Dzurindov pohľad na svet

Skôr to bol jediný post, ktorý mohol tento bývalý premiér v novej vláde obsadiť. Dzurinda napriek tomu nováčikom v zahraničnej politike nie je. Do značnej miery sa jej venoval počas ôsmich rokov vo funkcii premiéra, aj neskôr ako vodca opozície. Nemožno preto čakať, že by robil chyby nováčikov, že by sa potreboval špeciálne oboznamovať s agendou svojho úradu, alebo hľadať ľudí do svojho tímu. Skôr je to naopak a minister Dzurinda od prvého dňa vie, čo urobí s Petrom Weissom na ambasáde v Budapešti, aj ako bude vystupovať v Bruseli.  

Ak by sme museli vybrať na mape sveta najdôležitejšie mesto nového ministra zahraničných vecí, bol by to zrejme Washington. Americký prezident George W. Bush ho zrejme očaril najviac zo všetkých politikov, ktorých stretol, a o Amerike píše asi s najväčšou vášňou aj vo svojej predvolebnej knižke Kde je vôľa, tam je cesta. Napokon, boli to práve jeho proamerické postoje, ktoré mu umožnili hostiť amerického a ruského prezidenta vo februári 2005 v Bratislave a aj vyniesli zosmiešnenia od vodcu vtedajšej opozície Roberta Fica, ktorý ho nazýval Bushovým pudlíkom. S podobným zaujatím dokázal ešte Dzurinda kedysi hovoriť o Varšave, kam chcel podľa vlastných slov z roku 1998 nasmerovať prvú zahraničnú cestu vo funkcii premiéra za SDK (nestalo sa), a tiež o Chorvátsku a Kosove. Poďme však po poriadku.

Z pohľadu Slovenska je najdôležitejší Dzurindov vzťah k Bruselu. Dzurindove vlády mali zásadný podiel na integrácii Slovenska do NATO, aj EÚ. Ak by sa tento politik nezapísal do pamäti ničím iným, jeho meno zostane navždy spojené so vstupom do týchto štruktúr. Na tom postavil kampaň v roku 1998, a najmä neskôr v roku 2002. Nie také priamočiare to však bolo s jeho predstavami, ako sa máme v Bruseli správať. Keď parlament v roku 2001, teda ešte pred naším členstvom v EÚ, schválil deklaráciu o kultúrno-etických otázkach, prvý euroskeptický dokument, o ktorom sa na Hradnom vrchu diskutovalo, Dzurindova vláda vtedy parlamentu odporúčala text neschváliť. V stanovisku podpísanom premiérom Dzurindom sa vláda čudovala nad formuláciami a poňatím suverenity v predloženom texte. Deklarácia napokon prešla a získala podporu naprieč spektrom. Opatrne sa Dzurinda staval aj k návrhu európskej ústavy. V roku 2003 jeho vláda schválila odporúčanie, aby Slovensko navrhovalo premenovanie dokumentu na zmluvu, zahrnulo zmienku o kresťanstve do preambuly a požadovalo zachovanie komisára. Boli to najmä značne osekané požiadavky vtedajšieho KDH a hoci sa z toho nepodarilo do európskej ústavy doplniť nič, Dzurinda záverečný text a „kompromis“ podporoval. Rovnako neskôr podporoval prepracovanú ústavu s názvom Lisabonská zmluva. Ani raz neotvoril otázku zastavenia prenosu ďalších kompetencií z Bratislavy na Brusel či obavu z novej charty práv. Dzurinda, skrátka, neriskoval a jeho názory na Brusel zodpovedali strednému prúdu. Ako politický, nielen ekonomický projekt podporoval aj euro, a ak sa v niečom odlišoval, bol to jeho návrh na vznik spoločnej európskej armády. Dzurinda pôvodne nepodporoval ani ústavný zákon, ktorým parlament získal možnosť obmedzovať stanoviská vlády voči Bruselu. Keď však v roku 2004 prešiel, SDKÚ ho v opozícii v rokoch 2007 – 2010 viackrát využila. Naposledy krátko pred voľbami v súvislosti s financovaním gréckeho dlhu (viac o téme v rámčeku). 

