NHL a peniaze

Zámorská Národná hokejová liga predstavuje z ekonomického pohľadu takmer ideálny biznisový mikrosvet, kde v koncentrovanej podobe môžeme vidieť všetko. Dômyselný ekonomický systém čeliaci nástrahám zvonku (hlavne konkurencií iných amerických športov) i zvnútra (rast vnútorných nákladov na prevádzku ligy), hráčske odbory snažiace sa o zlepšenie „podmienok pracujúcich hokejistov“, ako i dôležitosť fungujúceho, kvalitne a rýchlo rozhodujúceho nezávislého súdnictva.

Keď v roku 2005 podpis novej kolektívnej zmluvy medzi hráčskymi odbormi a majiteľmi klubov definitívne ukončil a na najbližších 5 rokov zažehnal štrajk v NHL, marketingoví odborníci to hodnotili ako zdrvujúce víťazstvo majiteľov klubov. Tí totiž dosiahli takmer všetko, čo chceli. 

Najbolestivejšou časťou dohody bol inštitút platového stropu. Ten bráni nezodpovedným manažérom klubov roztáčať v záujme krátkodobého úspechu ich klubu šialenú špirálu rastu hráčskych platov, ktorá by nebola krytá výkonnosťou celého biznisu vyjadreného v príjmoch klubov a ich majiteľov. Dôležité bolo aj vyrovnanie finančných možností jednotlivých klubov tak, aby hráčska kvalita nebola koncentrovaná v 3-4 kluboch, ale rozptýlená podstatne rovnomernejšie, čo robí súťaž vyrovnanejšou, a teda divácky atraktívnejšou. 

Kluby sa z finančne revitalizovali, vznikol fond solidarity, prostredníctvom ktorého silnejšie kluby pomáhajú prechodne slabším, postupne rastie počet divákov i príjmy klubov, a teda aj platy hráčov. Kým v prvej sezóne po štrajku bol platový strop klubov NHL 39 miliónov USD (súčet platov hráčov každého tímu nemohol prekročiť túto hranicu), v sezóne 2010/11 to bude už 56,7 milióna USD. Majitelia klubov majú pritom garantované, že táto suma neprekročí 60-percentnú hladinu príjmov ich klubov, takže v zásade s rastom hráčskych platov úmerne rastú aj ich príjmy a zisky. Na prvý pohľad takmer ideálna situácia, nie?

Lenže generálni manažéri v snahe získať tých najkvalitnejších hráčov začali postupne hľadať cestičky, ako obísť aj tie pravidlá kolektívnej zmluvy, ktoré si sami ťažko vybojovali a boli vykúpené ročným štrajkom hráčov. Tak napríklad v situácii, keď chcú získať hráča, ktorého trhová cena je vyššia ako ich priestor pod platovým stropom, by logika kolektívnej zmluvy velila prijať také opatrenia v mzdách hráčov, aby si niekoho s vysoko nadštandardným príjmom mohli dovoliť. Oni však nechcú ani počuť napríklad o tom, že by sa zbavili iného, prípadne iných kvalitných (a teda drahých) hráčov svojho mužstva. 

Chcete konkrétny príklad z praxe? Generálny manažér Lou Lamoriello z tímu New Jersey Devils chce získať do tímu extrémne drahého Rusa Iľju Kovaľčuka, ale nemá v rozpočte na neho peniaze. Žiadny problém! Sľúbi Rusovi sumu 102 miliónov USD, ale zmluva sa podpíše nie na bežný čas troch či štyroch rokov, ale na neuveriteľných sedemnásť rokov!!! Lou Lamoriello teda s vážnou tvárou tvrdí, že fenomenálny Rus bude hrať v New Jersey ešte v sezóne 2026/27, keď bude mať 44 rokov. 

Lou Lamoriello je jeden z najuznávanejších generálnych manažérov v NHL. Jeho motivácia podpísať takýto neštandardný kontrakt je však zavrhnutiahodná. Využil totiž nedokonalosť v kolektívnej zmluve, a síce tú, že pri viacročných kontraktoch sa do platového stropu mužstva započítava priemerná výška zárobku hráča, nie jeho reálny príjem v danom roku. Preto neúmerne časovo natiahol  zmluvu pre Rusa, pričom v prvých 10 rokoch má priemerný príjem približne 10 mil. USD a v posledných 5 rokoch kontraktu jeho príjem klesá až na úroveň 0,5 mil. USD. 

Tým pádom je však priemerná ročná hodnota jeho zmluvy únosná aj pre platový strop v sezóne 2010/11, pretože ho zaťažuje približne jednou tretinou reálne vyplatenej sumy, teda nejakými približne 4,5 milióna USD. Dobrý tunel, nie? A ak by Kovaľčuk ukončil kariéru skôr ako v 44 rokoch, tak Devils mu síce budú musieť doplatiť celú zostávajúcu sumu jeho megakontraktu, avšak tá suma sa nebude do platového stropu započítavať vôbec. Na takejto konštrukcii, pripomínajúcej tunelovanie štátneho podniku niekde v strednej Európe, získava samozrejme hráč, ale šialene prerába majiteľ klubu. 

Kovaľčuk pritom vôbec nie je ojedinelý prípad. Celý tento dômyselný systém naštartoval kontrakt nášho Mariána Hossu s Chicagom Black Hawks, ktorému už rok platná zmluva zabezpečuje počas 12 rokov 62,8 milióna USD. Takže Marián by sa mal v drese s čiernym jastrabom naháňať ešte v roku 2021, keď bude mať 42 rokov.

