných kilometrov na vašich požehnaných tátošoch!“ a sprevádzaný pomocníkom držiacim v rukách zväzky nálepiek s rybkami, odchádza na parkovisko.

Ide to rýchlo. Pred každým autom sa pristaví, skropí predné sklo i kapotu svätenou vodou, občas, keď nevidí vedľa stáť majiteľa, sa spýta: „Čie je to auto?“ požehná a pristupuje k ďalšiemu vozidlu. Pomocník zatiaľ rozdáva nálepky, každý ich rýchlo obzerá a strká do vrecka. Aj majiteľ požehnaného tmavého VW Bora, ktorý má na kapote nalepené logo pánskeho časopisu Playboy. Začína mrholiť a dažďová voda sa na kapotách Škodoviek, Renaultov, Peugeotov, Oplov, Volkswagenov mieša s vodou svätenou. Do pol hodiny sú všetky autá na troch parkoviskách požehnané a za pár minút niet nikde ani kolesa, ani nohy. Pán farár sa už ponáhľa do kostola vo farskej filiálke v Hornom Klčove.

„Nejde o žiadnu mágiu, čarovanie, ale o zvýraznenie duchovného rozmeru požehnania, pri ktorom si má človek uvedomiť, že Božie požehnanie ho sprevádza aj v aute,“ vysvetľuje neskôr rímskokatolícky farár Peter Hrenák. S dôrazom pripomína, že človek dnes akosi zvykne pozabudnúť na Božiu starostlivosť o nás, aj na to, že mať auto je dar od Boha. „Požehnanie zjednodušene znamená, že zvolávame Božiu pomoc na svoju činnosť, plány, že chceme, aby Boh kráčal s nami. V tomto prípade aj keď sedíme za volantom, alebo sme spolucestujúcimi v aute,“ vraví Hrenák, dodávajúc, že Boh chce byť pri našej činnosti a my jeho pomoc privolávame. Aj takto, požehnaním.

Ak sa niekto domnieva, že vedenie požehnaného auta ho ochráni od priestupkov, pokút, vari aj havárií, mýli sa. „Požehnanie auta má skôr smerovať k tomu, aby sme si ako vodiči uvedomili zodpovednosť za volantom a to, že Boh je s nami, že tu nie sme sami. Bolo by naivné domnievať sa, že v požehnanom aute sa mi bude dobre vodiť, ak o to nebudem dbať, ak nebudem dodržiavať rýchlosť, predpisy. Tu ide o uvedomenie si zodpovednosti za seba aj za iných,“ uvažuje pán farár. Súčasne tvrdí, že verí v lepšiu disciplinovanosť vodičov v požehnaných autách: „Ak by sme však boli skutočne zodpovední vodiči, bola by zbytočná dopravná polícia. Svojím spôsobom takto pomáhame znižovať nehodovosť na cestách,“ usmeje sa.

Pán farár pripomína aj to, že Boh sa nás nebude spytovať, akými autami sme v živote jazdili, aké značky sme vystriedali, ale spýta sa, ako sme svojím autom poslúžili: koľkých sme nezištne zviezli, keď to potrebovali ľudia odkázaní na pomoc, idúci do nemocnice, kráčajúci s ťažkými bremenami v rukách, stopujúci v nečase alebo páľave: „Podľa toho, podľa našich skutkov, nás bude Boh súdiť. V tomto prípade ide o to, aby sme si uvedomili, že auto nie je cieľom našich životov, ale nástrojom na konanie dobra. Tomu slúži požehnanie. Vodič, ktorý si požehnanie uvedomuje a jazdí s nalepenou rybkou, jazdí zodpovedne, ohľaduplne, ľudsky, nielen podľa predpisov limitovaných vyhláškou. Všetko je to o postoji, prístupe človeka, o jeho vyspelosti a zodpovednosti. Musíme si však byť vedomí toho, že Boh chce byť prítomný pri našej činnosti, a my Jeho pomoc takýmto požehnaním privolávame, podobne ako modlitbami.“

Požehnania nie sú žiadnou novotou. V minulosti sa požehnávali napríklad oziminy, aby bola dobrá úroda, požehnávajú sa domy, stavby, matka či otec požehnávali deti pred ich dôležitým životným krokom, požehnával sa statok v maštaliach, gazdovstvá... V susednom Poľsku majú prax v požehnávaní nových úsekov ciest, diaľnic, mostov. Človek, zvlášť motorista, cestujúci, je dnes jednou nohou v hrobe, ani si to neuvedomuje. Potrebuje žiť s vedomím Božej ochrany nad sebou, a ako vraví farár Hrenák, chce si uvedomiť a uvedomuje si blízkosť Boha: „Priznám sa, keď sadám do auta, vždy sa pomodlím, vyzvem svätých, aby orodovali za mňa i za spolucestujúcich. Všetci potrebujeme Božiu pomoc a ochranu.“