Nerúcajme Svätopluka

"Občas som sa musel zasmiať“, hovorí historik Ján Steinhübel o čerstvej knihe Svätopluk, ktorú napísal jeho kolega historik Matúš Kučera. Päťdesiatnik Steinhübel nás privítal vo svojom byte v Modre v dobrej, ale súčasne premýšľavej nálade. Ako jeden z najväčších slovenských odborníkov na včasnostredoveké dejiny je členom komisie historikov, ktorú zriadil predseda parlamentu Richard Sulík. Táto komisia sa má v septembri vyjadriť k historickej a umeleckej stránke Kulichovej sochy. Steinhübel práve pracuje na posudku, v ktorom zhodnotí hlavný historický nápis uvedený na podstavci sochy: Svätopluk, kráľ starých Slovákov, 846 – 894. „Ten nápis nie je historicky korektný, každý jeden údaj môžeme úspešne spochybniť,“ krúti hlavou Steinhübel. „Veľkomoravským kniežaťom sa stal Svätopluk až v roku 871. Pritom netušíme, kedy presne sa stal nitrianskym údelným kniežaťom. Aj keby však bol kráľom, je úplne vylúčené, že by ním bol od roku 846.” Steinhübel ďalej hovorí: „Svätopluk titul kráľ nepoužíval. Svedčí o tom aj Metodov životopis, v ktorom sa titul kráľ nachádza niekoľko krát. Ani raz však nepatrí Svätoplukovi. Pre Svätopluka má Metodov životopis titul ‘knjaz’, čiže knieža. Titul ‘rex’, teda kráľ pre Svätopluka v pápežskom liste z roku 885 popiera hneď nasledujúci pápežský list, ktorý dostali pápežovi vyslanci do Svätoplukovej ríše, a tento veľkomoravského panovníka označuje ‘dux’, čo vôbec nie je kráľ, ale zasa len knieža.” O 25 rokov starší Matúš Kučera učil kedysi Steinhübela na univerzite. Dnes sú obaja historici v ostrom odbornom konflikte. Ale je to vôbec odborný konflikt? Kučera prišiel vo svojej poslednej knihe s viacerými silnými tézami, ktoré sú viac než sporné. Na druhej strane je tento historik jedným z najznámejších a najčítanejších, a nemožno ho preto odbaviť mávnutím ruky. Napokon, Kučera nie je v historickej obci jediný, kto pokladá nápis na Kulichovej soche za historicky správny. Je možné, že sám Kučera je hlavným inšpirátorom nápisu, keďže jeho kniha sa dá čítať aj ako „libreto“ ku Kulichovej soche. Vďaka historikom ako Kučera sa môže historická politika Roberta Fica opierať o punc vedeckej autority. Sám profesor Kučera vzdáva Ficovej garnitúre v knihe hold, keď píše, že sú to „muži politiky, ktorí (...) dobre chápu problémy historickej kontinuity a diskontinuity“. Zdá sa, že profesor je skôr vyznávačom princípu diskontinuity: avizuje síce, že prekonal „mnohé prvolezecké cesty“, no prichádza na scénu s tvrdeniami, ktoré nemôže oprieť ani o dobové dokumenty, ani o práce slovenských historikov. Celá debata o Svätoplukovi sa tak posúva miestami až do groteskných rozmerov. .16-ročný kráľ Svätopluk? Krátko a stručne: profesor Kučera vymyslel nový koncept dejín Veľkej Moravy. Ako správne píše, východofranský panovník Ľudovít v roku 846 vtrhol so svojím vojskom na Veľkú Moravu, aby urovnal vnútorné nepokoje. Tie Kučera interpretuje ako rozpory „medzi Moravanmi a Slovákmi“. A následne sa sebaisto prepracúva k šokujúcej téze: „Preto (Ľudovít – pozn. red.) na vlastnej Morave ustanovil Rastislava a v Nitre zas mladého muža z toho istého rodu – Svätopluka. Vtedy mohol mať Svätopluk už 16-18 rokov a bol dobre spôsobilý na vladársky stolec.