O dvojkríži na trojvrší

Ústavný zákon Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990 o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky v článku 2 hovorí: „Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.“ 

Tento zákon snemovňa prijala tridsať rokov po tom, ako sa „symbolom“ Slovenska stal ohník pod Kriváňom umiestnený na prsiach českého leva, ktorý už nemal nad hlavou korunku, ale červenú hviezdu. Tento nepodarený znak zase nahradil prvorepublikového leva s dvojkrížom, ktorý symbolizoval Československo od roku 1920. 

Československá republika vznikla 28. 10. 1918. Hoci išlo o nový štát, ktorý vznikol na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie, nevytvorila úplne nové symboly, ale na svoje tri štátne znaky použila historické erby území, z ktorých sa skladala. Ich korene siahajú do ďalekej minulosti. 

„Už vyše polstoročia sa prijíma ako nezvratný fakt, že dvojramenný kríž je prvý pôvodný symbol Uhorska a najstarším dokladom jeho použitia v tejto funkcii je denár Bela III. z roku 1190,“ napísal presne o 800 rokov neskôr slovenský heraldik Jozef Novák v knihe Štátne znaky v Čechách a na Slovensku dnes aj v minulosti. 

Ako sa dvojkríž dostal do erbu uhorského štátu? Novák si pomáha príkladom s mestskými erbami: „Už pred vznikom mestských erbov bolo akési predheraldické obdobie, počas ktorého mestá používali – najmä pri pečatení písomností – určité symboly. Tieto symboly sa nestvárňovali v duchu heraldických zásad, neboli napríklad vsadené do štítu, nemožno ich považovať za skutočné erby, hoci sa nimi neskôr stali.“ Podobne to vraj bolo aj so štátnymi znakmi. 

Spomínaného Bela III. s dvojramenným krížom vraj spája jeho pobyt v Byzancii. Arpádovský kráľ totiž strávil jedenásť rokov na dvore cisára Manuela I. Tu sa zoznámil so znakom a po návrate do Uhorska ho za svojej vlády (1172 – 1196) údajne povýšil na štátny znak v heraldickej úprave. Podľa Nováka však „Belo nebol až taký suverénny pán, aby mohol svojej krajine nanútiť ako štátny znak cudzí symbol“ a dvojramenný kríž vraj musel mať na území kráľovstva dlhšiu – veľkomoravskú – tradíciu.  Novák tvrdí, že jediným logickým vysvetlením je pôsobenie Cyrila a Metoda: „Keďže tradícia Veľkej Moravy sa na našom území pevne zakorenila, Belo III. zákonite použil jemu blízky byzantský symbol ako prvý štátny znak Uhorska.“

„O niekoľko rokov neskôr vznikol rodový erb arpádovského rodu – sedemkrát červeno-strieborne delený štít. Začali ho používať synovia Bela III. Imrich a Ondrej na začiatku 13. storočia: Erb vládnucej dynastie sa prirodzene stal súčasťou štátnej symboliky,“ píše v knihe Štátne symboly Slovenskej republiky heraldik a autor súčasného slovenského znaku Ladislav Vrtel. Uhorsko tak používalo dva znaky, avšak prvoradé postavenie si zachoval dvojkríž. 

Významné heraldické obdobie nastalo za vlády Bela IV. (1235 – 1270). Po tatárskom vpáde sa kráľ usiloval o obnovu miest a o oživenie hospodárstva. Pozýval nemeckých kolonistov, udeľoval mestám privilégiá, za jeho vlády začali mnohé mestá používať vo svojich erboch a pečatiach dvojkríž, odvodený od panovníckeho erbu. Zaujímavé je, že išlo takmer výlučne o mestá na území horného Uhorska – Zvolen, Žilina, Topoľčany, Skalica či Šurany. 

Podľa Vrtela tieto mestá zachovávali svoje erby aj vtedy, keď sa štátny znak neskoršími zmenami panovníckych dynastií menil a „tým prispeli k tomu, že sa znak s dvojitým krížom čoraz viac pociťoval a neskôr i kodifikoval ako symbol Slovenska. 