Druhou najdôležitejšou zahranično-politickou témou boli pre Mikuláša Dzurindu dve „americké“ vojny, Irak a bombardovanie Srbska. Dzurindova vláda aj strana vojnu v Iraku podporovali. Proti bolo KDH a Smer, za bolo okrem SDKÚ aj ANO, SMK a HZDS. Dzurinda verejne vojnu ospravedlňoval nielen „neokonzervatívnou agendou“, ktorá označovala Saddáma Husajna za hrozbu pre mier v regióne a irackého diktárora spájala s Talibanom, ale aj silným domácim argumentom. Skrátene ho možno vyjadriť slovami, že ak Slovensko nepodporí Washington, nedostaneme sa do NATO. Ako ukázal ďalší vývoj, bol to chybný argument, pretože americká vláda rozširovanie Aliancie na východ podporovala bez ohľadu na pozíciu voči Iraku. Dzurinda však podporoval vojnu v Iraku proti názorom väčšiny slovenskej verejnosti. Rovnako ako otvorenie nášho vzdušného priestoru pre lietadlá NATO v roku 1999, ktoré bombardovali Miloševičovo Srbsko takmer tri mesiace. Jediný, kto hlasoval na vláde proti návrhu, bol minister KDH Ján Čarnogurský. V jednom aj druhom prípade svoje rozhodnutie Dzurinda vysvetľoval záujmami Slovenska (členstvo v NATO), ale aj poukazovaním na srbské zločiny páchané na Kosovčanoch. V prípade bombardovania Srbska Dzurinda na jednom mieste uviedol aj argument, že by sa zosadením Miloševiča malo zabrániť vzniku kosovského štátu. Vývoj sa však uberal iným smerom, ako si Dzurinda želal.  

 Ak niečo Dzurindovi, naopak, vyšlo, bol to jeho postup voči Chorvátsku. S tamojším premiérom Ivom Sanaderom udržiaval nadštandardné vzťahy a v Bruseli podporoval čo najrýchlejšie členstvo Záhrebu. Chorvátsko potrebovalo advokáta a slovenská pomoc bola dôležitá. Zaujímavejšia aj odvážnejšia však bola Dzurindova politika voči Kosovu. Od začiatku nesúhlasil so vznikom tohto druhého albánskeho štátu, dokonca navštívil Belehrad, aby Srbsku vyjadril svoju podporu. Princípom, ktorý Dzurinda presadzoval v parlamentnej rozprave, bolo, aby Slovensko nesúhlasilo so vznikom Kosova bez súhlasu Belehradu.  Intelektuáli, Bratislavské noviny aj lídri maďarskej strany síce zastávali opačnú pozíciu, zdá sa však, že Dzurinda je aj vo vláde Ivety Radičovej pre Srbov garanciou, že Slovensko samostatné Kosovo neuzná ani najbližšie štyri roky. Kosovo bola zároveň asi jedinou témou, kde sa Dzurindovo zahraničnopolitické stanovisko líšilo od amerického State Departmentu. 

Pokiaľ ide o susedov, tradične najlepšie prijatie mal Dzurinda v Prahe. Skamarátil sa s bývalým premiérom Mirkom Topolánkom a na snemoch ODS, ktorá sa stala partnerskou stranou SDKÚ, dokázal slovenský politik získať väčší potlesk ako domáci predseda. Horšie to bolo s Poliakmi a Maďarmi. Voči Varšave síce Dzurinda žiadnu významnejšiu politiku nikdy nerealizoval, pre poľské noviny bol najmä synonymom ekonomických reforiem. Poliaci mu však nezabudli výrok, ktorý na adresu poľského premiéra Leszka Millera povedal Gerhardovi Schröderovi počas jeho návštevy Bratislavy. Nemecký socialistický kancelár si vtedy ťažkal na tvrdý nesúhlas Varšavy voči euroústave. Poľskou pozíciou voči návrhu Giscarda d´Estainga boli slová liberálno-konzervatívneho politika Jana Rokitu „Nice alebo smrť“,  a Dzurinda vraj povedal, že svojmu poľskému kolegovi „dohovorí“. Poľská tlač považovala tieto slová z 5-miliónového Slovenska za minimálne nevhodné. 