“ Profesor sa vzápätí chvatom vyrovná s výčitkou, že uvedené tvrdenie ani náznakom nedokazuje žiaden známy prameň: „Túto premenu na nitrianskom panovníckom stolci už zabudli letopisci spomenúť“. Kučera nastolenú konštrukciu rozvíja ďalej: po roku 846 vraj vedľa seba existovali dve rovnocenné kráľovstvá, pričom tomu moravskému vládol kráľ Rastislav, a kráľovstvu Slovákov vládol Svätopluk. Koniec je šťastný: po roku 871 sa ujíma vlády nad zjednotenou Veľkou Moravou kráľ Slovákov Svätopluk. Doterajšie práce historikov však ukazujú niečo iné: Svätopluk nezačínal v Nitre ako slovenský kráľ, ale ako údelný vojvoda. Pritom vôbec nie je známe, odkedy sa ním stal. Svätopluk mal však prinajmenej v 60. rokoch veľmi významné postavenie a ako vládca nitrianskeho kniežatstva bol spoluvládcom veľkomoravského kniežaťa Rastislava, hoci mu bol vtedy formálne podriadený. Vyhlásiť Svätopluka za kráľa, ktorý vládol od roku 846, sa, prirodzene, dá: ale zatiaľ iba na Kulichovom podstavci či v Kučerovej „prvolezeckej“ knižke, nie však v serióznej historickej práci. .bol Svätopluk kráľom? To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať so stopercentnou istotou. Niektorí historici si myslia, že veľkomoravského panovníka Svätopluka možno titulovať kráľom od roku 880, keďže v tomto roku pápež Ján VIII. prijal Svätopluka a jeho ľud pod patronáciu, čím bola Veľká Morava z hľadiska medzinárodného práva postavená na úroveň Východofranskej ríše. Preto napríklad nebohý historik a znalec veľkomoravského obdobia Peter Ratkoš napísal, že Svätopluka od čias, keď sa stal vazalom pápežskej kúrie, možno titulovať ako kráľa. Ján VIII. nám to však skomplikoval, pretože neskorším listom neoslovil Svätopluka ako kráľa, ale ako „slávne knieža Svätopluka“. V roku 885 ho však nazval v liste kráľom pápež Štefan V. Ale aj ten ho neskôr označil opäť titulom na úrovni kniežaťa. Ak sa na to pozrieme z nadhľadu, celý spor je vlastne len terminologický a vzrušujúci nanajvýš pre komunitu profesionálnych historikov. Isté je, že Svätopluk bol suverénnym a silným panovníkom, za ktorého éry tento región – najmä vďaka misii Cyrila a Metoda – vyrástol na geopoliticky novú úroveň. Preto ho môžu laici úplne pokojne nazývať trebárs aj kráľom. A pri istej veľkorysosti sa dá tento sporný titul akceptovať aj na Kulichovom podstavci. .starí Slováci Nápis na Svätoplukovej soche zmieňuje, pravdaže, aj starých Slovákov. S týmto pomenovaním obyvateľov Veľkej Moravy vyrukoval svojho času premiér Fico a používajú ho aj niektorí historici. Treba tiež dodať, že takto našich veľkomoravských predkov nazývali aj mnohí slovenskí barokoví či obrodenskí vzdelanci. V čom je teda problém? Najmä v tom, že z inak celkom milého historicko-lingvistického sporu sa stalo politikum, ktoré zúčastnené strany berú možno až príliš vážne. Keď sa na celú vec pozrieme prísne historicky, tak naši predkovia, ktorí vtedy žili na území Veľkej Moravy, samých seba určite neoznačovali za Slovákov. Ako si presne hovorili, nie je dodnes isté a možno nikdy ani nebude. Historik Steinhübel, ktorý označenie Starí Slováci odmieta, tvrdí, že v Pribinovom Nitrianskom kniežatstve, ktoré sa neskôr stalo súčasťou