Fidel žije. A socializmus?

Presne v deň, keď svetové aj kubánske médiá priniesli informáciu o dohode medzi kubánskym prezidentom Raúlom Castrom, havanským kardinálom Jaime Ortegom a španielskym šéfom diplomacie Moratinosom v otázke časového plánu prepustenia 52 kubánskych politických väzňov, teda 7. júla 2010, sa Fidel Castro prvýkrát po štyroch rokoch od svojej hospitalizácie objavil na verejnosti. Čo to znamená?

Počas svojich „znovuobjavení“ stihol vystúpiť v parlamente, ktorého je stále členom, navštíviť havanské Výskumné centrum svetovej ekonomiky, predpovedať atómovú vojnu na Blízkom východe a ohlásiť vydanie svojej novej knihy s názvom Strategické víťazstvo o rozhodujúcom boji Fidelovej družiny s jednotkami Fulgencia Batistu v júli 1958 pri Las Mercedes. 

Počas posledných štyroch rokov, odkedy došlo k zhoršeniu zdravotného stavu el comandanteho a moc v štáte oficiálne prebral jeho brat Raúl, kubánska i svetová verejnosť videli Fidela v športových súpravách Nike a Adidas len na fotografiách, ktoré vznikli počas návštev Kuby čínskym, brazílskym či venezuelským prezidentom. Na informácie o zdravotnom stave vodcu revolúcie bolo uvalené embargo a jeho prekvapujúci návrat na mediálnu scénu vyvolal nielen šok, ale najmä špekulácie o dôvodoch.

Smrť Orlanda Zapatu, politického väzňa, ktorý podľahol následkom 85-dňovej hladovky vo februári tohto roku, hladovka a výrazné zhoršenie zdravotného stavu člena opozície na slobode Guillerma „Coco“ Fariňasa, opakované zákroky kubánskej polície voči Dámam v bielom, manželkám a matkám politických väzňov, to všetko zvýšilo medzinárodnú kritiku režimu zo strany USA aj EÚ. Španielsko, ktoré vedie s kubánskym režimom osobitný dialóg o ľudských právach a dlhodobo tlačilo na zrušenie Spoločnej pozície EÚ z roku 1996, represívne kroky režimu zaskočili. 

V máji, po tom, ako prišlo k stretnutiu havanského kardinála s prezidentom Raúlom, dostalo prvýkrát prepustenie 52 väzňov odsúdených v marci 2003 konkrétnejšiu podobu. Predstavitelia katolíckej cirkvi na Kube, dlhšie kritizovaní kubánskym disentom a exilovými skupinami na Miami za pasívny prístup k otázke riešenia ľudských práv, vstúpili do procesu ako mediátori. Mená väzňov, ktorí mali byť v prvej fáze prepúšťania deportovaní do Španielska, oznámila katolícka cirkev, nie oficiálne médiá komunistickej strany. Režim, ktorý považuje väznených členov disentu za rozvracačov štátu a odmieta, že by šlo o väzňov svedomia, sa snaží o posledných udalostiach informovať minimálne.

Na zakrytie informácií použil najsilnejší tromf, osobu Fidela Castra. Ten sa podľa viacerých analytikov objavil na verejnosti preto, aby uistil, že o všetkom, čo sa deje, vie a stále má vplyv na riadenie krajiny. Či je to naozaj tak, je však otázne. Fidel sa vo svojich vystúpeniach ani okrajovo nevenoval situácii v krajine a aj parlamentné divadlo bolo určené jeho zahraničnej agende, ktorá zahŕňa predovšetkým úsilie o odvrátenie hrozby nukleárnej vojny a oslobodenie piatich „hrdinov“ v amerických väzniciach. Brat Raúl sa však už dávno nepovažuje za reformistu a  prepustenie väzňov preto nemožno vnímať ako úprimnú snahu zlepšiť situáciu na poli ľudských práv a naštartovať ekonomické a politické reformy.

Čo teda stojí za rozhodnutím prepustiť viacerých politických väzňov? Podľa Jaime Suchlickeho z Inštitútu kubánskych a kubánsko-amerických štúdií na Univerzite v Miami ide o zámer režimu ovplyvniť americký Kongres, aby odsúhlasil zjemnenie ekonomického embarga a zrušenie cestovných obmedzení pre amerických občanov. Peniaze amerických turistov by podporili turistický priemysel, ktorý je kontrolovaný armádou a Raúlom Castrom. Americkí turisti nepredstavujú totiž pre kubánsky režim nebezpečenstvo. Na rozdiel od kubánskych Američanov, ktorí ovládajú španielčinu, dokážu ovplyvniť názory na režim v oveľa väčšej miere a mnohí majú väzby či kontakty na opozíciu. 

Z amerických dolárov budú profitovať najmä štátne a zahraničné firmy. Peniaze sa utratia na rum a cigary, ktoré vyrábajú štátne podniky, a turisti sa ubytujú väčšinou v hoteloch, ktoré vlastní režim. Predpoklad, že kubánske vedenie dovolí americkým turistom alebo spoločnostiam ovplyvniť vnútorné dianie v krajine, je podľa Suchlickeho naivný. Podľa skeptikov na Miami a internej opozície urobil režim taktický krok na oslabenie domáceho disentu, keďže všetci prepustení museli opustiť krajinu, hoci ich odchod sa fakticky považuje za dobrovoľný. V skupine dvadsiatich prepustených sú osoby, ktoré sú pritom pre budúci vývoj v krajine mimoriadne dôležité, najmä z hľadiska formovania jednotnejšej a stabilnejšej opozície a posilnenia občianskej spoločnosti. Krajinu v prvej vlne prepúšťania opustili Antonio Diáz Sanchéz, jeden z hlavných iniciátorov projektu Varela, novinári Julio Cesar Galvéz a Pablo Pacheco Ávila.

