USA sú najsilnejšia krajina sveta. Majú najmocnejšiu armádu, najvyspelejšiu ekonomiku, ale aj potrebný pocit zodpovednosti za chod sveta. Amerika udusila japonský militarizmus, nemeckú rozpínavosť a ruských boľševikov, dnes chráni hranicu Južnej Kórey, existenciu Izraela či pakistanské jadrové zbrane. Je šťastím pre svet, že Amerika je takáto. Že je to demokracia, ktorá si cení slobodu. Nebyť toho, komunizmus alebo nacizmus by dnes zrejme ovládal celú planétu. To je prvá vec, na ktorú pri hodnotení irackej vojny nemožno zabúdať – Amerika nezvykne uvrhávať slobodné krajiny do neslobody, naopak, buď je izolacionistická a nestará sa, alebo zvykne byť na strane neslobodných národov proti ich tyranom. A občas býva poslednou brzdou celosvetových katastrof.
Ale s najväčšou silou je spojená aj najväčšia zodpovednosť a najväčšie pokušenia. Nebol toto prípad Iraku?
Uvažujme – ak išlo v Iraku o zisky z ropy, a všetko ostatné bola dymová clona, nevyšlo to. Ropa nie je lacnejšia, washingtonský rozpočet je aj vinou vojny v obrovskom dlhu, a viac ako 4-tisíc amerických vojakov prišlo o život. Komu to poslúžilo? Cheneyho firmám, Rumsfeldovmu egu či Bushovej viere?
Tento typ uvažovania, ktorý sa tvári „zasvätene“, je v skutočnosti naivný. Robiť z amerického prezidenta a celej politickej elity prinajlepšom bábky v rukách tajomných lobistov, a prinajhoršom diablov v ľudskom tele, ktorým je ukradnutý život tisícov či miliónov, ak sa zvýši čísi majetok, je hodné mena Michael Moore či nových tvárí denníka Pravda, nie rozumnej diskusie. Mimochodom, je to ten istý spôsob myslenia, ktorý u nás doma vidí v rozumných reformách zbedačovanie chudobných. Polemizovať s touto úchylkou nemá žiaden zmysel.
Ak ale v Iraku nešlo Amerike o ropu, o čo jej šlo? To je rozumná otázka.
Podľa všetkého, čo o vojne v Iraku a všetkom, čo jej predchádzalo, viem, si myslím toto: Amerike išlo o zlikvidovanie hrozby, ktorú predstavoval Saddám Husajn a o prejav odhodlania brániť slobodu v čase, keď významne napli svaly islamskí teroristi.
Najprv k Saddámovi. Tento diktátor rozpútal v regióne viacero vojen a netajil sa nenávisťou k Amerike. V minulosti vlastnil zbrane hromadného ničenia a použil ich dokonca proti vlastnému obyvateľstvu, pričom pri inšpekciách OSN kládol odpor, často klamal a nikdy neumožnil skutočnú kontrolu, či ich naďalej nevlastní. Čo by ste v tejto situácii, dva roky po najhoršom teroristickom útoku na Ameriku v histórii, a pri presvedčení väčšiny západných spravodajských služieb, že tie zbrane Saddám naďalej má, ako americký prezident urobili? Nič? George Bush sa rozhodol konať. Možno diskutovať, či to bolo správne rozhodnutie, ale to je iná diskusia, než tá o rope, zbrojárskej loby a krutom cynizme.
Ale Amerike išlo naozaj aj o prejavenie sily. Veď o zásahu v Iraku Biely dom rozhodoval dva roky po spektakulárnom útoku na New York a Washington, teda v čase, keď už sen o svetovom kalifáte nebol prítomný iba v odľahlých cvičiskách al-Káidy, ale aj v mnohých európskych či amerických mešitách. Toto bol druhý rozmer vojny v Iraku – ukázať, že odhodlanie konať je nielen vlastnosťou islamských fanatikov, ale aj zástancov slobody. Strašlivý 11. september 2001 dal vojne v Iraku druhú nohu. Ale znovu – ak nesúhlasíte s odstrašovaním islamských fanatikov, čo by ste ako americký prezident, líder slobodného sveta, robili smerom k nim vy?
Každá vojna, aj tá v Iraku, je strašná. Ale nie každá je chybou a zločinom.
O odchode amerických bojových jednotiek z Iraku píšeme aj na strane 11.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.