Empétrojka

Za otca mp3 sa považuje nemecký vedec Karlheinz Brandenbrug, ktorému sa s jeho tímom podarilo dosiahnuť kompresie zvukových súborov bez toho, aby stratili na  kvalite. V praxi to znamená, že ich dokáže zmenšiť v pomere 11 ku 1, čiže ak má pieseň vo vašom počítači 31 megabajtov, po kompresii do mp3 sa song zmení na 3 megabajty. Je to niečo ako malý trik. Pri počúvaní navodí atmosféru, že zmena nezanechala na pesničke žiadne stopy.  Vôbec prvou skladbou, transformovanou do mp3, bola Tom’s Dinner od americkej pesničkárky Suzanne Vega. Vraj preto, že tento popevok bol zvukovo veľmi jednoduchý. 

Jediným, kto v tomto svete nemá príliš veľký dôvod na oslavu, je hudobný priemysel. Vo veľkých nahrávacích spoločnostiach ako Universal, Sony, Warner alebo EMI určite nevybuchla žiadna fľaša šampanského. „Vďaka“ mp3 je na kolenách. Len na  Slovensku klesol predaj CD medzi rokmi 2007 až 2009 takmer o polovicu. S ich pádom sa postupne z miest vytrácajú tradičné kamenné obchody, ale aj veľké hudobné megastory. Predaj hudby sa postupne presúva do hypermarketov, vedľa zeleniny a vysávačov. 

Vznik a dopad mp3 na hudbu by sa dal prirovnať k stvoreniu nenápadného živočícha, ktorý za krátky čas ovládol celý svet. Internetový hudobný portál Pitchfork mp3 prirovnal k termitom, ktorí zožrali starý dom, symbolizujúci hudobný priemysel, do úplných základov. No bez tohto malého súboru si dnes nevieme predstaviť svoj život. Konzumenti hudby majú naládované svoje i-pody a mp3 prehrávače tisíckami hodín hudby, všetko podstatné v popmusic sa dnes deje hlavne na sieti – keď vychádza nový album, jeho ochutnávku nájdete tam. 

Mp3 zmenila svet. Hudobný priemysel prešiel za tie roky viacerými revolúciami, ale ani jedna naň nedoľahla tak mocne ako príchod internetu. No minulosť hovorí o tom, že príchod nových technológií a možností nikdy nebol na škodu veci. LP a SP platne odstránili z domácností staré fonografy. Za ich vznikom stáli v tridsiatych rokoch rádiové stanice, ktoré hľadali talenty a nahrávali ich vo svojich štúdiách. Vylisované single potom distribuovali po svojich sietiach a vyrábali hity. 

Tak sa spopularizoval džez, blues, country, soul a nakoniec aj štýl, ktorý z tejto zmeny vyťažil najviac: rokenrol. Dlhé roky šiel hudobný šoubiznis v zabehaných cestách, až kým ho nevyrušil vynález kazety. Už vtedy priemysel prskal, pretože ľudia si začali kopírovať hudbu na pásky. No „kazetová kríza“ bola ničím oproti tomu, čo nasledovalo v budúcom desaťročí. S príchodom CD v polovici 80. rokov urobil nahrávací priemysel prvú veľkú chybu, pretože s vidinou veľkých ziskov postupne vytlačil z obchodov tradičné platne. 

Do sveta ju podľa stránky Pitchfork.com dostal hacker menom SoloH. Ten krekol kód mp3 z nechráneného servera a rozposlal do celého sveta. Hudobný priemysel si to nevšímal, pretože v deväťdesiatych rokoch viedol vojnu proti napaľovaniu cédečiek.  Medzitým sa empétrojky rozšírili po nete. 

Najprv tam boli nesystematicky roztrúsené, no s príchodom programu Napster, ktorý umožnil kopírovanie a spoločné vlastnenie pesničiek vo virtuálnom svete, si ľudia rýchlo zvykli na to, že stačí len kliknúť myšou a hudba je vaša. Hudobný priemysel, posilnený o hlas hudobníkov, akým bol napríklad Lars Ulrich z Metallicy, súdny spor s Napsterom vyhral, no v skutočnosti to bola jeho obrovská prehra. V tom čase sa už objavili ďalšie nové spôsoby, ako si bez peňazí zaobstarať hudbu z netu. 

