Chcel som byť čo najpresnejší

Už v päťdesiatych rokoch, keď som študoval na Karlovej univerzite, a vlastne už dávno predtým, bola Tisíc a jedna noc známa kniha. V úvode k ôsmemu zväzku, ktorý som dal už do tlače, som napísal, že je to najznámejšia kniha východných civilizácií v Európe. Dostala sa sem pred tristo rokmi a dnes je už súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Dosala sa do literatúry, ale aj hudby, výtvarného umenia či filmu. Istým spôsobom sa tu  Tisíc a jedna noc naturalizovala. Keď sa bližšie pozriete na postavy v detských rozprávkach, zistíte, že sú často z orientálneho prostredia a sú prispôsobené európskemu intelektuálnemu prostrediu. 

Môj preklad nie je europeizovaný. Chcel som, aby sa zachoval jazyk i spôsob podania. Nič som neškrtal, nič som nepridával, nič som nevylepšoval. Snažil som sa podať ten text taký, aký je v origináli. Touto cestou sa vydalo pomerne málo ľudí. Mnohí prekladatelia Tisíc a jednej noci ani nevedeli poriadne po arabsky, turecky alebo perzsky. Prekladali to často z druhej ruky, vypomáhali si rozličným inými zdrojmi, motívmi z iných rozprávaní, z iných zbierok a kombinovali tie rozprávania a vytvárali akúsi pseudo Tisíc a jednu noc. Takýchto kníh je množstvo. 

Nás to až tak nezasiahlo, predsa len sme malá krajina, izolovaná od svetového diania, nemali sme ani významné obchodné kontakty s Orientom ani kolónie. K Tisíc a jednej noci sme sa dostali až prostredníctvom veľkých národov – Francúzov, Angličanov, a najmä Nemcov. K tým nemeckým prekladom sme sa dostali prostredníctvom češtiny. Najstaršie čiastočné české preklady sú z konca osemnásteho storočia. Václav Kramerius vydal dva zväzky v roku 1795.

 

Samozrejme, že som robil aj iné veci. Vždy, keď som to začal prekladať, mi do toho niečo prišlo. Mal som úväzok na vysokej škole, písal som vedecké knihy a štúdie... Nerobil som na tom sústavne, ale v orientálnych krajinách som si pomaly zbieral materiály. Poznámky som si začal robiť niekedy v lete roku 1980. Boli to určité frázy, ustálené slovné spojenia, ktoré sa v príbehoch opakujú. Urobil som si v tom poriadok, aby som ich aj v ďalších zväzkoch prekladal vždy rovnakých spôsobom. To boli prípravné práce, a potom som sa do toho pomaly pustil. V osemdesiatom siedmom vyšiel v Tatrane prvý zväzok, v osemdesiatom deviatom druhý. Tretí zväzok vyšiel v roku 2003 v slovenskom Tatrane a potom to zastalo. 

Niekedy okolo roku 2005 som sa stretol s pani Belopotockou z vydavateľstva Ikar. Kedysi robila v Tatrane a vedela, že som Tisíc a jednu noc prekladal. Povedala mi, že vydala český Tauerov preklad a desaťtisíc zväzkov predali ako nič, hoci ten preklad je ťažko čitateľný. Nedohodli sme sa naisto, lebo mám také skúsenosti, že vás vydavatelia naháňajú. Pri tomto sa to nedá, tu treba pracovať systematicky. Radšej som si to pomaly chystal, s tým, že sa to možno raz vydá. Keď som mal väčšinu – šesť a pol zväzka z  úvodných siedmich – preloženú, skontaktoval som sa s nimi a dohodli sme sa. Vôbec som nevedel, aké vydanie z toho chcú urobiť. Myslel som, že to bude nejaké štandardné vydanie, viazané alebo paperback. Nakoniec som bol veľmi prekvapený, veď taká drahá kniha je určite riziko. Ale som spokojný, ako to vyzerá. Je to taká kniha na 50 rokov. Ale keď si uvážite, že Angličania mali viac ako sto rokov len Paynov preklad, ktorý vyšiel v rokoch 1882 – 1884 a Burtonov preklad, ktorý vyšiel v rokoch 1886 – 1888... Ich angličtina je starobylá, viktoriánska a ťažko jej rozumieť, ale od tých čias sa nenašiel nový prekladateľ, ktorý by urobil preklad do modernej angličtiny. Ten napokon vyšiel až vlani. 

Tých sedem zväzkov je preklad kalkatského vydania. V ôsmom zväzku, ktorý som na jar zadal do tlače, sú už príbehy z takzvaného európskeho vydania. V deviatom, na ktorom teraz pracujem, sú z iných vydaní. 

Treba poznať jazyk a reálie. Jazyk, ktorým je Tisíc a jedna noc napísaná, nie je celkom spisovný, je to skôr taká uvoľnená norma spisovného jazyka s gramatickými chybami, s rozličnými zjednodušeniami, ktoré normatívna gramatika nepripúšťa. Tam človek často naráža na ťažkosti. Zdržuje to a veľmi ľahko sa tam dá spraviť chyba. Treba to viackrát prečítať, aby bolo jasné, o čo ide. Reálie – tie treba poznať. Ja som mal šťastie, že som bol v Oriente v 60. rokoch a veľmi podrobne som študoval, ako žijú ľudia v domorodých štvrtiach, kde sa ešte žilo tým stredovekým spôsobom, ako vyzerajú tie bazáre, ako majú zariadené domy, ako sa obliekajú. To bol iný svet ako v tých európskych štvrtiach. K tým veľmi starým reáliám, ako je obliekanie v ôsmom, deviatom storočí, samozrejme, treba literatúru. Našťastie sa zachovala.  

Aj ja som to spočiatku pokladal za nezvyčajný obor. Cudzie jazyky ma zaujímali už na gymnáziu. Keď som prišiel na bratislavskú fakultu, zistil som, že sme vlastne úplne izolovaný odbor – boli sme tam len dvaja študenti. Tak som odišiel do Prahy, kde mala orientalistika tradíciu ešte spred prvej svetovej vojny. Bolo tam viacero odborov – semitské jazyky, ale aj indické jazyky, egyptológia, mezopotámske jazyky, neskôr sinológia. Keď som prišiel do Prahy, už sa tam vyučovalo možno až dvadsať orientálnych jazykov. 

Myslel som si, že budem robiť prekladateľa alebo budem vyučovať. Dostal som ponuku na jazykovej škole, ale mal som trochu vyššie ašpirácie. Chcel som robiť vedeckú prácu. Tak som sa vrátil do Bratislavy a robil som zároveň aj ašpirantúru. Ale nebola tu nejaká veľká perspektíva. Dnes by to mohlo byť lepšie, ale my Slováci sme zakríknutí, my sa síce nezdáme, ale je to tak. Česi sú oveľa priebojnejší, zaujímajú sa o všetko možné. Hoci dosť trpeli normalizáciou, tie orientalistické pracoviská sa dali dosť rýchlo do poriadku. My sme z tých dvadsať rokov veľa nevyťažili.