K chápaniu erbu s dvojitým krížom ako teritoriálneho symbolu zrejme prispelo aj trojvršie, ktoré sa pod kríž dostalo v prvých rokoch 14. storočia a ktoré bolo od 16. storočia interpretované ako „severné hory“ Tatra, Matra a Fatra. 

Od vnímania erbu s vrchmi ako erbu Slovenska nebolo ďaleko k chápaniu symbolu aj ako znaku tu žijúceho obyvateľstva. Ale oficiálne sa tak stalo až v septembri 1848. Ako píše Novák: „Slovenskí revolucionári roku meruôsmeho nie náhodou prijali za svoj práve tento symbol“ a Slovenská národná rada si ho ešte v tom istom roku nechala vyryť do svojho pečatidla. 

Slovenskí národovci však pôvodný erb upravili – zelenú farbu trojvršia (ešte predtým sa používala strieborná či zlatá) vymenili za modrú. Udialo sa to pod vplyvom ruských farieb, ktoré sa v 19. storočí chápali ako všeslovanské. 

V meruôsmom roku má svoje korene aj slovenská vlajka. Pôvodne bola slovenská zástava bielo-červená, identická s historickou poľskou a českou zástavou. Vrtel píše, že ešte v Mikulášskych žiadostiach z 10. mája 1848 sa spomína, že „zástavi červenobiele máme za slovenskie“, ale už koncom augusta 1848 v sídle Slovenskej národnej rady vo Viedni, kde sa regrutovali slovenskí dobrovoľníci, zaviala „slovenská trojfarba“ – biela, modrá, červená. Tá bola najskôr ukončená dvoma cípmi, ale neskôr nadobudla obdĺžnikový tvar.

Podľa oboch autorov panovala zhoda, že tieto symboly patria Slovákom . Napokon, v roku 1863, keď František Jozef I. potvrdzoval stanovy Matice slovenskej, potvrdil aj jej emblém: strieborný dvojitý kríž na modrom trojvrší v červenom oválnom poli. 

So vznikom Československej republiky vyvstal aj problém nového štátneho znaku. Národný výbor už 30. októbra 1918, teda dva dni po vyhlásení republiky a v deň Martinskej deklarácie, oslovil profesora pomocných vied historických Gustava Friedricha so žiadosťou stanoviť obsah a formu štátnych symbolov. 

Podľa Nováka otázku tvorby štátneho znaku komplikovali najmä dve okolnosti: „Po prvé to bola skutočnosť, že tradičné štátne znaky boli symbolmi monarchií, kým Československo si za svoju formu vlády zvolilo republiku. Oveľa ťažší problém predstavovala druhá okolnosť: nová republika vznikla spojením dvoch národných celkov – Čechov a Slovákov – a takéto spojenie dovtedy nebolo vyjadrené nijakým tradičným symbolom.“ 

Ešte pred Friedrichom sa štátnym znakom zaoberala Československá národná rada v Paríži. Tej ako východisko poslúžil takzvaný legionársky znak, ktorý mal v popredí českého leva, nad ktorým bol slovenský znak a po bokoch historické orlice Moravy a Sliezska. ČSNR všetky štyri znaky umiestnila do štvrteného štítu a do jeho stredu bol vsadený zväzok Svätoplukových prútov. 

Prvý – dočasný – symbol schválila komisia pre štátny znak ešte v máji 1919. Odmietla legionársky znak ako neheraldický, ale príčiny jeho odmietnutia boli hlbšie. V úvahách hrala totiž významnú úlohu otázka postavenia Slovenska v novom štáte. Dočasným symbolom sa tak stal historický erb Českého kráľovstva, ktorý ignoroval ostatné časti republiky. 

Problém definitívne vyriešil až zákon z 30. marca 1920. Mesiac po tom, ako Národné zhromaždenie prijalo prvú československú ústavu, ktorá sa začínala slovami „My, národ československý...“ schválilo tri štátne znaky. Najčastejšie používaným bol malý štátny znak s českým levom, ktorý mal na pleci umiestnený štítok so slovenským znakom. Stredný, na ktorom sa ocitli znaky Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska i Podkarpatskej Rusi, sa používal napríklad na niektorých bankovkách a veľký, kde pribudli dva levy vo funkcii nosičov, prakticky len na štandarde prezidenta republiky. 

