O rozprávkach

Napokon – dodnes by aj dospelí urobili dobre, keby si občas prečítali nejakú rozprávku. Keby si napríklad predstavitelia krachujúcich štátov včas prečítali rozprávku o troch grošoch, nemuseli by možno ich štáty krachovať. Dúfajme, že aspoň tí naši si ju znova prečítajú.

Keď som pred pár rokmi otváral výstavu slovenskej literatúry pre deti vo Florencii, začal som svoj prejav vetou „rozprávka nás zachránila“. Po zániku Veľkomoravskej ríše sme pol tisícročia zdanlivo nejestvovali. Prespievali sme sa cez to obdobie v piesňach a prerozprávali v rozprávkach. (Dodnes radšej rozprávame, ako píšeme.) Preto pieseň a rozprávka majú v našej kultúre také výnimočné postavenie. Keď sa Ernest Bryll čudoval, že z jeho Maľovaného na skle, ktoré je v Poľsku bežnou hrou, sa u nás stalo kultové predstavenie, povedal som mu: „Nečuduj sa. Je to rozprávka.“ Podobne si môžeme vysvetliť aj veľkú obľubu Shakespearových hier u slovenského publika: sú to zdramatizované rozprávky. 

Práve preto, čo hovorím vyššie, aj Paulínyho preklad rozprávok Tisíc a jednej noci je takou takou významnou udalosťou v našej kultúre. Nedá mi, aby som pri tejto príležitosti nepripomenul aj dielo profesora Paulínyho, jeho otca. V čase, keď študovala slovenčinu moja generácia, bola pre nás denným chlebom Slovenská gramatika trojice autorov Paulíny – Štolc – Ružička. Všetko, čo viem o slovenskej gramatike, viem z tej knihy. Profesora Paulínyho som zažil aj naživo. Prednášal syntax, teda jednu z najťažších disciplín, a prednášal ju tak, že by to pochopili aj malé deti. A jednou zo základných kníh môjho života sa stalo to trojzväzkové vydanie Dobšinského rozprávok, ktoré pripravil do tlače profesor Paulíny. Bolo to v päťdesiatych rokoch, teda v čase, keď ochrániť Dobšinského dedičstvo nebolo ľahké. V nemilosti boli také rozprávky, ako rozprávka o Peckovi sprostáčikovi, ktorý sa podelil o večeru s Ježišom Kristom, a vôbec rozprávky, v ktorých sa vyskytovalo slovo Pán Boh. Kádrovníci päťdesiatych rokov bojovali aj proti pozdravu „zbohom“, hovorilo sa tomu „tmárstvo“ Takisto jazyk rozprávok bol ohrozený, upravovatelia ich zbavovali bohatého ľudového slovníka preto, aby vraj boli zrozumiteľnejšie ľudu. Tomuto všetkému postavil profesor Paulíny hrádzu ako editor toho trojzväzkového vydania. Dodnes je to vydanie ozdobou slovenských knižníc. Malo by v tej podobe, s komentármi a slovníčkom profesora Paulínyho, vychádzať zas a znova.

Čím chcem povedať, že prekladateľ Tisíc a jednej noci dostal tú najlepšiu predprípravu, akú mohol dostať – a ukázal sa dôstojným pokračovateľom v diele svojho otca. Blahoželám mu, že sa mu podarilo zavŕšiť to veľké dielo.

Kedysi folkloristi pátrali po prapôvodných verziách– a rozprávky Tisíc a jednej noci mávali postavenie základného prameňa. Pri niektorých rozprávkach, napríklad pri rozprávke o Aladinovej zázračnej lampe, je to opodstatnené dodnes.

Moderná folkloristika však už nehľadá „prvé“ verzie, ale používa pojem „európsky rozprávkový fond“, na ktorom majú rôzne kultúry rovnocenný podiel. Aj tvorivosť mladších národov si tak získava rešpekt. O rozprávke platí, že nemá jediný prameň, tobôž nie jediného autora. Jej originalita je úmerná rozprávačovej genialite. Aj mnohí slovenskí ľudoví rozprávači boli geniálni. Keď sa taký geniálny slovenský ľudový rozprávač zmocňoval fabuly, známej už od bratov Grimmovcov alebo z Tisíc a jednej noci, vždy mu vychádzal z úst originál. 

Samozrejme,  ani v spoločnom fonde sa význam rozprávok Tisíc a jednej noci nestráca.  Vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied vyšlo iné trojzväzkové dielo, Slovenské rozprávky, pochádzajúce zo zberu Franka Wollmana a jeho študentov. K vydaniu je pripojený poznámkový aparát Viery Gašparíkovej, ktorá odviedla vynikajúcu prácu – porovnala naše rozprávkové bohatstvo s  bohatstvom iných národov. Ani z tohto pohľadu sa vplyv rozprávok Tisíc a jednej noci nestráca.

Ten, kto vymyslel princeznú Šahrazád a princíp nekonečného rozprávania, okolo ktorého sú zorganizované rozprávky Tisíc a jednej noci, vymyslel vlastne seriál. Tam má pôvod aj tá dnešná záľuba v televíznych seriáloch.

Rozprávky nás obklopujú, aj keď si to neuvedomujeme. Aj televízne noviny uspokojujú našu túžbu po rozprávke. Pri správach o povodniach alebo leteckých nešťastiach v nás rezonujú prastaré mýty o potope sveta alebo Ikarovom páde. Alebo aj keď nejaké chudobné dievča vyhrá súťaž krásy, dívame sa na to aj preto, lebo niet krajšej rozprávky než tá o Popoluške. Bohužiaľ hrozí, že aj o tento pôžitok nás pripraví tá prekliata korupcia – a súťaže krásy budú vyhrávať len Popolušky, ktoré budú už pred súťažou najbohatšie.