Veľkej Moravy a z veľkej časti sa prekrývalo s územím dnešného Slovenska, žil slovanský kmeň, ktorý mal určite svoje vlastné meno. Podobne ako rieka Morava dala meno Moravanom, mohla podľa neho rieka Nitra, ktorej meno niesol aj kniežací hrad (Nitrava) dať meno aj obyvateľom tohto územia. Až neskôr, keď sa Slovania na tomto území stali súčasťou Uhorska a potrebovali sa vymedziť voči neslovanským Maďarom, použili na pomenovanie slovo Sloven, ktoré dovtedy vyjadrovalo širokú slovanskú identitu. Tak vzniklo označenie Sloven, v neskoršom tvare Slovák. Podobne podľa Steinhübela aj slovanskí Korutánci prijali meno Sloveni či Slovenci (Slovinci) až v kontraste k neslovanským Bavorom, ktorí sa od 10. storočia začali osídľovať v Korutánsku. V závere svojej knihy Nitrianske kniežatstvo Steinhübel uzatvára: „Nitrianske kniežatstvo je historickým počiatkom Slovenska. Stabilizovalo národ, ktorý potom prežil jeho zánik. Týmto národom boli slovanskí Nitrania (pôvodne Nitravania), ktorí odvtedy, ako sa ocitli vUhorsku, mali meno Sloveni, neskôr Slováci a územie, na ktorom žili, dostalo meno Slovenia čiže Slovensko. Nitrianske kniežatstvo položilo národné, územné a historické základy Slovenska.“ Keďže neskôr už nie sú na tomto území doložené žiadne väčšie presuny obyvateľstva, je možné tvrdiť, že obyvatelia, ktorí v časoch Veľkej Moravy žili na území Nitrianskeho kniežatstva, sú do veľkej miery predkami dnešných Slovákov. Nazývať ich Starými Slovákmi síce nie je z pohľadu modernej historiografie celkom korektné, nie je to však až taká falzifikácia histórie, z ktorej by nám mali behať zimomriavky po chrbte. .skutočný Svätopluk Čo vlastne o tomto veľkom a dobyvačnom vladárovi naozaj vieme? Existuje viacero vecí, o ktorých sa v súvislosti so Svätoplukom môžeme len dohadovať. Nevieme, kedy sa presne narodil, ani to, kedy nastúpil na nitriansky kniežací stolec. Jeho obraz si však napriek tomu nemusíme skladať len podľa legiend či ústnej ľudovej slovesnosti. Značná časť Svätoplukových rozhodnutí, skutkov amotivácií sa dá na základe existujúcich písomných prameňov rekonštruovať pomerne dôveryhodne. Je nesporné, že bol príslušníkom mojmírovskej moravskej dynastie a jeden z jeho rodičov bol blízkym príbuzným kniežaťa Rastislava. Určite sa ako nitrianske knieža snažil rozširovať jeho územie, posilňovať svoje mocenské postavenie, čím sa postupne stával spoluvládcom nadriadeného veľkomoravského kniežaťa Rastislava. Podľa Života Metodovho, ktorý napísali jeho žiaci, poslali obe kniežatá spoločné posolstvo k byzantskému cisárovi so žiadosťou o vyslanie učencov, ktorí by ľud na Veľkej Morave učili slovo božie v slovanskom jazyku. Starší Život Konštantínov síce spomínal v tejto súvislosti už iba Rastislava, ten tak mal urobiť „po porade s kniežatami a Moravanmi“, teda ani tento prameň nevylučuje priamu zaangažovanosť Svätopluka na príchode Cyrila a Metoda. V každom prípade časom došlo medzi Svätoplukom a Rastislavom ku konfliktu a začali si ísť po krku. O príčinách nepriateľstva sa dá len špekulovať. Možno sa Svätopluk už nevedel dočkať, kedy bude môcť vládnuť celej ríši, alebo sa, naopak, Rastislav bál svojho silnejúceho nástupcu. V každom prípade vyšiel z tohto