Ten istý zákon ustanovil aj podobu štátnej vlajky, ktorá „sa skladá zo spodného poľa červeného a vrchného bieleho, medzi ktoré je vsunutý modrý klin od žrde do stredu vlajky“, ako aj štátnu pečať. 

Mimochodom, prvé nariadenie o štátnej hymne vydalo ministerstvo národnej obrany už 13. decembra 1918. Hovorilo sa v ňom, že vždy, keď sa hrá česká hymna, musí sa hrať aj slovenská hymna. O dva roky prijala vláda uznesenie, podľa ktorého obe hymny tvoria jeden celok československej hymny. 

„Ak chceme sledovať osudy slovenských symbolov v období slovenského štátu, musíme sa vrátiť niekoľko mesiacov pred 14. marec 1939,“ píše Novák. Hoci Slovensko aj po vyhlásení autonómie zostalo súčasťou československého štátu, spoločné symboly sa vo východnej časti republiky prestali používať: „Namiesto štátneho znaku sa začína v plnej miere používať národný symbol Slovenska a túto prax potvrdilo aj Prezídium Ministerstva vnútra Slovenskej krajiny, ktoré sa na svojom zasadnutí 5. decembra 1938 uznieslo označiť všetky úradné miestnosti štátnych úradov, súdov, ústavov a podnikov slovenským znakom a portrétom Andreja Hlinku.“ Podobne mala československú vlajku nahradiť národná bielo-modro-červená vlajka (na rozdiel od tej dnešnej bez znaku) ako aj takzvaná autonomistická zástava – modrá s čiernym terčom, v ktorom bol umiestnený červený dvojramenný kríž. Nezostala ani hymna. Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska nahradila pieseň Hej, Slováci. 

Aj na Slovensku, ktoré bolo satelitom nacistického Nemecka, sa vyskytli snahy o priblíženie štátnej symboliky nacionálnosocialistickej ideológii. Ich hlavným reprezentantom bol Vojtech Tuka, ktorý síce nemal námietky proti ponechaniu dvojkríža, ale navrhol k nemu pridať aj vedľajšie figúry: orlice, ktoré mali znak niesť i Svätoplukove prúty, ozdobené stuhou s nápisom Za Boha a za národ. Jozef Novák v tejto súvislosti uvádza mená docenta pomocných vied historických Alexandra Húščavu a maliara heraldika Břetislava Štorma, ktorí Tukov nápad v podstate sabotovali. 

Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 došlo už len k miernym úpravám, ktoré mali pravdepodobne len zvýrazniť starobylosť erbu – štít i trojvršie sa zašpicatili a ramená kríža boli o čosi širšie. Hlavnou novinkou bola v roku 1939 prezidentská štandarda, na ktorej boli pozoruhodné najmä šípom prestrelené ruže. Ako píše Novák: „Táto figúra je prevzatá z erbu mesta Ružomberok, čo dosvedčuje dôvodová správa k návrhu. Podľa nej mali ruže znázorňovať „kontinuitu ducha Andreja Hlinku v celom našom budúcom živote.“

Ako je známe, netrval veľmi dlho. Československo sa obnovilo podobne ako potreba nového štátneho znaku. Vyskytli sa však minimálne dva veľké problémy. ČSR jednak prišla o Podkarpatskú Rus a otáznik visel aj nad slovenským dvojkrížom, ktorý symbolizoval vojnovú slovenskú republiku. Výsledkom uvažovania a odkladania rozhodnutia bolo, že až do roku 1960 sa používal malý i veľký štátny znak, prezidentská štandarda i pečať z obdobia Prvej republiky. Jedinou výraznejšou zmenou bolo vládne nariadenie z roku 1955 o vlajke plavidiel ozbrojených síl Československej republiky, na ktorej pribudla červená hviezda. 

