Nemôžem byť nezaujatý

V tom čase študovalo v sovietskom bloku veľa ľudí z Nepálu, Vietnamu, Kambodže, Barmy a podobných krajín, vďaka vládnym štipendiám. Väčšina z nich študovala v Sovietskom zväze, ale asi desať Nepálcov prišlo sem. Komunistická indoktrinácia však zrejme veľmi nefungovala. Je celkom zaujímavé, že súčasní nepálski lídri toho najtvrdšieho komunistického jadra študovali v Nemecku, Indii, alebo v USA. Na druhej strane ľudia, ktorí študovali v sovietskom bloku, sa často stali biznismenmi. Jeden z najbohatších ľudí v Nepále študoval v Sovietskom zväze. Dnes dokonca žije v Rusku, kde vlastní sieť supermarketov a nejaké továrne. Je to jeden z najbohatších ľudí nielen v Nepále, ale aj v Rusku.

Ľudia, ktorí v tom nejaký čas žili, zrejme pochopili, že komunizmus je len fasáda podopieraná klamstvami, pokrytectvom a potláčaním pravdy. Mali sme štipendium od československej vlády, mohli sme tu študovať, ale pritom sme nemohli nič nahlas povedať. Vy ste to zažili, čiže viete, aké to bolo. A ja som to ako študent zažil tiež.

Mikrobiológiu na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT. Študoval som tu od roku 1974 do roku 1979, predtým som sa pol roka učil v Senci slovenčinu. Vtedy mi to išlo veľmi dobre, dnes je to horšie, lebo sa nemám s kým po slovensky rozprávať.

V tých časoch ste sa veľmi nemohli rozhodnúť, čo budete študovať. Študovali ste to, čo vám pridelili. No a mňa zaujímala veda, takže som sa rozhodol pre tú vedu, ktorá bola v tom čase dostupná a zaujímavá. Témou mojej dizertácie bola výroba bioplynu čiže metánu, z prirodzených hnojív. Chodieval som na všetky farmy v okolí Bratislavy a zbieral tam vzorky baktérií. Spolužiaci mi vtedy hovorili, že som „bullshit artist“. Po návrate do Nepálu som v tom asi tri roky pokračoval – snažili sme sa, aby výroba bioplynu fungovala aj v chladnom prostredí. Mali sme aj nejaké periodikum o alternatívnej energii, kde sme sa snažili sprostredkovať vedecké výsledky širšiemu publiku. A tak som sa vlastne dostal k novinárčine. 

Najprv som pracoval ako reportér pre Reuters, a potom som písal na voľnej nohe pre nejaké indické noviny. Písal som aj pre Time, ale to boli len také turistické veci z Nepálu. A v roku 1984 som získal Fullbrightovo štipendium na štúdium žurnalistiky na Columbia University v New Yorku. Tam som zostal štyri roky a potom som získal prácu v BBC. Cestoval som po svete, väčšinou na miesta, kde sa práve odohrávala nejaká vojna – Srí Lanka, Filipíny, Indonézia, prvá vojna v Iraku. Potom som toho už mal dosť, mal som plné zuby písania o vojnách iných ľudí a v roku 1996 som sa vrátil naspäť do Nepálu. Práve v čase, keď tu vypukla občianska vojna.

Asi začnem rokom 1990. Vtedy sme mali prvé povstanie, niečo ako vašu Nežnú revolúciu. V roku 1990 vyšli študenti, inžinieri, novinári a ďalší do ulíc, donútili absolútnu monarchiu, aby sa stala konštitučnou monarchiou, a získali sme demokraciu. Do roku 1996 to bola demokracia podobná vtedajšej slovenskej demokracii, teda nie veľmi otvorená. Postupne sa stávala čoraz skorumpovanejšou. V roku 1996 vyhlásili komunisti v Maoistickej strane, že Nepál potrebuje ďalšiu revolúciu a začali vojnu.

Hneď po návrate sme začali ešte s niekoľkými ľuďmi rozmýšľať o vydávaní vlastných novín, ale trvalo dva roky, kým sme to naozaj rozbehli. Tieto noviny boli v angličtine, neskôr sme začali vydávať v nepálčine týždenník, formátom niečo ako Time alebo Newsweek. Myslím, že je to pre Nepál veľmi dôležitý časopis s antipopulistickou agendou.

Máme v tom vlastné peniaze. Sme dvaja, robíme šéfredaktorov a zároveň sme majitelia. Okrem toho máme dvoch spolužiakov zo strednej školy, ktorí sú biznismeni a tí nám finančne pomáhajú. Oni totiž veria v tie isté veci ako my – v slobodnú tlač, demokraciu, otvorenú spoločnosť a voľný trh. 

