Národná svalovica

.výstup na Kriváň, či už z Troch studničiek alebo od Štrbského plesa, je namáhavou túrou. Najmä v závere, keď sa na vrchol šplháte po strmých a vyšmýkaných skalách, keď sa okolo prevaľujú chumáče hmly a oblakov a pohyb je brzdený silným nárazovým vetrom. Na vrchole turista okrem skál, dvoch pamätných tabúľ a dreveného slovenského dvojkríža nenájde nič pozoruhodné. Fascinujúci je však výhľad na všetky strany. Vysoké i Nízke Tatry sú na dlani, slovenská krajina leží do diaľok, v hĺbkach a vzdialenostiach vidno dedinky a mestá, obkľúčené ďalšími horami v pozadí. Ak je dobrá viditeľnosť, máte šťastie. Ak nie, tak je to dôvod na zopakovanie výstupu. Výhľady z výšok sú totiž lákavé. Pohľad z Kriváňa na veľkú časť slovenskej krajiny v citlivej duši rodáka vzbudí pocit obdivu, úchvatnosti, majestátnosti a určite i vlastenecký cit, rámcovaný akousi nedefinovateľnou chvíľkovou láskou k domovine. Turistu určite premkne pocit hrdosti na seba samého – pretože sa mu podarilo dosiahnuť vrchol, podal úctyhodný výkon, dokázal sám sebe, že za niečo stojí a nie je padavka.

Z piatka 13. na sobotu 14. augusta boli silné búrky, lialo ešte o piatej ráno. Ivan Bubelíny z Klubu slovenských turistov v Liptovskom Mikuláši skoro ráno do telefónu vraví, že sa na Kriváň ide: „Veď to vyzerá, že bude pekné počasie. Ak bude pršať, výstup prerušíme, vrátime sa.“ Autobus nás vyviezol na Tri studničky, o siedmej nastupujeme do pásma lesa, po hodine chôdze vchádzame do pásma kosodreviny. Kráčajú nás desiatky, zdatnejší predbiehajú pomalších, ale nikto sa nikam netlačí. Za pásmom kosodreviny dobiehame Japonca. Novinár Masahiko Shiraki, Tokijčan žijúci na Slovensku, hryzie tabuľku čokolády a ustavične telefonuje svojmu kameramanovi: „Kde si, kde si?“ V plecniaku nemá japonskú zástavu, na vrchol ide za skúsenosťou a poznaním atmosféry národného výstupu. Pridáva do kroku a onedlho získa takmer dvestometrový náskok. Ide svižne, čoskoro sa stráca z dohľadu. Japoncov nedobehneme, ani keby utekali oproti nám. Odspodu sa približuje zástup mládencov a diev v maskáčových nohaviciach a čiernych tričkách, nad hlavami veľké červené zástavy s bielym dvojkrížom, medzi nimi jedna slovenská. Mládenci sa zdravia. „Armáda?“ pýtam sa jedného. „Nie, my sme Slovenské Hnutie Obrody,“ odvetí hrdo. Prišli z celého Slovenska, a ako vraví, ich občianskemu združeniu ide o prehlbovanie národného povedomia Slovákov. „Ostanete na Kriváni, to už sa nevrátite späť?“ pýtam sa mladého muža, čítajúc na jeho tričku nápis ‚Cesta naspäť nemožná!‘ „Nie,“ smeje sa, „to je naše heslo.“ Na Kriváň idú, aby si uctili dávnych národovcov, posilnili v sebe vlastenectvo, dodali si odvahy v boji za veci národa slovenského. „Tam hore si zaspievame národné piesne a odfotografujeme sa.“ Niekoľko desiatok metrov pod vrcholom Kriváňa je sedielko, kde organizátori výstupu vydávajú registrovaným účastníkom pamätné odznaky. Kremnické mincovne ich vyrazili šesťsto, stovka je pre organizátorov, päťsto pre účastníkov. „Z dôvodu ochrany prírody sme tohto roku stanovili limit účastníkov na päťsto,“ vysvetľuje jeden z nich, a drží v ruke príležitostnú pečiatku, ktorú otláča turistom do máp, na ruky alebo do programov a plagátov výstupu. Zhromažďujú sa tu desiatky žien, detí, mužov, všetci sú zadýchaní, ale spokojní a veselí. Okolo povievajú zástavy turistických klubov z celého Slovenska, zástavky Matice slovenskej (jedného z hlavných a tradičných organizátorov výstupov), štátne vlajky, v dave sa stráca muž so ženou v tričkách Slovenskej pospolitosti s výkrikom ‚Na stráž!‘ vyšitým na rukávoch. „Národný výstup na Kriváň je pre všetkých, ktorí sa na výstup cítia, nie je to žiadne extrémistické podujatie, a nemôžeme nikomu zakázať, aby sem išiel,“ hovorí organizátor z Matice. To, že podujatie priťahuje i extrémistov, ho mrzí, ale zdôrazňuje, že žiadne prejavy extrémizmu tu nie sú ani neboli. „Toto nie sú mítingy, kde sa reční, toto je tradičné turistické podujatie,“ prízvukuje. Treba zdôrazniť, že okrem dvojice v tričkách Pospolitosti sú všade len klasickí turisti, športovci, nadšenci prírody. Panuje dobrá nálada, veselie, mnohí sa občerstvujú pred finálnym výstupom na vrchol, fotia a filmujú sa. Z vrcholu Kriváňa k nám dolieha spev hymnickej piesne Kto za pravdu horí, slnko svieti, občas zaduje schladzujúci vetrík.

