Dovolenka v monarchii

Po športovom nadšení z prípravného zápasu našich futbalistov proti Kamerunu a Srbska proti Novému Zélandu v Klagenfurte (to už dnes azda ani nie je pravda) sme si chceli dopriať aj iné zážitky. Naším cieľom sa stal cisterciánsky kláštor v dedine Heiligenkreuz neďaleko Viedne. Je to plne fungujúci kláštor, takže sprístupnené sú len niektoré jeho časti. Návštevníci však uvidia dosť na to, aby si mohli vytvoriť predstavu o mníšskom živote v minulosti aj dnes. Dodnes je tu funkčná fontána, v ktorej sa pôvodne mnísi umývali – a teplo tam vtedy rozhodne nebolo. Tunajší mnísi sú preslávení svojimi gregoriánskymi chorálmi a ich približne tridsaťminútový koncert bol naozaj nevšedným zážitkom, ktorý vyšperkoval túto neobyčajnú nedeľu. 

Zastavenie druhé, v južnom Česku, malo svoj dôvod v súkromných dejinách. Bol ním dávny sľub môjho manžela, že ma zoberie na miesta, kde najnezmyselnejšie strávil rok života – na vojne v Českom Krumlove. Zašli sme sa pozrieť aj na tunajšie kasárne, kde v roku 1988 ešte velitelia verili tomu, že bránia svetový mier a bez nich by nebol svet svetom a na nás, mierumilovných robotníkov, roľníkov a pracujúcu inteligenciu by sa vrhli zúriví kapitalisti zo Západu.

Dnes nás uvítali ošarpané budovy za betónovým plotom, priestranstvo zarastené vysokánskou burinou a na časti vojenského priestoru už boli postavené pekné radové domčeky, obývané mladými rodinami. Na chvíľu sme si predstavili, ako by sa boli šarže zatvárili, keby im bol ich podriadený vtedy povedal, že až sa sem o dvadsať rokov vráti, oni tu už nebudú. Chvalabohu, ani svetový mier sa vážnejšie nezrútil.

Centrum Českého Krumlova svedčí o tom, že mestu výrazne pomohol zápis do svetového dedičstva UNESCO. Aspoň zvonka vyzerajú tamojšie budovy poopravované a dostatočne farebné. Na početné davy turistov (áno, aj japonských) sú tu náležite pripravení – čo znamená, že každý druhý vchod sa stal obchodom so suvenírmi, s umením, (čo v preklade znamená hrnčeky, misky, sviečky a podobne) alebo reštauráciou. Lacnú českú hospodu tu však nenájdeme. Kým sme natrafili na vepřo-knedlo-zelo za ako-tak prijateľnú cenu, poriadne sme sa nachodili. Na svojich, mimochodom, vzorne udržiavaných pamiatkach, vedia Česi slušne zarobiť – prehliadka hradu či neďalekého zámku Hluboká rozhodne nie je lacný špás. Neďaleko Českého Krumlova je ešte jedno zaujímavé miesto – bývalý cisterciánsky kláštor Zlatá Koruna, ktorý vôbec nie náhodou veľmi pripomína rakúsky kláštor Heiligenkreuz – tamojší mnísi ho zakladali a pomáhali budovať.

Celkom príjemnou víkendovkou je aj splavovanie Malého Dunaja. Najväčšou pohromou sú pre nás pľuzgiere od veslovania a otlačený zadok po celodennom sedení v loďke. Ani pohniezdiť sa tam nedá poriadne, lebo sa rozkýva celá loď a slabšie povahy sa už lúčia so životom.

Smolu sme mali len v kempe, kde sa vedľa nás rozložila skupinka mladých mužov. Z ich konverzácie slušný človek nemôže citovať nič, okrem toho na dorozumievanie použili asi päť ďalších slov, z toho tri spojky... Najlepšie sa bavili tým, že si v noci navzájom močili na stany. Ich spontánny komentár tejto zábavy je – áno, takisto nereprodukovateľný. 

Na Slovensku po slovensky...

Do Rumunska sme boli pozvaní na svadbu a bola to vynikajúca príležitosť spoznať miesta, ktoré by sme si sami za cieľ dovolenky asi nevybrali. Ešte stále u nás kolujú fámy, že v Rumunsku je lepšie nezastavovať, že tamojší ľudia sú otravní, kradnú a podobne. My sme sa s ničím podobným nestretli, a to sme intenzívne brázdili cesty päť dní.

Lenže je pravda, že najstresujúcejšou časťou cestovania po Rumunsku boli presuny z bodu A do bodu B. Na ceste sa vyskytujú najrôznejšie dopravné prostriedky – od konského povozu, kopcom naloženého senom, cez traktory s výraznou muzeálnou hodnotou, staré rozhegané Dacie a kamióny až po najnovšie typy áut – a každý si tu jazdí svojím vlastným štýlom a rýchlosťou. Všetko sa to navyše odohráva v jedinom jazdnom pruhu a v každom smere. O dodržiavanie predpisov a rýchlosti sa nikto zvlášť nestará. Chvíľami nám vlasy vstávali dupkom, po celý čas sme však nevideli ani jednu dopravnú nehodu! Ako to len tí Rumuni robia?