Prepustenie politických väzňov sa môže javiť aj ako snaha režimu ovplyvniť septembrové rozhodnutie EÚ v otázke zrušenia Spoločnej pozície. S tou mali problém najmä Španieli, ktorí ju považovali za najväčšiu prekážku otvoreného dialógu s režimom. Sám dokument pritom prekážku nepredstavuje, keďže v jeho štvrtom odseku sa uvádza, že EÚ bude podporovať demokratický vývoj na Kube zintenzívnením politického dialógu a ekonomickej spolupráce s režimom. K hlasom volajúcim za zachovanie Spoločnej pozície sa okrem mimovládnych organizácií na Kube pridala aj skupina prepustených disidentov. Listom vyzvali šéfov diplomacií EÚ, aby neuvažovali o jej zrušení, keďže ich prepustenie nie je signálom dobrej vôle či uznania omylu zo strany režimu, ale je to len zúfalý krok, ktorým sa režim usiluje získať podporu v krajinách EÚ. Režim podľa nich nemá v pláne nastúpiť na cestu demokratizácie a rešpektu k ľudským právam. 

Podľa dohodnutého časového plánu by teda mali zvyšných 32 disidentov zo skupiny 75 odsúdených v marci 2003 prepustiť na slobodu v priebehu dvoch mesiacov. Ich prepustenie však neuzavrie kapitolu politických väzňov, keďže mimovládne organizácie monitorujúce stav ľudských práv na ostrove udávajú asi stovku ďalších, ktorí si odpykávajú krátkodobejšie tresty.

Práve v otázke prepustenia ďalších väzňov svedomia môže nastať problém. Nie je možné zostaviť ich presný zoznam a odhady organizácií o ich počtoch sa líšia. Organizácia Amnesty International napríklad vo svojej výročnej správe z roku 2009 uvádzala, že v kubánskych väzniciach sa nachádza 58 politických väzňov. Human Rights Watch vychádza zo správy ilegálnej Kubánskej komisie pre ľudské práva a národné zmierenie na čele s aktivistom Elizardom Sanchézom, ktorá vytvorila zoznam 167 väzňov vrátane 52 takmer prepustených. Avšak podľa agentúry AP, ktorá nedávno robila prieskum týchto zoznamov, z čísla 115, ktoré ostane po prepustení 52 už spomínaných väzňov, desiatku osôb zo zoznamu už prepustili a polovica zostávajúcich bola obvinená z terorizmu, únosov a násilných trestných činov, pričom štyria väznení patria k bývalým agentom tajnej polície a boli obvinení z prezradenia štátneho tajomstva a špionáže.

Medzi osobami na Sanchézovom zozname sú aj dvaja občania Salvádoru, Ernesto Cruz a Otto Rodriguéz, odsúdení na trest smrti za série bombových útokov v roku 1997 pri ktorých došlo k usmrteniu talianskeho turistu. Na zozname sa nachádza aj päť osôb zapletených do únosu lode a napadnutia francúzskych turistov. Zoznam organizácie Human Rights Watch obsahuje však aj mená ďalších štyridsiatich, ktorí sa na Sanchézovom zozname neuvádzajú.

Európska únia by sa so zrušením Spoločnej pozície nemala ponáhľať. Rozhodnutiu zrušiť pozíciu by malo predchádzať prepustenie ďalších 32 väznených disidentov a uistenie z kubánskej strany, že oslobodení nebudú nútení ostať v exile, ale budú sa môcť vrátiť do vlasti, aby sa mohli aktívne zapojiť do demokratizácie ostrova. Ani chvála režimu za ich prepustenie nie je namieste. Netreba zabúdať, že väznení disidenti sa ocitli vo väzení protiprávne.

Na urýchlenie zmien na Kube je nevyhnutné vytvoriť kontrolný mechanizmus s ukazovateľmi, na základe ktorých sa bude merať celkový pokrok v otázke ľudských práv. Medzi ukazovateľmi musia byť najmä zmeny v legislatíve, lebo každý deň môže dôjsť k zatknutiu desiatok iných aktivistov. Treba sa zamerať na dokumentovanie aktov zastrašovania a represií voči opozícii a disentu. Ukazovateľom pokroku by mala byť aj ratifikácia a implementácia Dohovoru o občianskych a politických právach a Dohovoru o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach.

Aby sa ukázal skutočný počet väzňov svedomia, v ďalšej fáze bude nutné prelomiť odpor režimu, ktorý sa zdráha pustiť do kubánskych väzníc medzinárodné organizácie. Ak má EÚ záujem na otvorení krajiny, musí zvýšiť materiálnu a finančnú podporu občianskej spoločnosti, ktorú predstavujú nielen ľudskoprávne organizácie, ale najmä rôzne alternatívne vzdelávacie či umelecké skupiny, ktoré poskytujú Kubáncom priestor na posilnenie ich kritického a pluralitného zmýšľania. Interná opozícia je dnes totiž odkázaná na finančnú a materiálnu podporu z USA a od európskych mimovládnych organizácií, ktoré realizujú na Kube projekty na posilnenie občianskej spoločnosti. Opozičným stranám a hnutiam chýba koordinácia a spoločné ciele. Preto sa treba sústrediť aj na budovanie kapacít v radoch disentu. 

K tomu môže prispieť aj Slovensko. Rozhodnutie novej slovenskej vlády obmedziť kontakty s režimom, ktorý hrubo porušuje ľudské práva, a zintenzívniť vzťahy s nezávislou občianskou spoločnosťou je pozitívny prejav vôle podieľať sa na urýchlení zmien na Kube. V čo najkratšom čase by však mali pribudnúť aj konkrétne kroky.