Rumuni a Rusi

Médiami preletela krátka správa o tom, že sa objavila ďalšia špiónska kontroverzia tohto leta. Po veľkej výmene, ktorú medzi sebou uskutočnili Rusko a Spojené štáty americké, prišlo na rošádu medzi Ruskom a Rumunskom. Tie dve udalosti sa však od seba veľmi líšia.

Američania a Rusi sa na výmene dohodli v kontexte úsilia o zlepšovanie vzájomných vzťahov – a práve v období, keď bol na prelomovej návšteve USA ruský prezident Dmitrij Medvedev. Negatívna publicita bola vtedy to posledné, čo obe krajiny potrebovali, a tak výmenu realizovali rýchlo, pomerne priateľsky a najmä bez zbytočných invektív.

Rumuni a Rusi si teraz tiež „prehadzujú“ nepohodlné osoby cez hranice, nejde však o žiadnu priateľskú výmenu, ale o vypovedávanie z krajiny. Odštartovali to Rusi, keď zadržali  muža menom Gabriel Grecu, prvého tajomníka politického oddelenia rumunského veľvyslanectva. Ako dôvod uviedli, že Grecu sa pokúsil od nemenovaného ruského občana získať tajné vojenské informácie. Grecu údajne ruského občana vyzval, aby mu predložil určité tajné dokumenty, a oslovený sa obrátil na Federálnu bezpečnostnú službu, lebo si uvedomil, že ak by dokumenty Grecuovi poskytol, dopustil by sa velezrady. Rumunský diplomat bol vzápätí zatknutý a FSB uviedla, že po prehliadke uňho objavila špionážne vybavenie. Rumunsko proti zatknutiu svojho diplomata dôrazne protestovalo – odvolalo sa na Viedenský dohovor o diplomatických vzťahoch z roku 1961 – a podniklo aj odvetný krok. Krátko po tom, čo bol Gabriel Grecu zadržaný, oznámilo, že vyhostí prvého tajomníka ruského veľvyslanectva v Bukurešti. Obe krajiny si dali záležať, aby zdôraznili svoje pobúrenie. Nie, toto nie je priateľská výmena, hlásali medzi riadkami strohé informácie o „nežiaducich“.

Aj v tejto afére sa odzrkadlili rozporuplné vzťahy, ktoré má Rumunsko s Ruskom. Ešte pred koncom 19. storočia predstavovalo Rusko pre mnohých Rumunov útočisko pred rozpínavosťou Otomanskej ríše. Pravda je však taká, že už vtedy sa Rusko pozeralo na Rumunsko ako na potenciálny satelit so strategickým významom. Rumunsko so svojou polohou medzi východnými oblasťami Ruska a Balkánom mohlo byť pre Rusov mostom, ktorý spája, ale aj výhodným štartovacím miestom na ďalšie územné zisky.

Rumuni sa síce vždy pokladali za súčasť strednej Európy, na rozdiel od viacerých iných stredoeurópskych krajín však neupierali svoje nádeje k Rusku preto, že by ho považovali za veľkého slovanského brata. Chceli od neho len pomoc na ceste k samostatnosti. No predovšetkým, sami seba za Slovanov nikdy nepovažovali, hlásili a hlásia sa skôr k románskej časti svojich koreňov. Cieľom Rumunov bola samostatnosť, nie satelitná existencia.

Toto uvažovanie je do značnej miery stále aktuálne. Rusko ani dnes nezabúda na strategický význam Rumunska – a Rumunsko už tobôž nie. Je členom NATO a jeho vláda sa k tomuto členstvu aktívne hlási. Vyjadrila odhodlanie stáť po boku krajín Aliancie aj po boku Izraela v prípadnom konflikte s Iránom. K tomu prijala záväzok umiestniť na svojom území tri batérie protiraketových striel, ktoré majú byť súčasťou nového konceptu obranného štítu NATO. Rumunsko zároveň podporuje vládu v Moldavsku, ktorej prozápadná orientácia Moskvu tiež dráždi.

Jedným slovom, Rumunsko, pomerne čerstvý člen západných štruktúr, hrá v regionálnej politike na vkus Ruska až príliš aktívnu rolu – a najmä málo proruskú.

Moskva sa po vypovedaní svojho diplomata, ktoré bolo odvetou za zadržanie Rumuna Gabriela Grecua ohradila a pohrozila ďalšou odvetou. Nie, toto naozaj nebola žiadna dohodnutá výmena, a už vôbec nie priateľské presúvanie agentov. Moskva má, napokon, pravdu aspoň v tom, že Rus vyhostený z Bukurešti nebol obvinený zo žiadnej nelegálnej činnosti. A o tom, že Grecuovo postavenie na ambasáde v Moskve nemuselo byť celkom jednoznačné, svedčí fakt, že Rumuni nezdôrazňovali jeho nevinu – len protestovali proti jeho zatknutiu. Rusko-rumunské vzťahy sa opäť výrazne ochladzujú a Bukurešť stále s nádejou pozerá na Západ.