Historické nie Grécku

Najskôr pár slov k hlasovaniu v parlamente. Je výborné, že odmietavý postoj k pôžičke Grécku zo strany viacerých pravicových strán nebol len predvolebný populizmus, ako to mylne prorokovali mnohí naši euronadšenci. Fakt, že SDKÚ, SaS, Most a OKS dodržali svoje predvolebné slovo a hlasovali proti pôžičke napriek tlaku Bruselu a väčšiny domácich elít, .týždeň oceňuje.

Naopak, je hanebné, že poslanci Smeru, ktorého predseda pred voľbami nerozumnú a ešte aj neprimeranú pôžičku Grécku osobne sľúbil, nehlasovali za jej poskytnutie. Žiaden ďalší dôkaz o vnútornej bezcharakternosti Smeru nie je potrebný. A o hlasovaní SNS sa hovoriť nepatrí.

A teraz k samotnému rozhodnutiu Slovenskej republiky. Fakt, že Slovensko ako jediná krajina eurozóny odmietlo pôžičku, na ktorej sa zhodli európske byrokratické elity, je prelomový z dvoch dôvodov.

Vnútorne je to mimoriadne dôležité najmä preto, že sme si konečne odskúšali váhu vlastného hlasu. Slovensko je relatívne malá krajina, ale vo viacerých dôležitých oblastiach má ešte stále rovnakú váhu ako Nemecko. Na tomto princípe bola pôvodne Európska únia postavená. Nikto, ani najväčšia európska mocnosť, nemohla prinútiť menšie štáty na poslušnosť. Tento veľmi rozumný princíp, žiaľ, čoraz viac eroduje, ale jeho zvyšky stále existujú. Napríklad pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve (šancu na opravu zlého textu sme vtedy ako Višegrád zbytočne prepásli). Hlasovanie o pôžičke Grécku bol ďalší z takýchto pozostatkov európskej slobody – a túto šancu sme prekvapujúco využili. Naši euronadšenci síce frflú, že Slovensko sa odmietnutím pôžičky prejavilo nesolidárne, či dokonca protieurópsky (toto zatemnenie mysle je logickým dôsledkom euronadšenia). V skutočnosti sme prejavili presný opak – odmietnutím stádovitého áno, slobodným zauvažovaním a rozhodnutím podľa vlastných skúseností a presvedčenia sme prejavili autentický záujem o budúcnosť eurozóny. Ešte raz – .týždeň tlieska všetkým, ktorí k tomuto dospelému rozhodnutiu Slovenska prispeli, vrátane Ivana Mikloša. Považujeme to za jeden z dôležitých krokov Slovenska preč z pohodlnej mentality provincie.

Naše odmietnutie pôžičky Grécku je však dôležité aj pre Európu. EÚ sa čoraz viac správa ako mocenský hegemón, ktorému jej členské štáty zbytočne prekážajú v lepších zajtrajškoch. Keď neprešla európska ústava, Brusel to obišiel totožnou Lisabonskou zmluvou, keď ani tá neprešla, írske referendum sa opakovalo. A cieľavedome sa tu vytvára klíma v prospech odoberania kompetencií členským štátom. Akoby Brusel pozeral dopredu, kým holandský, írsky či poľský volič beznádejne dozadu. Zašlo to až tak ďaleko, že prísľuby jednotlivých lídrov sa považujú za viac než rozhodnutia národných parlamentov. Ficov prísľub bol teda rozumný, hlasovanie NR SR hlúpe. Rozhodnutia parlamentov sú síce podľa platných pravidiel EÚ potrebné, ale osvietená bruselská elita ich už chápe len ako akúsi povinnú jazdu. Natvrdo – Slovensko je parlamentná demokracia, ale Brusel už tejto forme vlády nerozumie a nerešpektuje ju. Len preto nás môže karhať, že si NR SR dovolila hlasovať inak, než ľahkovážne prisľúbil bývalý premiér. 

Práve preto je slobodné hlasovanie nášho parlamentu pre Európu veľmi užitočné. Brusel zažil, že základné piliere európskej slobody stále ešte ako-tak stoja. A členské štáty eurozóny, aj tie menšie, si teraz vďaka Slovensku môžu overiť, či si národné parlamenty môžu myslieť iné, než Európska komisia a či je táto naša sloboda v Európe ešte vítaná, alebo už bude trestaná.

Aby nedošlo k omylu. Názor, že dať Grécku pôžičku bola jediná šanca, ako zachrániť EÚ pred omnoho väčšími problémami, je legitímny, hoci ho v .týždni nezdieľame. Kľúčové na slovenskom „Nie!“ však nie je jeho ekonomická racionalita, ale fakt, že išlo o naše slobodné rozhodnutie, ktorým sme úplne solidárne pripomenuli Európe, že nie jej pokrokoví lídri, ale parlamentná demokracia je tu občas rozhodujúca.