Začali sme pred trinástimi rokmi a za ten čas sme veľa stratili. Teraz sme v miernom zisku, ale príliš z toho neprofitujeme. Ľudia si myslia, že musíme zarábať veľké peniaze, keďže naše noviny majú veľa reklám a vravia nám, že musíme byť „media tycoon“ (tlačoví magnáti – pozn. red.). No a ja im vravím, že sme skôr mediálny tajfún, pretože síce zarábame málo, ale snažíme sa robiť vietor. 

Prvých päť rokov, od roku 1996 do 2001, sa vojna odohrávala na vidieku a ľudí v Katmándú sa priamo nedotýkala. Maoisti vtedy ešte nebojovali proti armáde, ale len proti polícii a k novinárom sa snažili byť priateľskí. Pokojne zobrali novinárov do oblastí bojov, všetko im poukazovali, nechali ich pofotiť zbrane. Bolo to pre nich výhodné. Lenže potom prišlo v roku 2001 k vyvraždeniu kráľovskej rodiny. Korunný princ dal zabiť kráľa, kráľovnú a desať ďalších členov kráľovskej rodiny. V rokoch 2002 a 2003 sa vojna veľmi zintenzívnila a zapojila sa do nej už aj pravidelná armáda. Bola to veľmi špinavá vojna s množstvom vojnových zločinov. Pre médiá bolo ťažké podávať o nej správy, bolo to naozaj nebezpečné.

Postupne sa stávala nebezpečnejšou vládnuca monarchia na čele s novým kráľom, ktorý sa menil na diktátora. V roku 2005 vystupovala kráľova vláda otvorene proti médiám. A tak sa v roku 2006 všetky politické strany spojili s maoistami, aby sa zbavili kráľa. Došlo k ďalším masovým ľudovým protestom v uliciach, ktorých výsledkom bolo zvrhnutie kráľa.

Vtedy sme si to mysleli. Možno sme boli naivní, ale skutočne sme verili tomu, že maoisti by sa mohli zmeniť. Teraz už vieme, že to tak nie je, ale v tom čase aj tak nebolo veľmi na výber. Keby ste neverili tomu, že maoisti sa môžu zmeniť, tak by vojna trvala ďalej, možno aj dvadsať rokov ako na Srí Lanke. Od podpísania prímeria v roku 2006 tu aspoň nemáme vojnu. Na druhej strane sa maoisti dostali do vlády. V roku 2008 vyhrali voľby a stali sa najväčšou stranou.

No, vyhrali by tak či tak. Ale podvádzali. Ich víťazstvo by bolo menšie, podvodmi si ho ešte vylepšili. Veľa sa vyhrážali a zastrašovali. Stali sa najväčšou stranou a zostavili vládu. Po tom, čo sa dostali k moci, sa snažili ovládnuť každú časť spoločnosti. Ovládali vládu, ale neovládali tlač a tú chceli ovládať tiež. A spravili tú chybu, že na nás a iných ľudí zaútočili.

Vraveli inzerentom, aby nedávali svoju inzerciu médiám, ktoré ich kritizovali. Fungovalo to. Aj niektorí z našich inzerentov sa zľakli. Ale my máme, našťastie, dosť zahraničných inzerentov a veľa ľudí nám zostalo lojálnych. Tak zaútočili aj fyzicky. Zbili mňa, zbili našich novinárov, zničili našu kanceláriu. Boli to na to vycvičení ľudia, ktorí predtým bojovali vo vojne.

Oni chceli kontrolovať úplne všetko. Súdnictvo, médiá, náboženské inštitúcie, všetko. Posledná vec, ktorá im bránila na ceste k totálnej kontrole, bola armáda. Preto v máji 2009 vyhodili šéfa armády a dali tam svojho vlastného muža. Ale prezident znova povolal bývalého šéfa armády späť na jeho miesto. Médiá o tom podrobne informovali verejnosť a dôsledkom bolo, že ostatné politické strany prestali podporovať maoistov, ktorí sa tak dostali do opozície.

Bolo to na hrane noža. Myslím, že ak by boli úspešní v ovládnutí armády, tak už by sme dnes neexistovali. Snažili sme sa preto urobiť čo najlepšiu investigatívnu prácu, pokúsili sme sa vyšetriť, čo presne sa stalo, aká bola následnosť udalostí v tú noc – všetko sa to totiž stalo v priebehu troch až štyroch hodín. Dali sme všetko dohromady a vysvetlili sme ľuďom, prečo prezident musel urobiť to, čo urobil. Maoisti boli, samozrejme, veľmi rozhnevaní a vyhrážali sa nám pomstou.