Tradične najhoršie má Slovensko vzťahy so susedným Maďarskom. Dzurindove vlády integrovali Maďarov doma na Slovensku, napriek tomu však čelili nacionalistickým požiadavkám Budapešti. Najviditeľnejší bol návrh maďarského zákona podporujúci maďarskú menšinu žijúcu na Slovensku. KDH pripravilo protizákon, Dzurinda aj SDKÚ ho nepodporili a hoci politiku Viktora Orbána otvorene kritizovali, nijako na ňu nedokázali reagovať. Politika voči Budapešti bude jednou z najdôležitejších aj v novej vláde. Dzurinda opäť kritizoval návrh Orbánovho zákona o dvojakom občianstve, nesúhlasil však ani s protizákonom vlády Roberta Fica. Bude preto zaujímavé, akú odpoveď nájde Dzurinda na Orbánov nacionalizmus v najbližších rokoch. Okrem verbálnej kritiky, pochopiteľne. 

A napokon poslednými krajinami, ktoré nemožno obísť, sú Rusko a Ukrajina. Hoci Dzurindova politika voči Moskve a Kyjevu je odlišná, až doteraz vykazovala nápadne podobné črty. Dzurinda podporoval reformných politikov na Ukrajine, navštívil aj Kyjev, jeho východná politika bola však predovšetkým pasívna. Voči Moskve nepestoval ani rusofilstvo, ani rusofóbiu a voči Ukrajine prejavoval osobné sympatie bez nejakého vyústenia. Moskva síce nepatrila k jeho obľúbeným destináciám, na druhej strane Vladimíra Putina počas jeho návštevy Bratislave prijal štandardne ako spriatelený politik (Putin ocenil, že spolu hovorili po rusky). Najdôležitejšou „kauzou“ jeho východnej politiky sa tak stali deblokácie ruského dlhu.  Ako premiér koalície SDK kritizoval prax Mečiarovej vlády a výsadné postavenie Devín banky a po roku 1998 deblokácie pokračovali štandardne. Slovensko si vyberalo z ruskej ponuky tovarov a za 100 dolárov získavalo tovar asi v hodnote 60 dolárov. Zmenilo sa to až po príchode firmy Falcon Capital, ktorá najskôr v Česku a neskôr aj na Slovensku ukončila deblokovanie dlhu vyplatením v hotovosti. Firma mala síce pochybné pozadie a tok peňazí čí prípadnú korupciu nebolo možné ani odhadnúť, Slovensko však za 100 dolárov dlhu získalo zhruba polovicu toho, čo sme predtým dokázali deblokovať. Vyrovnanie v hotovosti podporovali najmä Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda. 

.kontakty a opatrnosť

Ako teda charakterizovať zahraničnú politiku Mikuláša Dzurindu? Dzurinda je žoviálny typ, počas ôsmich rokov vo funkcii premiéra si vďaka „slovenskému tigrovi“ vybudoval v zahraničí dobrý imidž a získal pár užitočných kamarátov. Väčšina z nich však už vo vrcholovej politike nie je. Hoci základným princípom doterajšej Dzurindovej zahraničnej politiky bola rezervovanosť voči Bruselu a podpora Washingtonu, jeho postoje voči Kosovu, ale aj Chorvátsku z neho robia odvážneho muža pripraveného ísť aj proti verejnej mienke. Ako skúsený politik by sa však mohol odvážiť aj na aktívnejšiu rolu. Ale to len za predpokladu, že nešiel do vlády kvôli tomu, aby viac ako zahraničnú riešil domácu politiku.