Posledná strmina pred vrcholom je preplnená. Štyristo ľudí sa na vrchol naraz nezmestí, na to nás upozornil Ivan Bubelíny už dolu: „Na vrchole sa nezdržiavajte, len nevyhnutný čas, po vás prídu ďalší.“ Znenazdania je človek na vrchole, vydychuje si, skladá z chrbta ruksak a sadá na skalu, pije vodu. Okolo prechádzajú štyria Maďari, za nimi skupinka Čechov, vedľa stojí dvojica z Poľska, ktorá študuje mapu, hľadajúc v diaľke poľskú hranicu, ktorej vlastne niet. Všade pod nami sa rozprestiera nekonečná krajina bez hraníc a národnosti. Niektorí sú tu prvýkrát, niekto vyše tridsiaty, ktosi jedenásty, piatykrát. Muž z Považskej Bystrice to už ani nepočíta, jeho priateľ je prvovýstupca. Všetci sa fotografujú pred dvojkrížom, a potom fotia a filmujú panorámu vôkol: „To zavesíme na facebook, to bude na youtube..., to je krása, keby bolo lepšie vidno, tak tam by sme videli aj Liptovskú Maru, Mikuláš...“ ukazuje mládenec spotenej dievčine pomyselné výhľady. Je čas na zostup. Onedlho sa z reálnych zážitkov stanú len spomienky na pamäťových kartách.

Národný výstup na Kriváň 2010 bol venovaný 175. výročiu vychádzky na Kriváň, ktorú so svojimi šiestimi druhmi 24. septembra 1835 uskutočnil liptovskosvätomikulášsky vlastenec, divadelník, knihár Gašpar Fejérpataky – Belopotocký. Z dnešného pohľadu to bol prvý národovecký výstup na Kriváň, je však isté, že ľudská noha na štíte stála skôr. Prvú známu a písomne dochovanú túru na Kriváň podnikol 4. augusta 1773 Jonáš Andrej Czirbes, evanjelický farár zo Spišskej Novej Vsi, ktorý bol na obhliadke baní pod vrcholom Kriváňa, v ktorých mal vložený nejaký kapitál. Ako uvádza Ivan Bohuš, Alojz Lutonský a Ján Olejník v knižke Kriváň (vydal Okresný národný výbor v Poprade v roku 1968), nie je vylúčené, že zlatonosné bane na Kriváni vznikli už v časoch kráľa Žigmunda (1387 – 1437), isté je, že funkčné boli za vlády Mateja Korvína (1458 – 1490) a zanikli postupne koncom 18. storočia. Keď 17. júla 1788 vystúpil na Kriváň nadporučík c. k. vojenského zemepisného ústavu Karol Brixen, našiel všetky bane definitívne opustené. Po baníckej minulosti Kriváňa ostali dnes len pozostatky štôlní s limbovými výstužami, haldy vyťažených skál a zvyšky kamenných múrov niekdajších baníckych obydlí. To všetko je však dnes ťažké nájsť. Zachovali sa však zemepisné názvy spod Kriváňa: Podbanské, Nadbanské, v severozápadnom svahu Priehyby je lokalita Bane, pamiatku uhliarov, ktorí pre krivánske bane pracovali, pripomína Uhlisko a Pálenica. 

Vráťme sa k výstupom na Kriváň. Na počesť výstupu saského kráľa Fridricha Augusta II., ktorý na Kriváň vystúpil 4. augusta 1840, nainštalovali na vrchole o rok neskôr pamätník z liatiny, stojaci na dvojmetrovom žulovom podstavci. Na jeho bokoch boli železné tabule s nemeckými, latinskými a maďarskými oslavnými nápismi, na vrchu zväčšenina pozlátenej saskej kráľovskej koruny. Takmer 900-kilogramový monument bol tŕňom v oku slovenským vlastencom, ale strhnúť sa ho neodvážili. Až po tom, ako bol narušený bleskom,  v roku 1856 sa začalo s jeho deštrukciou, ktorá bola dokonaná o šesť rokov neskôr. Kovové tabule, koruna a neskôr i kostra skončili rozdrúzgané, pohádzané do krivánskych priepastí. Zopár úlomkov sa dostalo do múzeí, časom sa stratili, údajne len jeden, ktorý v roku 1967 našli poľskí horolezci, je uchovaný v zbierke Witolda H. Paryského v Zakopanom.   

