Tisíc a jedna noc

Napriek trom zväzkom, ktoré u nás v preklade Jána Paulínyho vyšli v rokoch 1987 – 2003, sa ešte aj dnes môžeme stretnúť s názorom, že Tisíc a jedna noc je predovšetkým zbierkou rozprávok, len trochu inakších, ako sú naše. 

Toto vnímanie zbierky má pravdepodobne svoj pôvod vo fakte, že na Slovensko sa Tisíc a jedna noc dostala pomerne neskoro – až po vzniku prvej ČSR – a to najskôr v rozličných úpravách pre deti a neskôr len vo výberoch zostavených podľa českých predlôh. Ako je to naozaj?

Encyklopedická definícia Tisíc a jednej noci hovorí o tom, že ide o stredovekú arabskú anonymnú zbierku ľudových rozprávok, bájok, anekdot a iných príbehov, ktorá vznikala približne od siedmeho do šestnásteho storočia a ktorá podáva verný obraz spoločenských pomerov, mravov a zvyklostí vtedajšieho arabského sveta. 

Podľa Jána Paulínyho, arabistu, ktorý prekladal aj súčasné vydanie, ide najskôr o súbor rozprávaní a príbehov. „Keď sa povie rozprávka, tak sa tým myslí rozprávka pre deti alebo čarodejná rozprávka vo folkloristike. V Tisíc a jednej noci sú aj tieto takzvané pravé rozprávky s čarodejným motívom, napríklad Alibaba. Nie je to však rozprávková kniha a ani to tak nebolo myslené. Mnohé príbehy sú príbehmi zo života vtedajšej arabskej spoločnosti,“ hovorí prekladateľ. Tisíc a jedna noc, skrátka, obsahuje množstvo naratívnych žánrov. Okrem rozprávok sú to dobrodružné či rytierske rozprávania, novely, anekdoty, humoresky, mravoučné rozprávania i množstvo príbehov, ktoré by sme dnes mohli pokojne zaradiť do červenej knižnice. 

Na tento fakt upozorňuje aj Ján Paulíny: „Niektoré rozprávania sú na naše vtedajšie pomery nečakane uvoľnené. V Európe to nebolo vždy dobre pochopené. Kým Európa vyrástla z kresťanského chápania sexuality a erotiky, v arabskom svete panoval prístup, že sexualita je niečo prirodzené, že je to fyziologická potreba a že mníšsky stav v islame neexistuje. Paradoxne, v osemdesiatych rokoch minulého storočia mali problém s touto knihou práve v arabskom svete, pretože náboženskí extrémisti poukazovali na to, že sú tam aj nemravné veci, ktoré nekorešpondujú s islamom a islamskou etikou.“

Zaujímavé je, že vidiecke prostredie, ktoré pôvodne kočovní Arabi spoznali po dobytí Egypta a Mezopotámie, nezanechalo v Tisíc a jednej noci takmer žiadnu stopu. Zbierka sa od začiatku šírila najmä vo veľkých mestách – V Bagdade, Damašku či v Káhire a jej živnou pôdou bolo práve mestské prostredie. 

Napriek rozličným zdrojom a rozličným prostrediam (tie sú však prispôsobené arabským reáliám – čínske mestá sa až príliš podobajú na arabské a čínsky kráľ na mameluckého sultána), v ktorom sa príbehy odohrávajú, obsahovo a formálne rôznorodé príbehy Tisíc a jednej noci zjednocuje islam. Táto ideová orientácia sa podľa Paulínyho prejavuje najmä v ustavičných odkazoch na Boha a všemocný osud, ale aj v spôsobe života a v konaní hrdinov, ktorí buď rešpektujú, alebo porušujú ustanovenia islamského náboženstva. Avšak sunnitský islam sa takmer nebadane premiešava s ľudovými náboženskými zvykmi, poverami a reliktmi dávnych kultov. 

„Stáročia v Oriente a jedno storočie v Európe sa nikto, kto počúval či čítal príbehy Tisíc a jednej noci, nezaujímal o to, kde a ako tento podivuhodný súbor vznikol,“ napísal v roku 1963 v doslove k svojmu českému prekladu Felix Tauer. Viac svetla do problému vniesli až európski orientalisti devätnásteho storočia. 