Väčšina tlače je demokratická. Máme len jedny alebo dvoje novín, ktoré sú otvorene fašistické alebo komunistické. Ale tie nemajú veľkú reputáciu.

Televízia je úplne komerčná. Sú naozaj úplne komerční, demokraciu celkom ignorujú. Vlastne sú časťou problému, pretože sú také plytké, čo sa týka správ. 

Rádiá sú úžasné. Ja som vždy považoval rádio v Nepále za najdôležitejšie médium. Momentálne máme dvestoosemdesiat FM staníc v krajine prevádzkovaných lokálnymi komunitami, dedinskými radami, mimovládnymi organizáciami, a sú veľmi demokratické. Dávajú veľký priestor verejným debatám a sú to práve ony, kto najúčinnejšie bráni demokraciu.

Rádio počúva viac ako polovica populácie. Ak by sme skombinovali všetky tlačové médiá, dostaneme iba desatinu z počtu ľudí, ktorí počúvajú rádio. Tá jedna desatina ľudí je však väčšinou z hlavného mesta, sú to relatívne bohatí ľudia. Ľudia, ktorí počúvajú rádio, sú chudobní. Takže rádio má síce prevahu v počte, ale tlač má v nejakom zmysle väčšiu váhu. Rádiá sú však nesmierne dôležité na udržanie otvoreného demokratického priestoru.

Je to stále dosť nebezpečné. Začiatkom leta mal šéf maoistov veľký prejav pred dvestotisícovým zhromaždením. Pohrozil médiám, že oni vedia, o čom píšeme, sledujú nás a jedného dňa si po nás prídu. To stačilo. Hneď na druhý deň zbili jeho ľudia dvoch novinárov. Boli to tí istí ľudia, ktorí zbili aj nás. Nejde však len o bitky. Na vidieku bolo od skončenia vojny zabitých aspoň desať novinárov. Je to trochu podobné ako po kolapse bývalého Sovietskeho zväzu. Novinárov nevraždia len maoisti, ale aj rôzne druhy kriminálnych živlov a gangov. Ale väčšinu z tých novinárov zabili maoisti.

Ale áno. Dochádza tam k politizácii zločinu a kriminalizácii politiky, ako v Rusku. Bude dlho trvať, kým sa veci dostanú späť do normálu. Okrem iného aj preto, lebo novinári sa boja písať o tom, čo sa naozaj deje. Nemôžu písať o korupcii alebo o maoistoch a zbitých ľuďoch, pretože oni potom prídu a zbijú aj ich. Dostávajú veľa vyhrážok po telefóne a šéfredaktor, ktorý je v hlavnom meste, musí byť veľmi opatrný, aby smrteľne neohrozil reportérov z terénu tým, že vydá ich články.

Ak by boli voľby teraz, podľa prieskumov by vyhrali. Teraz nás však čaká napísanie novej ústavy a potom máme voľby o dva roky. Počas týchto dvoch rokov budeme politicky možno dosť nestabilní a potom sa azda veci zlepšia. Ale zatiaľ ktorákoľvek vláda, ktorá bude pri moci, musí pomáhať ľuďom. Tí na to čakajú už štyri roky, odkedy sa vojna skončila, a ich život sa nezlepšil. Chýba im práca, vzdelanie, zdravie, cesty...

Jedna z vládnych strán – podľa názvu komunisti, ale v skutočnosti skôr sociálni demokrati – nie je schopná ponúknuť okrem rečí vlastne nič. Podobné je to s centristickou stranou, ktorá je tiež vo vláde. Ľudia im nedôverujú. Potrebujú nových lídrov. Mladších, charizmatickejších, vizionárskejších, nie tých starých a skorumpovaných. Lenže tí starí sú príliš chamtiví na to, aby im prenechali moc. Sú chamtiví a bažiaci po moci. Majú sedemdesiat až sedemdesiatpäť rokov, ale stále nechcú odísť z vlády.

Ale máme nádej a úlohou médií je pôsobiť na demokratické strany tak, aby sa chovali rozumne a zodpovedne. Potrebujeme im povedať, že musia konať spoločne, lebo inak maoisti znova vyhrajú a potom ich zničia. Budú vládnuť ďalších dvadsaťpäť rokov a zničia všetko.

