Keď som sa ho opýtal, či je všetko v poriadku, nebolo. Umiera mu matka. Je v poslednom štádiu rakoviny pankreasu, s mnohými metastázami a on má odcestovať do Španielska a nevie, čo má robiť. Matka sama ho posiela preč, aby na nič nečakal, ale on sa nevie rozhodnúť.
Nie je ľahké v takýchto situáciách povedať niečo zmysluplné, tak som mu aspoň odporúčal, aby si prečítal v New Yorkeri článok Letting Go, v ktorom bostonský chirurg a profesor medicíny na Harvarde Atul Gawande (autor prevratnej publikácie The Checklist Manifesto – o tom, ako jednoduchá kontrola potrebných úkonov v nemocniciach drasticky znižuje mortalitu) rozmýšľa nad tým, aký je správny postup pri zjavne umierajúcich pacientoch, ktorým ani najvyspelejšia medicína nepomáha.
Zistenia sú na prvý pohľad prekvapujúce – viac než akékoľvek komplikované terapie, lieky či technické zariadenia pomáha umierajúcim, ak sa porozprávajú. S príbuznými, lekármi, psychológom, známymi, ošetrovateľmi, opatrovateľmi... Ak sa porozprávajú otvorene a prirodzene o možnostiach, ktoré sú k dispozícii, ak si majú sami možnosť vybrať medzi pokračovaním pobytu v nemocnici či odchodom domov, alebo do hospicu.
Skúsenosť, podporená výskumami, je jednoznačná – pacienti, ktorí sa rozprávajú, žijú dlhšie, zomierajú z oveľa nižšou hladinou stresu a dokonca ich rodiny sa s ich smrťou vyrovnávajú ľahšie a rýchlejšie. Pacienti, ktorí sa rozhodnú prerušiť liečbu – tie isté výsledky. Väčšinou ide o týždne alebo mesiace, ale sú to mesiace veľmi vzácne. A sú prípady, keď sa mesiace dokonca zmenia na roky.
Napísal som „na prvý pohľad“, pretože po pri čítaní som si nemohol nespomenúť na môjho dlhoročného priateľa, učiteľa a liečiteľa Františka Tugendlieba. Okrem tisícov úspešných pacientov je aj autorom takmer totožnej teórie, s akou prišiel Atul Gawande, a publikoval ju, aj keď vtedy ešte ilegálne, už v roku 1984 v štúdii Psychotronika a thanatopsychoterapia.
Asi im ju na Harvard pošlem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.