Našou prvou zastávkou bolo mesto Hunedoara. Nachádza sa tu hrad rodu Hunyadyovcov, z ktorého pochádzal Ján Hunyady a jeho syn, neskorší uhorský kráľ Matej Korvín. A stavba je to pôsobivá. Po zaplatení vstupného sa môžeme prechádzať, koľko chceme, ale nám, ktorých rozmaznali české hrady a zámky, chýba sprievodca, čo by nám o histórii hradu a o osudoch jeho obyvateľov niečo bližšie povedal. Nič sa nedá robiť, musíme sa spoľahnúť len na naše (miestami pomerne vyblednuté) vedomosti z hodín dejepisu. 

V Sibiu je okrem iného pozoruhodný slávny železný most, ktorému sa hovorí aj Klamárov most. Podľa legendy, ak niekto na ňom vysloví lož, most sa pod ním zrúti. Nebude to asi také horúce, keďže z neho predniesol prejav aj Ceausescu, a most stále stojí...

V reštaurácii na námestí sme si sadli na obed. Čašníčka nám priniesla jedálny lístok v rumunčine a v nemčine. Keď sme si začali v nemčine objednávať, vysvitlo, že tam nikto po nemecky nehovorí. Slečna priznala, že ovláda angličtinu, a tak sme naše želania pretlmočili do tohto jazyka. Aké však bolo naše prekvapenie, keď nám priniesla jedlá bez prílohy a na našu otázku, kde sú hranolčeky, začudovane odpovedala, že sme si ich neobjednali. Nuž, ale ceny mali skutočne európske.

Hrad Bran je asi najznámejší z rumunských hradov – hovorí sa mu aj Draculov hrad, navzdory tomu, že tu historický Vlad Tepes nikdy nebýval. Bram Stoker si asi mal lepšie preštudovať zemepis, kým niečo napísal, lebo sem vo svojom slávnom románe umiestnil aj Slovákov, ktorí vraj vtedy niečo prepravovali po Dunaji. V každom prípade je tento hrad turistickou atrakciou a dobrou príležitosťou na zárobok pre miestnych. Predáva sa tu všetko, od čerstvých malín v košíku cez rôzne suveníry s podobizňou Vlada Draculu, až po pravé kožuchy. Hrad sám bol však pre nás trochu sklamaním – čakali sme niečo majestátne, obrovské a bolo to úplne iné – spleť chodieb, malých miestností, točitých schodísk – a všetko dimenzované pre podstatne menší počet ľudí, než aký sa tam tlačil. Samozrejme, zas bez sprievodcu a výkladu. A v tej tlačenici aj bez šance prečítať si texty na informačných paneloch.

Kláštor Brancoveanu sa nachádza v mestečku Sambata na úpätí Fagarašských vrchov, ktoré veľmi pripomínajú naše Tatry. Aj počasie je tam podobné – predpoludním pekne, poobede búrka. Počas našej návštevy prebiehala (z môjho pohľadu nekonečná) bohoslužba, ale na rozdiel od katolíckej omše tu ľudia chodili hore-dolu, niektorí dokonca aj fotili a nikoho to zvlášť nepoburovalo. Ortodoxní mnísi v tomto kláštore žijú a pracujú a ľudia im sem prinášajú dary. Neďaleko sa nachádza prameň so svätenou vodou a kto sa v nej umyje, má vraj dlho žiť. Poumývali sme sa a uvidíme.

Summa summarum, Rumunsko ukrýva veľa krásnych miest, ale kým nepostavia diaľnicu, ja sa tam nevrátim.

Zato nové maďarské diaľnice sú skutočne dobré. Ak sa však chcete najesť a nechcete si kúpiť predraženú a nechutnú bagetu na benzínke, vaše šance utíšiť hlad prudko klesajú. Naostatok sme odbočili z diaľnice a zažili sme aj kulinárske nebo. Vynikajúce halászlé, držkový paprikáš a rezne, čo sa nezmestili na tanier... A to všetko v čistom, klimatizovanom prostredí. Čo viac  si môže pocestný želať?

Asi len taký záver putovania, aký sme chceli stráviť my: zopár dní pri „slovenskom mori“. Podarilo sa a more bolo skutočne nefalšovane – ak už nie slovenské – stredoeurópske. Tú záľahu Slovákov, Čechov a Maďarov určite nevyvážilo tých pár Nemcov a Holanďanov, ktorí sa tam asi len nejako zatúlali. Po celý čas som mala nutkavý pocit, že tu stretnem niekoho známeho alebo niektorého zo svojich žiakov. Nakoniec sa tak nestalo, ale, úprimne povedané, už asi nezatúžim po tom, aby som sa pri mori cítila, ako keby som bola na Zemplínskej šírave. Možno však aj to je súčasť toho staromonarchistického čara, ktoré sme svojím letným putovaním tak trochu kriesili. Byť všade takmer ako doma.