To slovné spojenie sa po Slovensku šíri ako mor, po politikoch a hovorcoch sa nakazili médiá, za jeden večer pri telke som narátala zo päť vytĺkaní kapitálu. Pomaly sa to dostáva aj do hovorového jazyka.
Politický kapitál sa dnes chápe ako nahromadená dôvera a popularita politického subjektu. Pátrala som po pôvode tohto termínu a narazila na článok Chrisa Suellentropa v magazíne Slate. V roku 2004 otrávene komentoval, že celý Washington je nakazený „politickým kapitálom“. Pôvodcu nákazy nevystopoval, ale jednoznačne označil za jej najväčšieho šíriteľa Georgea Busha. Už v čase prvej kandidatúry na prezidenta sa Bush často vyjadroval, na čo všetko ho plánuje minúť. Neskôr, v rozhovore pre Time v roku 2000, spomínal, že od otca sa naučil, ako politický kapitál získať a ako ho míňať. Nákaza definitívne zasiala Washington na tlačovej konferencii po jeho znovuzvolení, keď novinárom povedal: „Získal som kapitál v tejto kampani, politický kapitál, a teraz mám v úmysle ho minúť. Je to môj štýl."
Suellentrop vysvetľuje, že dovtedy sa spojením „political capital“ označovalo akurát tak sídlo vlády. Zrazu sa v celkom novom význame stalo priam kľúčovým slovom Bushovej administratívy, podobne ako bola v raných deväťdesiatych rokoch v móde „zmena paradigmy“.
Suellentrop v článku Bushovi ironicky odkazoval, že kapitál sa nemíňa, ale investuje a že to, čo má on ako politik, je len inflačná mena, ktorú treba rýchlo minúť, teda skôr ako úplne stratí na cene.
Mám pocit, že tam niekde pramení aj naše lokálne spojenie politického kapitálu s vytĺkaním a ryžovaním. Používajú ho tí, čo politický kapitál sami vnímajú ako niečo, čo sa dá ľahko získať a rýchlo minúť, a nie ako niečo, čo treba pomaly a dlhodobo akumulovať, a potom pozorne a uvážene investovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.