sporu ako víťaz Svätopluk. Spojil sa s Frankami, Rastislava zajal a vydal Karlomanovi, synovi franského kráľa Ľudovíta Nemca. Frankovia Rastislava oslepili, aby mu zabránili zúčastňovať sa na politickom živote. Zajali však aj samotného Svätopluka. Na Veľkej Morave však v čase bezvládia čoskoro vypuklo povstanie, ktoré chceli Frankovia potlačiť na čele so Svätoplukom. Ten však prebehol na stranu vzbúrencov a franské vojsko porazil. Nasledovalo niekoľko rokov bojov s Frankami, ktoré sa skončili v roku 874 uzavretím zmluvy vo Forchheime. Tá Svätoplukovi uvoľnila ruky: ako veľkomoravský vládca mohol uskutočňovať výboje do oblastí, ktoré sa nedotýkali záujmov Východofranskej ríše. Postupne dobyl oblasti Sliezska, Krakova, územia na východ od Tisy a v roku 885 sa mu podarilo ovládnuť Čechy. Jeho zvrchovanosť nad územím Čiech uznal v roku 890 aj franský kráľ Arnolf. Často sa tvrdí, že Svätopluk mal nepriateľský postoj voči Konštantínovi a Metodovi, a stal sa zradcom slovanskej liturgie. Historici však toto tvrdenie nepovažujú za korektné. Historik Richard Marsina o tom napísal: „Zo zachovaných súčasných hodnoverných správ z čias niekoľko rokov neskôr jednoznačne vyplýva, že Svätopluk si arcibiskupa Metoda vážil, umožňoval mu rozširovať kresťanstvo aj na podmanených slovanských územiach, no osobne jednoznačne uprednostňoval vysluhovanie v latinskom jazyku, v čom ho nasledovali aj jeho mnohí veľmoži.“ Podľa Marsinu mohla mať Svätoplukova záľuba v latinskej liturgii korene v jeho výchove. Napokon, pri príchode Cyrila aMetoda mohol mať čosi vyše 30 rokov, a na latinskú liturgiu bol zvyknutý. Za jeho neskorším rozhodnutím vyhnať Metodových žiakov je treba vidieť najmä zahraničnopolitické taktizovanie, ale aj vplyv nitrianskeho biskupa Wichinga, s ktorým si Svätopluk rozumel. Hodnotiť Svätoplukove kroky ako príklon k západnému civilizačnému okruhu a odmietnutie východného byzantského sveta by však tiež bolo omylom. Arcibiskup Metod bol totiž exponentom rímskej pápežskej kúrie a tieto udalosti sa udiali takmer dve storočia pred schizmou, teda rozdelením cirkvi na západnú a východnú. .svätoplukova zásluha Svätopluk, na ktorého si ešte predpár mesiacmi vedelo spomenúť pár znalcov, sa dnes stal nevinnou obeťou búrlivej diskusie. Diskusie, v ktorej ho jedni vydávajú za slovenského kráľa, a iní sa mračia, že sa politici vracajú do dejín raného slovenského stredoveku. Lenže odkaz Svätopluka je významný aj pre dnešných Slovákov. Nespočíva ani tak v tom, že vybudoval veľkú ríšu, pretože tá ho prežila len krátko. Svätoplukovi sa však spolu s Cyrilom aMetodom podarilo položiť základ niečoho, čo by sa dnešným jazykom dalo označiť ako legitimita Strednej Európy. V tom období existovali v Európe dva silné štáty – Byzantská a Franská ríša – ktoré svoju legitimitu odvodzovali priamo od tradície rímskeho práva. To, že na Veľkej Morave vznikla samostatná a pápežom uznaná cirkevná provincia, znamenalo potvrdenie faktu, že v strednej Európe je štát, ktorý síce vznikol bez historickoprávnej nadväznosti na rímsky štát, ale jeho existencia je legitímna. Podľa historika Steinhübela práve „tu niekde má pôvod legitimita stredoeurópskeho priestoru, na ktorej mohli neskôr pri svojom vzniku stavať Čechy, Poľsko aUhorsko a z tohto politického odkazu žijeme dodnes.