Povodne a naša psychika

Václav Cílek, geológ, ale najmä známy autor knižiek, vo svojej najnovšej eseji uvažuje o duši a tele po katastrofe. Pripomína, že hlavne bohatšie spoločnosti bývajú voči psychickým stresom menej odolné. „Asi je to tým, že v tomto čase prevládajúca duševná práca našu myseľ rýchlejšie vyčerpá,“ špekuluje Cílek a dodáva ešte provokatívnejšiu úvahu: „Aj rozvodovosť hrá veľkú rolu, pretože deti z neúplných rodín, ktoré nepoznali harmonické emočné prostredie, sú psychicky labilnejšie.“

Českí vedci však poskytli aj celkom exaktné údaje. Podrobný výskum ľudí postihnutých povodňami iniciovala v Česku nemecká Charita a vykonali ho na prelome rokov 2003 a 2004 pracovníci Psychologického ústavu Akadémie vied ČR v spolupráci s Českou katolíckou charitou. Týkal sa ľudí, ktorí zažili tragické povodne v roku 2002. (Výskum je spracovaný v publikácii Psychologie katastrofické události.)

Dôležitým východiskom je konštatovanie, ktoré sa týka zrejme aj Slovenska. V našich krajinách takmer vymizla historická skúsenosť rizika povodne, a preto bol v obyvateľstve silný postoj, že prírodné živly sú definitívne zvládnuté a riziká sú archaické. Tieto postoje v Česku začali meniť už povodne z roku 1997 a 2002. 

Výskum potvrdil predpoklad, že povodne majú dlhodobé dôsledky. Napríklad uvádzanie obydlí do stavu porovnateľného so stavom pred povodňami trvá v priemere asi rok, ale takmer štvrtina zasiahnutých nepovažovala ani po roku a pol kvalitu bývania za porovnateľnú so stavom pred povodňami. Príznačné je, že viac ako polovica skúmaných osôb si ešte ani po vyše roku od povodní nerobila žiadne plány do budúcnosti, ktoré by nesúviseli s odstraňovaním následkov povodní. 

Pre väčšinu zasiahnutých ľudí je v celom priebehu povodní najnáročnejšia fáza po opadnutí vody, v tom čase je dôležité poskytnúť ľuďom aj psychologickú pomoc. Česká skúsenosť hovorí, že 12 percent respondentov malo pomerne závažné psychické symptómy v dôsledku povodní, na druhej strane 37 percent ľudí prežilo povodne bez väčších emocionálnych dopadov. Ale aj ľudia, ktorí sa dokázali pomerne dobre vyrovnať s povodňami, sa priznali k pocitu, že ani po mesiacoch od povodní nedokážu vypnúť, vykonávajú nadmieru rôznych činností, pociťujú chaos, nesúlad, bezmocnosť a trpia pocitom, že veci už nemožno uviesť do poriadku. Viac ako polovica skúmaných aj po roku priznala, že spomienka na povodne je u nich stále živá, rozčuľujú ich akékoľvek správy o povodniach a snažia sa vyhýbať všetkému, čo povodne pripomína. Výrazné psychické dopady sú častejšie u obyvateľov z oblastí na hornom toku povodia a tam, kde predchádzala povodniam nepredvídateľná udalosť, ako pretrhnutie hrádze. 

Straty, ktoré ľudia zasiahnutí povodňami vnímajú ako nenahraditeľné, sú tie, ktoré súvisia s osobnou alebo skupinovou identitou, to znamená strata fotografií, videokaziet, kníh, dokumentov či písomností, ktoré sú súčasťou rodinnej histórie. Aj preto v odporúčaniach pre prípad povodní sú aj rady, aby si ľudia pri evakuácii okrem prikrývky, jedla, vody a dokladov brali so sebou album rodinných fotografií. „Všetko ostatné oželiete, nábytok si kúpite nový, ale spomienky už nikdy nenájdete,“ pripomína aj Václav Cílek. Tragická je však aj strata pocitu istoty a bezpečia vo vlastnom domove. Takmer polovica ľudí, ktorých vedci skúmali, hovorilo aj o nejakom pozitívnom aspekte smutnej udalosti. Napríklad o zmene životných hodnôt.

Viacerí výskumníci upozornili na zaujímavý fenomén, ktorý sa pri povodniach objavil – takzvaný fenomén nájdenia „obetného baránka“. Často bola zodpovednosť za katastrofu personifikovaná, teda vinník mal pre postihnutých celkom konkrétnu tvár (starosta, premiér, minister, riaditeľ družstva...).  V takom prípade bolo pre ľudí ľahšie vyrovnať sa so situáciou, a to prostredníctvom ohovárania či inej formy agresie. Ak sa im takéhoto „baránka“ nepodarilo nájsť, objavovala sa u zasiahnutých silná frustrácia z neprítomnosti vinníka. 

Vedci zaznamenali u postihnutých osôb aj rôzne nešpecifikované prejavy traumy, ako napríklad vzájomné porovnávanie škôd, takmer detinské „prehrabovanie sa v daroch“ či kritizovanie údajne nespravodlivo rozdeľovanej pomoci či drobné podvody. 

Dôležitá je aj iná skúsenosť, ktorú českí vedci zaznamenali – zmena individuálnych postojov ľudí k vnímaniu vlastnej zodpovednosti, počínajúc správaním sa pri samotnej udalosti až po prispôsobenie vlastného obydlia a zmeny správania typu „nestavať dom v záplavovom území“.