Očami Doroty Nvotovej

. A-štvorka je vždy nalepená na zástavke alebo blízkom stĺpe na šírku a text je väčšinou orámovaný v takej elipse...nie, vlastne, počkajte, je to srdce. Text je vždy zarámovaný v srdci. Nie je tam žiadna stopa. Nič, čo by nasvedčovalo, kto, alebo prečo to napísal. Toto je jedno z posledných: „V mene Pána Ježiša: Hovorme pravdu a odhalíme klamstvo. Iba Boh nás môže zachrániť. Ak diabol zatúžil po území Indiánov, ak si vzal dedičstvo židov, nevezme si aj Slovensko?” (pasáž napísaná mimo srdca: Neustále sa modlime, aby sme neupadli do pokušenia!) Vlastne, keď tak teraz pozerám na tú fotku, je tam dvakrát nakreslený akýsi čudný symbol...žeby podpis? Vyzerá to ako preškrtnutá klobáska. V ten istý deň vidím ďalší odkaz na inej zastávke. „V mene pána neba i zeme: (ďalší text je už v srdci) Bez Kristovej lásky nám nič neosoží. Milujme Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého.” Túžim vypátrať, kto to píše. Pred pár rokmi som sa o tom bavila so svojím kamarátom a on je presvedčený, že je to ženské písmo....Nasadám do autobusu, vystúpim z neho, idem po Mierovom námestí...a vidím človeka s obrovským dreveným krížom na krku. OBROVSKÝM. Zaberá mu celú plochu hrude. Kríž podomácky pribitý z dvoch latiek. Vyzerá to hrôzostrašne, bojím sa. Muž je menšieho vzrastu, má bradu a šialené oči. V ruke drží biely papier. A-štvorku.  Prechádza okolo mňa, začínam niečo tušiť, obzriem sa za ním a na chrbte má farbou natretý OBROVSKÝ zlatý kríž. Na A-štvorke v rukách je známe srdce s textom. Otáčam sa a sledujem ho. Ideme spolu po námestí, ja sa tvárim ako turistka a fotím si Prezidentský palác. Muž pristupuje k zastávke, nalepí papier na stĺp, paranoidne sa obzerá okolo seba a rýchlo odchádza. Na pleci má krížom, ako poštár, tašku...zamrazí ma. TO JE ON! To je ten muž, čo prišiel na most, keď som ako 15-ročná koketovala so samovraždou, vediac, že neskočím, zrazu prišiel, mal poštársku tašku, huňatú bradu a prehovoril na mňa extrémne vysokým anjelským hlasom, že Ježiš ma zachráni. Z tašky vytiahol papierik s nejakým veršom z Biblie a dal mi mincu. Bolo na nej čínskych sto. Povedal „zober si čínskych sto a neplač”. Odišiel čaptavou chôdzou. A ja som nikdy vo vačku nenašla ani čínskych sto, ani papierik a tým pádom som to považovala za prelud svojej chorej mysle. A teraz som ho stretla, po 12-tich rokoch,  s tou istou taškou...a pred pár dňami, hľadajúc chorvátske kuny v miske s drobnými...som našla čínskych sto.