Tento stav nakoniec dosiahol takých rozmerov, že dnes mladí ľudia nie sú ochotní za hudbu platiť. Podľa nich je zadarmo. Hudobný priemysel zaspal dobu, keď sa lámal chlieb, a nie je v jeho silách, aby vývoj vrátil späť. Je úplne bezmocný – vôbec nie je schopný zakročiť voči spoločnému vlastneniu torrentov, fungujúcich na výmene súborov cez rôzne programy. Tento systém, ktorý je asi najväčšou čiernou ekonomikou na svete,  im spôsobuje najväčšie straty. K jeho najväčším odporcom patrí napríklad manažér U2 Paul McGuiness, ktorý dnes lobuje v Bruseli proti torrentovým stránkam. No sám priznáva, že je to boj na dlhú trať. 

Na opačnej strane barikády sa vďaka vynálezu „empétrojky“ vytvorila úplne nová kultúra. Vymieňanie hudby tu bolo od nepamäti, internetová sieť tento moment komunikácie ešte  zvýraznila. Ľudia sú zvedaví, čo si hudbe myslia ostatní. To, že niekto pošle mp3 svojmu kamarátovi, je podobné tomu, keď si ľudia v minulosti vymieňali platne. V šesťdesiatych rokoch kolovali po Bratislave jednotlivé platne od Beatles, Rolling Stones alebo Jimi Hendrixa, ktoré si potom fanúšikovia kopírovali na magnetofóny, pretože za boľševika sa inak nedalo. Hlavným argumentom bojovníkov za bezplatné vlastnenie hudby na nete je fakt, že vymieňanie pesničiek v rámci siete je prirodzeným modelom, ktorý nemá nič spoločné s okrádaním umelcov a vydavateľov. 

Svet včerajška by sa dal dnes napríklad prirovnať k blogom, na ktorých fanúšikovia zverejňujú mp3 svojich obľúbených skupín a vymieňajú si ich s ostatnými. Blogová kultúra je veľmi silná a vplyvná, tak ako kedysi boli, napríklad, hudobní recenzenti. To, že dnes môže každý niečo povedať a napísať o ktorejkoľvek hudbe, odporučiť ju alebo skritizovať, dalo na vedľajšiu koľaj aj rockových kritikov, ktorí boli opionlídrami a rozhodovali o tom, čo je dobré, a čo nie. Dnes to už neplatí. 

Internet výrazne pomohol kapelám do takej miery, že dnes sa môžu zaobísť bez veľkého labelu. Jednou z nich sú napríklad  britskí Radiohead. Ich experiment „zaplať, koľko chceš“ za album, ktorý najskôr  ponúkli na nete svojim fanúšikom, síce nezožal jednoznačný súhlas, no ukázal možnosť, akým smerom by sa hudba mohla v budúcnosti uberať. Vďaka My Space stránke sa presadila mladá skupina Arctic Monkeys, ktorí mali pred vydaním debutu viac fanúšikov, než ktorákoľvek zavedená kapela. Takýchto príkladov by sa v súčasnosti našlo mnoho.

Okrem hudobného šoubiznisu má MP3 svojich odporcov v radoch audiofilov a známych hudobníkov. Normálny konzument si kompresiu zvuku nevšimne, no pre nich je počúvanie hudby cez takýto formát skôr utrpením. Napríklad Neil Young zásadne vydáva svoje albumy na CD a DVD zároveň, pretože ten druhý formát má jednoducho lepší, plnší zvuk. Ak by ste pred Lou Reedom vyslovili, že počúvate jeho hudbu na mp3, zabil by vás jeho klasickým prísnym pohľadom.

Na internete nie je jediným zvukovým formátom, no zatiaľ nemá konkurenciu. Jedným z najkvalitnejších je napríklad FLAC, no ten využívajú hlavne fajnšmekri. Ale ani to nie je riešenie. Obyčajnému konzumentovi je to v podstate jedno, tínedžeri sa uspokoja aj s hudbou, hranou z mobilu. Producent a hudobník T – Bone Burnett napríklad nedávno vyhlásil, že spolu so skupinou vedcov pracuje na novom zvukovom formáte, ktorý by mal nahradiť mp3. Uvidíme. Tak ako postupne odišli kazety a odchádzajú klasické CD, je možné, až aj o „empétrojke“ budeme hovoriť v budúcnosti v minulom čase: Ach, kde si, naša stará dobrá mp3! 