Ako píše Tauer, v arabskom písomníctve mala Tisíc a jedna noc zvláštny osud. Jednak preto, že v ňom próza v porovnaní s poéziou hrala  druhoradú úlohu a tiež pre svoj ľudový ráz, ktorý ju markantne odlišoval od umelej prózy. Až v abbásovskej dobe, ktorá sa začala v roku 750, došlo pod perzským vplyvom k väčšiemu pochopeniu výpravnej prózy, avšak ani tento druh literatúry neoslovoval široké vrstvy. „Tie hľadali duševnú stravu ľahšieho rázu, šírenú skôr ústami ako perom,“ píše Tauer. Na pútavé rozprávania jednoduchého štýlu s fantastickými zápletkami sa však profesionálni literáti pozerali zvrchu. 

Prvé správy o Tisíc a jednej noci sú z desiateho storočia a zmieňujú sa o preklade perzskej zbierky Hazár Afsána, Tisíc rozprávaní, ktorá vznikla v Iráne a za panovania Sasánovskej dynastie a neobsahovala len výtvory perzského pôvodu, ale príbehy, či aspoň motívy, ktoré do Iránu prišli z Indie. Titul zbierky bol však zveličený, pretože obsahovala len necelé dve stovky rozprávaní, ktoré boli vsadené do rámca o kráľovi, ktorý si každý večer bral inú ženu a ráno ju dal popraviť. Tento kolotoč ukončila až múdra princezná Šírazád, ktorá, podporovaná svojou slúžkou Dínazád, dokázala kráľa zaujať rozprávaním zaujímavých príbehov, ktoré prerušovala na napínavých miestach, aby ich mohla dokončiť až nasledujúci večer. Popri tomto preklade, ktorého vznik odborníci datujú do polovice 8. storočia, vznikali od začiatku 9. storočia na irackej pôde zbierky s podobnou formou, ale iným obsahom a zasadené do irackého kontextu.

Ján Paulíny v predhovore k najnovšiemu slovenskému vydaniu píše, že hoci o staršom ani o novšom vývoji zbierky nevieme veľa, viacerí orientalisti sa ho pokúsili osvetliť a zrekonštruovať: „Väčšina z nich sa nazdáva, že perzský preklad Hazár afsány... sa stal vzorom, ako zredigovať a usporiadať jestvujúce arabské rozprávania (folklór), a, prirodzene, stal sa aj zdrojom, z ktorého sa čerpalo. Prinajmenšom zdrojom najstaršieho rozprávkového fondu Tisíc a jednej noci.“ 

Bez ohľadu na jednotlivé vývojové štádiá zbierky nakoniec orientalisti dospeli aspoň k niektorým záverom ohľadne pôvodu. Okrem rámcového rozprávania sú indického pôvodu najmä bájky a rozprávania o zbožných ľuďoch. Z Perzie pochádzajú najmä rozprávania o démonických bytostiach či ľúbostné príbehy, charakteristické motívom neznámej ženy, do ktorej sa hrdina zamiluje, a len čo sa o nej dozvie, vyberie sa ju hľadať. 

Veľa príbehov Tisíc a jednej noci pochádza z Iraku. Nepatria k nim len typické bagdadské rozprávania, ale aj relikty starých mezopotámskych mýtov či rozličné námety zo židovskej ranokresťanskej a byzantskej literatúry. Predislamská Arábia zbierku obohatila napríklad o príbehy o verných milencoch. 

Od konca 11. storočia začal Bagdad strácať vedúce postavenie vo východných islamských krajinách a jeho definitívny koniec nastal po mongolskom vpáde. Obsadenie Bagdadu v roku 1258 ukončilo tiež obdobie hlavného irackého prínosu k Tisíc a jednej noci. 

Novým strediskom, kde sa zbierka dopĺňala, sa od trinásteho storočia stala Káhira. Z tohto obdobia pochádzajú humorné rozprávania zo starej Káhiry, ďalšie príbehy o láske, démonické príbehy aj príbehy súvisiace s poverou. Základné predstavy a motívy však pochádzajú ešte zo starovekého Egypta. V Egypte sa pravdepodobne uskutočnilo aj rozdelenie textu na jednotlivé noci. 