“ Už len z tohto dôvodu si Svätopluk sochu na Bratislavskom hrade či na Devíne zaslúži. A nielen preto, že na oboch miestach zrejme sám fyzicky stál so svojimi vojskami. Iste, zaslúžil by si dôstojnejšiu sochu než je tá, ktorou si ho uctil bývalý komunistický normalizátor Kulich. Pri rozhodovaní o osude sochy by sme sa však mali držať zdravého rozumu a neprepadať hystérii. Asi najvýstižnejšie to vyjadril historik Roman Holec, ktorý nedávno v rozhovore pre náš časopis povedal: „Keby to bolo na mne, či odstrániť Svätopluka, tak by som ho nechal tam, aj všetky pamätné tabule, ale pokúsil by som sa ľuďom vysvetliť, v akej dobe vznikli, aký mali zmysel. (...) Možno tá socha nie je najkrajšia, možno sa mohla umiestniť inam, ale má výpovednú hodnotu. Ak Svätopluka neodstránime, tak preto, aby sme tu o chvíľu zas nestavali nejakého kupca Sama. Jednoducho: ten Svätopluk tu stojí, je hrozný, tak už nikdy viac niečo podobné.“ .náš Svätopluk a náš Štefan Najväčším hriechom expremiéra Roberta Fica a jeho družiny historikov však nie je to, že umiestnili nepodarenú sochu na hradnom nádvorí. Ani to, že okolo Svätopluka vytvárajú ničím nepodloženú kráľovskú legendu od roku 846. Tá všetka nabubrená glorifikácia našich raných dejín je dôsledkom oveľa vážnejšej deformácie: odrezania našich dejín od tisícročnej uhorskej tradície. Čo najdlhšie vládnuceho kráľa starých Slovákov si potrebujeme vyrobiť preto, že všetko, čo nasledovalo po jeho smrti, si vykresľujeme ako stredoveké temno maďarskej poroby. Robert Fico síce hovoril ako premiér o potrebe národnej hrdosti a prstom poukazuje na „duchovných bezdomovcov“, v skutočnosti však sám posilňuje tradíciu zakomplexovaného bezdomovectva. On sám sa pred rokom okázalo vzdal uhorskej tradície a Štefana I., keď pripomenul, že pod zástavami Štefana sa diala krutá maďarizácia: „Teda nech sa teraz nikto netvári, že Štefan je nejaký slovenský kráľ. My máme svojho Svätopluka, a nie Štefana.“ Slovenské dejiny, na ktoré máme byť vraj hrdí, vyzerajú teda optikou predošlej vlády a spriatelených historikov nasledovne: v 9. storočí tu bola naša Veľká Morava s kráľom Svätoplukom, potom dlho-dlho nič, až v 19. storočí sa vynárajú národní buditelia okolo Štúra a v 20. storočí, po likvidácii Uhorska, si už môže každý Slovák vybrať podľa gusta (Štefánik? Hodža? Hlinka? Tiso? Clementis? Dubček? Hlavne, že sú všetci Slováci). Dá sa vlastný dejinný mýtus, ktorý potrebuje každý národ, budovať hlúpejšie? Pritom svätý Štefan, v roku 1000 korunovaný za kráľa, si vybudoval zázemie ako údelný vojvoda v Nitre na území dnešného Slovenska. Aj vďaka podpore Nitranov porazil staromaďarských vojvodov a vybudoval mnohonárodnostné Uhorsko, v ktorom sa formoval slovenský národ a v ktorom vznikali slovenské kráľovské mestá. Lenže Slováci, najmä tí, ktorí sa označujú za národne orientovaných, si dali všetky tieto storočia vypreparovať z kolektívnej pamäti len pre pár desať ročí maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia. Keby sme sa správali múdrejšie, túto krajinu mohla zdobiť pekná socha Svätopluka v Bratislave, a socha svätého Štefana v Žiline.