Zásadná zmena, ktorá sa očakávala už od roku 1945 prišla až v roku 1960, keď Národné zhromaždenie prijalo novú – socialistickú – ústavu (písali sme o nej v .týždni 26/2010). Štát s novým názvom Československá socialistická republika získal aj nový znak, ktorého konštrukcia bola podľa Nováka „čisto ideologická a vôbec nerešpektovala heraldické zásady“. Znak bol umiestnený na takzvanej husitskej pavéze, ktorá sa v heraldike nikdy predtým ani potom nepoužívala. Český lev prišiel o korunu, ktorú nahradila päťcípa červená hviezda a slovenský dvojkríž nahradila vatra pod siluetou Kriváňa, posmešne nazývaná „živánska pod Kriváňom“. 

Milan Šútovec v knihe Semióza ako politikum píše o znaku toto: „Ideologické čítanie znaku malo byť približne takéto: Pavéza, vraj ako typická súčasť výzbroje husitského vojska, predstavuje odkaz na pokrokové a revolučné tradície českého ľudu. Figúra leva je odkazom na historickú tradíciu českého štátu... Pretože však tento terajší štát nenadväzuje na akési monarchistické tradície, ale na pokrokové ľudové tradície, lev nie je korunovaný, ale nad jeho hlavou je umiestnená päťcípa hviezda... Štítok na prsiach leva predstavuje najznámejší slovenský končiar Kriváň a metaforicky a synekdochicky zobrazuje Slovensko. Plamene, ktoré ho prekrývajú, sú „plamene“ antifašistického Slovenského národného povstania, ktoré je akýmsi – mladším a slovenským – pendantom husitského revolučného hnutia.“ Jednoducho, „aktom uzákonenia takého znaku sa implicitne vydal pokyn, ako interpretovať slovenské dejiny“. 

Otvorená nespokojnosť s novým socialistickým znakom sa prejavila až v roku 1968, keď sa na Slovensku začali opäť spontánne používať tradičné symboly. (Ozvali sa však aj hlasy proti dvojkrížu. Jeden z návrhov napríklad znel, aby sa symbolom Slovenska stala lipová ratolesť.)

Po prijatí ústavného zákona o československej federácii sa ustanovili dve heraldické komisie, ktoré mali vypracovať znak pre Českú socialistickú republiku i pre Slovenskú socialistickú republiku. Obe navrhli pre Slovensko pôvodný dvojkríž, ale ich snaženie nakoniec v roku 1970 zabrzdila nastupujúca normalizácia. 

Ďalšia šanca na zmenu znakov jednotlivých republík i celej federácie sa naskytla až v rokoch 1988 – 1989, teda v čase príprav nových ústav. Túto snahu však, pre zmenu, zastavila revolúcia. 

Iniciatívu prebral až Václav Havel, ktorý necelý mesiac po svojom zvolení za prezidenta vystúpil vo Federálnom zhromaždení s návrhom „vzájomne previazaných zmien“, ktoré sa týkali názvu republiky, štátnych znakov a názvu armády. Tým rozpútal udalosti, ktoré vošli do dejín ako „pomlčková vojna“. 

Ako nový znak Havel navrhoval štvrtený znak, ktorý by vyjadroval „rovnoprávny a priateľský vzťah oboch našich národov“, uprostred ktorého by bol menší historický znak Moravy, ktorý by bol symbolickým vyjadrením faktu, že „prvým štátnym útvarom v histórii oboch našich národov bola Veľkomoravská ríša.“ 

Podľa Šútovca bolo na Havlovom návrhu pozoruhodných a otáznych viacero vecí. Nebolo jasné, či má napríklad o slovenskom znaku rozhodovať Federálne zhromaždenie. Problém bol aj s moravským znakom, ktorý bol v znaku dvojčlennej federácie akosi navyše. Nepodarený bol aj jazyk heraldického opisu, ktorý Havel zvolil. 

O návrhoch sa, najmä pre to, že Havel ich vopred nekonzultoval s vedením parlamentu, nakoniec nehlasovalo. Vzápätí sa ozvali heraldici, historici i tí národnejšie orientovaní slovenskí politici. 

Dnešný slovenský znak, ako aj vlajku (vtedy ešte len trikolóru bez znaku), hymnu a pečať nakoniec 1. marca 1990 schválila Slovenská národná rada. O dva týždne neskôr schválila Česká národná rada symboly Českej republiky a o ďalší mesiac Federálne zhromaždenie symboly Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.