„Tá kniha vlastne nikdy nebola dokončená. A tento názor nezastávam sám,“ hovorí Ján Paulíny. Tisíc a jednu noc totiž vytvárali profesionálni rozprávači, ktorí k nej vždy pridávali niečo nové. Podľa Paulínyho knihu násilne ukončila modernizácia a nástup moderných komunikačných prostriedkov, najmä kníhtlače. Pôvodný ústny spôsob tradovania slovesného materiálu sa tak skončil. „Už je to len kniha, zápis. Tie príbehy už nemajú živé poslucháčske a rozprávačské zázemie aké existovalo ešte pred 150 rokmi, keď sa dalo na trhoch v orientálnych mestách natrafiť na profesionálnych rozprávačov, ktorí za pár piastrov zabávali svojich poslucháčov,“ hovorí Paulíny.  

Prekladateľ tento názor ilustruje aj na svojej predchádzajúcej práci: „Predtým, než som robil Tisíc a jednu noc, som prekladal ľudovú náboženskú literatúru, rozprávania o stvorení, o predislamských prorokoch a ani táto literatúra nemá koniec a prestala sa ústne tradovať, keď rozprávačov nahradila kniha či neskôr rozhlas. Ľudová literatúra nie je vážna literatúra. Nemá striktne vymedzený začiatok a koniec ako nejaký seriózny román od Dostojevského.“ 

Iný názor hovorí, že Tisíc a jedna noc sa prestala tradovať už v pätnástom storočí a všetko, čo sa k týmto pôvodným príbehom pridalo neskôr, je umelé a nepatrí do kánonu. 

Nech je ako chce, isté je, že dodnes sa európski prekladatelia najčastejšie opierajú o najstaršie vydanie arabského textu, ktoré vyšlo v roku 1814 v Kalkate či o niečo mladšie bulacké vydanie. Obe verzie obsahujú v podstate ten istý text, rozpory sú napríklad len v číslovaní jednotlivých nocí. Pre stredoeurópsky priestor bolo dôležité napríklad osemzväzkové wroclavské vydanie z rokov 1825 – 1838. 

V tom čase však už bola kniha známa aj v Európe. Felix Tauer píše, že starý kontinent s  príbehmi Tisíc a jednej noci zoznámil Francúz Antoine Galland v rokoch 1704 – 1717. Predlohou mu bol rukopis, ktorý našiel v Parížskej kráľovskej knižnici, ale niektoré príbehy spracoval podľa rozprávania či zápisu istého maronitského mnícha, ktorý v roku 1709 prišiel do Paríža. Ešte v osemnástom storočí bola Gallandova parafráza (nešlo o verný preklad) preložená do niektorých iných európskych jazykov. 

Ďalší (ale neúplný) preklad vyšiel až v roku 1824 v Dánsku, a za ním nasledovala séria ďalších európskych prekladov. Nie všetky sa však držali originálneho znenia. Ján Paulíny uvádza ako príklad šestnásťzväzkový francúzsky preklad Josepha Charlesa Mardrusa: „Mardrus sám skoncipoval mnohé nové rozprávania, ktoré sa síce ujali a dostali sa aj do filmu, do umenia, ale do zbierky rozhodne nepatria. Takýchto ľudí, ktorí mali ambície vytvárať nové rozprávky, bolo viac, ale dnes ich už asi nikto neberie vážne. Ocitli sa akurát v nedávno vydanej americkej encyklopédii Tisíc a jednej noci.“  

Tisíc a jedna noc už dávno nie je len súčasťou blízkovýchodnej kultúry. Jej stopy je možno zaznamenať aj u nás. Keď napríklad Jiří Polívka, ktorý učil folkloristiku na Karlovej univerzite, vydal v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v Matici slovenskej súpis slovenských rozprávok, jednu kapitolu venoval aj orientálnym motívom v našich rozprávkach. Motívy z Tisíc a jednej noci našli vedci aj pri analýze nemeckých rozprávok či Andersena. 

Dôležitý je aj vplyv na vysokú literatúru. Ján Paulíny upozorňuje najmä na magických realistov: Gabriel García Márquéz či Jorge Luis Borges boli dobrými znalcami Tisíc a jednej noci. To, čo je v Tisíc a jednej noci veľmi časté a typické – prechod z reality do ireálna, prechod, ktorý je taký plynulý, že hrdina si ani neuvedomí, že nie je v reálnom svete a vôbec mu nepripadá čudné, že prechádza z rozprávky do reálneho sveta a naopak – prebrali aj magickí realisti.