Možno, ale čo iné sa dá robiť? Stále si kladiem otázku, ako sa dá zabrániť demagógom v tom, aby vyhrávali demokratické voľby. A jedinú odpoveď vidím v slobodných médiách. A o slobodu médií treba bojovať. V Ázii sú médiá ohrozené. Čína nemá pekné príbehy, podobne sú na tom Singapur a Malajzia. Vo Filipínach nie je prísna cenzúra, ale majú najviac zavraždených novinárov za posledný rok. Na druhej strane je prehnaná komercializácia médií, ktorá je tiež formou cenzúry. Pretože inzerenti nechcú, aby noviny písali o kontroverzných témach. Tlačia na médiá a keďže inzerenti väčšinou patria medzi veľké ryby, ktoré majú blízko k vláde, je to často provládny tlak. Toto je prípad Indie. India je demokratická krajina, s najväčšou svetovou demokraciou a má najstaršiu slobodnú tlač. Napriek tomu sa trápi prílišnou komercializáciou médií. Veľký biznis nechce príbehy, ktoré sú relevantné a ktoré sú vo verejnom záujme, oni chcú len zarábať. A to podkopáva indickú demokraciu. Mimochodom, to isté sa deje aj v USA. Našťastie, tam je aj internet.

Nezaujatý môžete byť, ak píšete o vojnách iných ľudí. Doletíte na letisko, idete na miesto, ktoré práve bolo zbombardované, alebo na miesto, kde sa odohrala bitka, nájdete ľudí, ktorí rozprávajú po anglicky, urobíte s nimi interview, potom idete do hotela a ďalší deň už odchádzate. Nemusíte sa do toho zapájať, nie je to váš príbeh. Ale keď sa vojna odohráva vo vašej krajine, tak to nedokážete. Je to vaša krajina a vaši ľudia, musíte byť zaangažovaný a prostredníctvom médií, vašej profesie, musíte hľadať riešenie. Formát spravodajstva nie je dostatočný na to, aby priniesol mier, a preto mám ďalší projekt, ktorým je kniha fotografií.

Fotografií, ktoré ukazujú, ako vojna ovplyvnila obyčajných ľudí. Nie bojovníkov, nie vojakov ale civilistov – deti, ženy a ostatných. Keďže sme použili fotografie, ktoré rozprávajú príbeh, nemusíme písať veľa textu. Keď sme začali, bol rok 2006 a vojna sa práve skončila. Najprv som si myslel, že to bude len jedna kniha. Ale stalo sa to dlhou sériou troch kníh spolu s dokumentárnym filmom a výstavou fotografií, ktorá obišla celú krajinu. Zmenilo sa to na mierové hnutie.

Áno, a bez toho, aby sme si to uvedomili. Stávalo sa to čoraz väčším a väčším. Dôvodom bolo to, že ľudia nás postrkovali dopredu. Používali sme fotky a brali sme ich so sebou po celej krajine. Výstava bola na tridsiatich dvoch miestach, videlo ju tristopäťdesiattisíc ľudí.

Áno, toľko ľudí za šesť mesiacov. Boli sme na turné na šesť mesiacov. Je to strašne veľa ľudí a každý, kto prišiel, napísal komentáre do kníh. Kopy kníh. Básne, eseje a podobne. Takže po tejto knihe sme si povedali, že je to veľmi dôležité svedectvo, ktoré musíme dať do ďalšej knihy. Vybrali sme niektoré z najlepších a najemotívnejších komentárov a dali sme ich do tej druhej knihy. Táto kniha má názov Nikdy viac. Počas nášho turné sme počuli rôzne dramatické príbehy o tom, ako ďalej prebiehal život ľudí z fotografií. A tak sme sa dostali k písaniu tretej knihy. 

Áno. Z každej z tých fotiek môžete urobiť celovečerný film. Tretia kniha sa stala veľmi silným dokumentom toho, ako sa táto krajina, títo ľudia, vyrovnávajú s následkami vojny. Je pravidlo, ktoré hovorí, že ak máte desať rokov vojny, potrebujete dvadsať rokov na to, aby ste sa z toho dostali – musí sa vystriedať celá jedna generácia. A takisto je to aj s nami. Všetky tieto deti, ktoré zažili vojnu, sú traumatizované. Takže musí prísť nová generácia detí. A myslím si, že všetky tri knihy sa stali súčasťou liečenia a zmierovania v Nepále. Vezmime si napríklad dievča a chlapca z fotografie na obale tretej knihy. Sú to súrodenci. Dievča bojovalo za maoistov, jej brat bojoval v armáde. Takže to nebola len občianska vojna, ale aj vojna medzi bratom a sestrou. A toto je takisto žurnalizmus, aj keď to nie je časopis alebo noviny. 

Ja vždy tvrdím, že z krátkodobého hľadiska som pesimista a z dlhodobého optimista. Takže na dlhú trať som optimista, ale myslím si, že v krátkodobom horizonte bude ešte v Nepále veľa problémov a možno dokonca aj viac násilia.