Očami Doroty Nvotovej

V predvečer odchodu pred nás rozostrela mapu a pokúšala sa odpovedať na moje zvedavé otázky. Vždy chcem vedieť, čo je okolo miesta, kde som. Kde je kaviarnička, obchodík, trh, bar, jazero, kopec, prosto všetko, čo človek potrebuje na život. Pani mi ukázala jazero a nákupné centrum. Na moju otázku, či majú nejaké miesto, kam si chodia sadnúť, pokrútila hlavou. Do Viedne. Tak som sa v duchu zaprisahala, že kým sa vrátia, všetko si pobehám a ukážem im ich okolie. Entuziasticky som vyrazila na prechádzku. Nikto nebol na ulici. O päť minút som stretla prvého chodca. Obchody boli síce otvorené, ale pôsobili zavretým dojmom. Na námestí bolo pár ľudí, a áno, aj pár kaviarničiek, dva predaje kebabov a tým sa to končí. Celé mi to pripadalo ako po vojne. Opustené ulice, ticho...nakoniec som skončila v poondenom shopping centre, kde to žilo a bolo plné áut. Deti šantili na košíkoch, občas sa dalo začuť aj slovenčinu. Kým som kúpila, čo bolo treba (človek musí myslieť na týždeň dopredu, keďže nemá poruke malé potraviny ani nič), bola som celá zdeprimovaná. Cítila som sa ako na vesmírnej stanici, kde je všetko umelé, kde ľudia idú žiť život úplne od veci, zatiaľ čo tam niekde doma v Bratislave chodia ľudia ešte vždy po ulici. A deti na korčuliach a bábätká v kočíkoch. Keď prišli v 90. rokoch prvé americké filmy o amerických malomeštiakoch, ktorí poznajú len svoju záhradu, auto a obchodný dom, myslela som si, že to preháňajú filmári, ale teraz  ma dosť zamrazilo. Tridsať kilometrov od Bratislavy je úplne iný svet. Ľudia sa bavia, grilujú, žijú – doma. Asi tam aj pijú a fetujú a chorľavejú a umierajú – lebo niet ich vidieť robiť tieto činnosti inde. Každý má svoj svet, v ňom má svoje figúrky, svoj domček, svoje autíčko a povinnosti. Žeby som to vnímala len preto, že polovicu roka žijem v Nepále, kde je to presne naopak, nikto nemá dom ani auto a všetko sa deje na ulici? Vy to hádam nevidíte? Napriek tomu, že nikomu neželám biedu, je to smutné a mrazivé, keď sú ulice prázdne. Keď nie sú niekde kultové miesta. Aj keď je tento svet plný indivíduí, ktoré nás na tej našej ulici môžu ohroziť, aj tak je ten svet lepší ako svet za múrmi, ktoré strážia kamery, svet spoločenskej osamelosti a paranoje.