Irin otec je žid, dnes už nebohá mama bola Ruska. Obaja členovia strany, obaja vynikajúci vedci. Hoci vzdialení osem hodín lietadlom od Moskvy, nežili si zle. Jediné, čo Iru trápilo, boli posmešky nežidovskej časti rodiny za jej výrazný nos.
Potom sa režim aj Sovietsky zväz rozpadol. Birobidžan zostal. Iru ako nadanú študentku vybrali na štúdium do Izraela, s ktorým nové Rusko obnovilo diplomatické vzťahy. Dostala sa do internátnej školy, ktorú viedli nábožní židia. Na víkendy chodila do adoptívnej rodiny, kde dodržiavali kóšer. Prvýkrát sa cítila ako skutočná židovka. Dostala izraelský pas, slúžila v armáde. Zabudla na sny o tom, že keď si v Izraeli nasporí dosť peňazí, pôjde na plastiku nosa. Potom stretla Boaza. Narodil sa na Ukrajine ako Boris. Chvíľu spolu žili a prišla na rad svadba. A aj problém. Nijaký rabín ich nechcel zosobášiť. Ira je síce izraelská občianka, prisťahovaná na základe zákona, ktorý automaticky garantuje občianstvo ľuďom, čo vedia preukázať aspoň jedného židovského starého rodiča. A tiež ich partnerom a deťom. Lenže čo stačí štátu, nepostačuje rabínom. Tí sa riadia náboženskými zákonmi a podľa tých je žid len ten, kto má židovskú matku alebo je konvertita.
Ira, ktorá sa celý život považovala za židovku, a tak ju bralo aj jej okolie, musela teda konvertovať. Až vtedy sa mohla vydať v Izraeli. Iný ako náboženský obrad tu totiž nepovoľujú. Zo svadby sa stal nepríjemný stres. Nenasledoval žiadny rýchlokurz židovstva, ako je to bežné v Amerike, ale dva roky ťažkého štúdia a záverečný ponor v mikve. Zatrpknutosť je slovo, čo najlepšie vystihuje vzťah Iry a jej manžela k náboženskému establišmentu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.