Rovnakú štruktúru ako Kovaľčukov kontrakt má aj zmluva 33-ročného centra Marca Savarda. Ten v decembri minulého roku podpísal s Bostonom novú zmluvu, ktorá platí od 1. júla 2010 a zaručuje Savardovi počas siedmich rokov celkovo 28 miliónov USD, no v posledných dvoch sezónach bude Kanaďan inkasovať len po 1 milióne USD. Podobne je na tom aj gólman Vancouveru Roberto Luongo (12-ročný kontrakt na 64 miliónov USD) alebo 36-ročný obranca Philadelphie Chris Pronger (7-ročný kontrakt za 34,5 milióna USD).

Vedenie NHL si však pri Kovaľčukovej zmluve napokon predsa len uvedomilo, že si začína nebezpečne zahrávať s ďalším štrajkom. Ak by takéto zaujímavo riešené tunelovanie ročných rozpočtov privádzalo majiteľov klubov v strednodobom horizonte do finančnej straty, opäť by museli nastúpiť plošné škrty vo výdavkoch, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo práve ďalší štrajk. A tak, hoci sa vedenie NHL pomerne dlho prizeralo na tieto šialené zmluvy, napokon sa rozhodlo kontrakt Iľju Kovaľčuka nezaevidovať a napadlo ho na súde. 

Právnici NHL namietali, že kontrakt pre ruského hokejového génia je v rozpore s kolektívnou zmluvou, žaloba konkrétne znela ako „obchádzanie pravidla o platovom strope“. Protistrana – hráčska asociácia NHLPA (niečo ako odbory) argumentovali predovšetkým štyrmi vyššie uvedenými podobnými zmluvami, v prípade Savarda, Prongera, Hossu a Luonga, ktoré vedenie NHL síce s výhradami, ale predsa len zaregistrovalo. 

Ortieľ arbitra Blocha bol nemilosrdný: „Vo všetkých týchto prípadoch budú mať hráči na konci zmluvy viac ako 40 rokov a v závere platnosti sa ich platové podmienky dramaticky znižujú“ konštatuje sa v Blochovom rozsudku, ktorý pokračuje: „Okolnosť zaevidovania zmluvy nevylučuje neskoršie preverenie rozporov. Ak zmluva existuje a je registrovaná, no jej štruktúra nezodpovedá pravidlám NHL, potom môže byť prešetrená s následnou možnosťou zrušenia jej registrácie.“

Takže nezávislý arbiter Kovaľčukovu zmluvu zrušil a naznačil, že možno zruší aj ďalšie, ak sa preukáže podobný princíp. Hráčske odbory v oficiálnom vyhlásení vyjadrili sklamanie z verdiktu, vedenie Devils sa chce okamžite pustiť do obnovenia rokovaní s hráčom a prípravy nového kontraktu. No a kruh sa celkom komicky uzatvára – viceprezident NHL pre oblasť PR Gary Meagher potvrdil, že liga sa chystá prešetriť zmluvy Mariána Hossu, Chrisa Prongera, Roberta Luonga a Marca Savarda, teda tie, ktoré nedávno sama zaregistrovala. 

Na tomto ekonomickom mikropriestore tvorenom „biznisom NHL“ je v krištáľovo čistej podobe vidieť, že dlhodobo obchádzať zjavnú realitu sa skrátka nedá, a to ani na trhu s takým silným potenciálom, aký predstavuje Severná Amerika. Jednou z objektívnych príčin, dostávajúcich manažérov NHL pod tlak, je  vplyv ruských peňazí z KHL. 

Ruské kluby s priemernou návštevnosťou 7 000 ľudí na zápas a cenou vstupenky okolo 10 USD lákajú do Ruska najlepších hráčov neuveriteľnými finančnými podmienkami. Často im ponúkajú sumy, ktorým kluby NHL nedokážu konkurovať. Napriek tomu, že majú priemernú návštevu okolo 20 000 ľudí na zápas, priemerná cena vstupenky je okolo 35 USD, hrajú výrazne viac stretnutí a pôsobia na trhu s vyššou kúpyschopnosťou radových divákov. Ruskej šedej ekonomike však konkurovať nedokážu.

Čo to bude znamenať v Kovaľčukovom prípade? Magnát SKA Petrohrad Alexander Medvedev už naznačil, že ak sa Kovaľčukvráti do KHL, má pre neho pripravených 12 miliónov USD po zdanení (zo súm uvádzaných v kontraktoch NHL zaplatí hráč približne 40 % daň). 

Nečudo, že manažéri v NHL bijú na poplach! Odchody tých najväčších hviezd znížia konkurencieschopnosť NHL voči ostatným severoamerickým športom, predovšetkým americkému futbalu, basebalu a basketbalu. Ani to však podľa arbitra Blocha nemôže byť dôvodom obchádzať pravidlo platového stropu. Toto pravidlo robí príjmy hráčov závislými od príjmov celého biznisu (kluby nikdy viac nerozdajú ako dokážu získať), a tým ochraňuje NHL pred ďalším potenciálnym finančným  kolapsom. Logickú otázku, ako sú pred kolapsom ochránené kluby KHL autor tohto článku zodpovedať nevie.