Paradoxne, vďaka mp3 sa do obchodov vracajú klasické vinyly. Kto by začiatkom 90. rokov povedal, že umierajúce platne sa môžu nakoniec stať jednou zo záchranných pák hudobného biznisu? Znie to dosť absurdne, ale je to tak. Predajca vo viedenskom obchode Rave Up hovorí, že v platniach je budúcnosť. 

Mp3 je ochutnávka, CD promo a vinyl kvalita – to je model, ktorým sa v budúcich rokoch bude uberať hudobný priemysel. Niektoré mp3 sú vlastne už zadarmo – ak si kúpite v obchode vinyl, stáva sa, že v obale nájdete kód, podľa ktorého si ich môžete bez platenia stiahnuť z netu. Tak to robí drvivá väčšina súčasných alternatívnych kapiel. 

Ďalšou temnou stránkou mp3 je ich hromadenie. Hudba sa stáva skôr kulisou ako intelektuálnou výplňou života. Počítače doslova praskajú pod ťarchou gigabajtov, ktorých obsah tvorí obrovská masa pesničky. Ľudia sťahujú doslova ako blázni. Len sa spýtajte niektorého z kamarátov, kedy bol naposledy v kamennom obchode. 

Mp3 síce pomohla mnohým hudobníkom, ale zároveň im aj škodí. Jednou z ich najväčších tráum je slovo „leak“, čo v preklade znamená album, ktorý sa na sieť dostane pred oficiálnym vydaním. Niekedy aj tri mesiace pred dňom D, ako sa nedávno stalo americkej skupine Of Montreal. Pre fanúšikov skupiny je to skvelá správa, menej však pre samotných hudobníkov, ktorí do hudby investovali úplne všetko. Z popmusic sa vytráca moment prekvapenia – to, že album sa objavil v jeden deň na celom svete, malo niečo do seba. Album nie sú len samotné pesničky, ale aj obal, promo, rozhovory, to všetko ide bokom. Takzvaným „leakom“  sa dnes nevyhne nikto, dokonca ani U2, ktorí robia všetko preto, aby sa tak nestalo, ale márne. Internet je nad ich sily. 

Problémom je, že sme do toho namočení takmer všetci. Kto si nikdy nestiahol mp3, nech hodí kameňom!, dala by sa parafrázovať Ježišova biblická veta. Z právneho hľadiska sme tak zlodeji – za všetko sa platí – každá nahraná pieseň stojí peniaze a námahu tých, ktorí sa na nej podieľali. 

No postihovať za to jednotlivcov, ako napríklad v USA jednu mamičku, ktorú súd odsúdil na zaplatenie skoro dvoch miliónov dolárov za 23 ilegálne stiahnutých pesničiek, je úplne scestné. Sťahovanie a delenie sa o hudbu na internete je oveľa širší problém. Sú doň vtiahnutí nielen samotní konzumenti, ale aj legálne internetové stránky, výrobcovia osobných počítačov a laptopov, telekomunikácie a mobilné siete, ktoré sa predbiehajú v honbe za rýchlejším a lacnejších internetom v domácnostiach a nepriamo tým nabádajú ľudí, aby sťahovali. Či legálne, alebo ilegálne, to ich nezaujíma. 

Jedným zo spôsobov, ako z toho von, je vytvorenie globálnych virtuálnych knižníc s hudbou, tak ako to navrhuje manažér U2 Paul McGuinness. Za paušál si budú môcť konzumenti vytvoriť vlastné konto a počúvať pesničky bez obmedzenia. Peniaze by sa potom podľa hranosti rozdelili vydavateľom a umelcom. McGuinness sa s týmto plánom obrátil na šéfa Apple Steva Jobsa, ktorý prišiel s nejedným geniálnym ťahom. Či budú súbory v mp3, alebo v inom formáte, je jedno. Impérium, ktoré vzniklo na nete vďaka vynálezu nemeckých vedcov, je nateraz neotrasiteľné. Ostáva len otázka, ako ho správnym spôsobom využiť.