Belopotockého výstup na Kriváň možno považovať za vzor i pohnútku neskorších národných vychádzok, výstupov či pútí na Kriváň, ktoré podnikali slovenskí vlastenci. Prvá z nich sa uskutočnila 16. augusta 1841 a okrem Belopotockého sa na nej zúčastnil i Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, grécke knieža Ján Aristarchos aj niekoľko žien na čele s prvou po slovensky píšucou poetkou Johanou Miloslavou Lehotskou. O tri roky sa vychádzka opakuje, národovcov pribúda, vzniká tradícia. Štúr v liste zo 4. septembra 1844 píše Samovi Bohdanovi Hroboňovi o svojich pocitoch z vrcholu: „Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc citou pri pohlaďe na tje naše Tatri velebnje a tajomnje. Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďeu a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatíň Tatranských. Hoc bi si sa aj kam obráťiu, misel sem ubehňje, sem, kďe príroda veďje život prekrásni a kíva príchodu iních šťastňejších vekou nad naše.“ V tých rokoch sa na výletoch či vychádzkach, ako sa im vravelo, zúčastňovali desiatky národovcov, celé družiny. „Štúrovci Kriváň ospevovali, stal sa im symbolom a útočiskom, Tatry považovali za kolísku, stred Slovanov,“ hovorí Peter Vrlík, predseda Miestneho odboru Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši, nadšený amatérsky historik a vlastenec: „V podstate Kriváň bol a je nespochybniteľným symbolom a inšpiráciou za každého režimu. Má svoj nezameniteľný tvar, viditeľný z veľkej časti Liptova, a tak sa prirodzene stal pútnickým miestom.“ Rozprávame sa o zvykoch Štúrovcov na Kriváni. Na vrchol vystupovali v pevných čižmách, cestovnom oblečení, košeliach s dobovými viazankami či mašľami, v dlhých plášťoch s kapucňami, podopretí palicami. Ženy mali oblečené teplé sukne. „Na vrchole zaspievali hymnické piesne, recitovali básne, prednášali plamenné prejavy, posilňovali sa chlebom, slaninkou, oštiepkami, syrom, zapíjali vínom, borovičkou,“ vraví Vrlík. Dodáva, že vtedajší národovci neorganizovali vychádzky len na Kriváň, ale i na Sitno, Kráľovu hoľu, Devín: „Chodili, kam sa dalo, ale Kriváň bol pre nich najpríznačnejším symbolom.“

Koncom 19. storočia nastal v organizovaní výstupov na Kriváň útlm, často sa vystupovalo na iné tatranské vrcholy. Poslednú a najväčšiu predprevratovú púť na vrchol uskutočnilo vyše šesťdesiat vlastencov 27. augusta 1912. Tradíciu výstupov obnovil Klub československých turistov v roku 1923 a v roku 1939 Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý zorganizoval výstupy aj v rokoch 1940 a 1943, keď sa na Kriváni oslavovalo sté výročie uzákonenia spisovnej slovenčiny. Československú zástavu však na vrchole vystriedala slovenská, a ako pripomína Vrlík, charakter výstupov v rokoch druhej svetovej vojny bol poplatný dobovej politickej situácii, a tak na štíte zneli aj gardistické prejavy a piesne. Kuriozitou bolo vztýčenie červenej zástavy na vrchole Kriváňa 7. novembra 1944 – členovia partizánskeho oddielu Vysoké Tatry si tak pripomenuli výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. 

K obnoveniu výstupov na Kriváň prišlo v roku 1955. V päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch minulého storočia  mali celoštátne zrazy turistov charakter niekoľkodňových podujatí a na Kriváň  vystupovalo niekedy aj vyše tritisíc turistov z Československa aj z krajín spriateleného zahraničia. Obnovená tradícia Národných výstupov na Kriváň po roku 1993 sa už nesie v komornejšom duchu s dôrazom na ochranu prírody a turistický zážitok. Už to nie je masové podujatie, ale jeho národný charakter je vždy prítomný.

„Kriváň si nemožno prisvojiť, bola by to svätokrádež,“ zdôrazňuje Peter Vrlík, a pripomína, že Kriváň je štítom – zjednotiteľom: „Pri výstupe naň sa každý spotí. Tam zhora turista vidí vrchy a doliny a nadobudne úctu k prírode, uvedomí si, že nie je v nej ničím iným, len nepatrným zrnkom, nad ktorým príroda a čas vždy zvíťazia. Na jednej strane akýsi pocit bezmocnosti, a na druhej hrdosti a nadšenia – to si človek na Kriváni uvedomí. Prepotené oblečenie a párdňová svalovica je vari jediné, čo si, okrem pekného zážitku a fotografií, z výstupu prinesie.“