Maďarská ekonomická kríza, o ktorej sa veľa píše v novinách, nie je voľným okom viditeľná. Teda aspoň v Budapešti a v jej okolí. Všetko funguje či nefunguje tak ako pred rokom, parkoviská pred shopping centrami sú plné, bilbordy ponúkajú elektroniku, finančné služby, esemesky zadarmo či autá s dlhoročnou zárukou, na cestách v blízkosti hlavného mesta sa vytvárajú zápchy, spôsobené intenzívnou stavebnou činnosťou. V obchodoch našinca ekonomická kríza dokonca poteší: väčšina tovaru je lacnejšia než doma.
My sme však do Budapešti neprišli, nakupovať a tak po nevyhnutnom blúdení v štvrti Óbuda prichádzame na Sziget.
.sziget ako fenomén
Bence Rétvári má pravdu. Sziget je pojem, značka, fenomén. Povedať, že to je letný hudobný festival je príliš zjednodušujúce. Sziget je pestrofarebná slávnosť, Sziget je unikátna dovolenková destinácia, Sziget je kulinársky sviatok spojený s dobrou hudbou, Sziget je „place to be”, ako hovoria Angličania, teda miesto, kde musíte byť. Preto tam rok čo rok chodíme.
Na Sziget, najväčší open-air festival v strednej Európe, možno prísť na jeden deň, či dokonca na jeden koncert (tento rok sme stretli napríklad mladú Bratislavčanku, ktorá sa prišla pozrieť hlavne na fínskych metalistov Children of Bodom, viacerí sa chystali na sobotný koncert Iron Maiden, milovníci melodického rocku prichádzali na Muse), na celý týždeň (festival sa začína „mínus prvým dňom” v pondelok a končí sa v nedeľu), alebo na pár dní (to je náš prípad). Možno tam prísť za hudbou (tej je tu neúrekom), možno sa prísť zabaviť (z istého pohľadu pôsobí festival ako zábavný park), možno tam prísť na príjemnú dovolenku s kamarátmi.
V porovnaní s Pohodou je Sziget oveľa väčší (denná návštevnosť sa pohybuje v desiatkach tisícov), oveľa dlhší (7 dní), kulinársky a zábavne bohatší festival. Keďže sa nachádza v širšom centre veľkomesta, má, na rozdiel od Pohody, k dispozícii tečúcu vodu a bezproblémové pripojenie k elektrickej sieti, čo zvyšuje kvalitu hygienických zariadení a znižuje technologickú náročnosť podujatia. Na druhej strane je však Sziget hudobne chudobnejší a dramaturgicky menej konzistentný. Možno na ňom počuť metal aj pop, klezmer aj techno, punk aj džez, no popri vynikajúcich kapelách sa aj na veľkých pódiách objavuje aj veľa nezaujímavého priemeru. A hoci tu možno vždy objaviť viacero hudobných pokladov, ide skôr o výnimky než o pravidlo.
Sziget je rokmi overený festival, ktorý aj so svojimi slabšími stránkami zostáva neopakovateľným fenoménom so svojskou atmosférou. Tak to bolo aj tento rok.
.staré problémy
Začnime najprv problémami Szigetu. Sú len dva, opakujú sa každý rok, a preto možno usudzovať, že jednoducho to organizátori festivalu „tak chcú”. A fakt, že na Sziget každoročne prichádzame, svedčí o tom, že ani nám, návštevníkom festivalu, tieto veci až tak veľmi neprekážajú.
O čo ide?
Prvým problémom je už spomínaná dramaturgia festivalu. Sú kapely, ktoré podľa nás na takomto festivale jednoducho nemajú čo hľadať. Príkladom z hlavného pódia nech je nemecká hiphopopá partička K.I.Z., vystupujúca pod graficky detialne ilustrovaným sloganom “Sexismus gegen Rechts”. V ich vystúpení sa neobjavil ani jeden zaujímavý hudobný nápad, nemalo to flow a bolo to celé dosť trápne. O deň neskôr sme na druhom najväčšom pódiu (venovanom world music) zase videli Daniela Kahna & The Painted Bird, zhodou okolností tiež z Nemecka (spevák Daniel je však Američan a spieval po anglicky). Bol to hrdinský pokus o klezmer skrížený s medzivojnovým kabaretom a americkým pesničkárstvom. Vydržali sme zopár pesničiek, ale bol to ten typ festivalového zážitku, pri ktorom si človek náhle uvedomuje, že je vlastne unavený a hoci slnko ešte nezašlo, najradšej zo všetkého by išiel spať.
Slabým účinkujúcim sa môžete ľahko vyhnúť odchodom k niektorému z mnohých szigetovských pódií alebo prechádzkou po areáli, pri ktorej vždy objavíte niečo nové a zaujímavé. Uniknúť sa však nedá pred hudobným smogom a ten je druhým, ešte závažnejším problémom Szigetu. Každoročne nechápeme, prečo na festivale, ktorý je plný dobrej hudby, každý väčší stánok s občerstvením púšťa do toho ešte muziku z vlastných zdrojov. Metal, blues, pop, Metallica, Hendrix, Madonna a tanečné pseudo-techno sa miešajú do hlukového guľáša, ktorý však nie je zďaleka taký chutný ako ten v bublajúcich kotlíkoch.
.starí majstri
V posledných rokoch stavajú organizátori Szigetu hlavný hudobný program monotematicky. Okrem pár hviezd, ktoré tento rok zastupovali Muse, 30 Seconds To Mars a Mika (ten bol, mimochodom, ďalším omylom festivalu: jeho sladké popové pesničky s teatrálnym vystupovaním by nezaujali ani v Ein Kessel Buntes) vystupujú kapely, ktoré majú niečo spoločné. Minulý rok to boli britské gitarovky, teraz kapely, ktoré sa po dlhom čase vrátili na koncertné pódiá (The Specials, PiL) alebo z nich už veľa rokov neodišli (Toy Dolls, Madness, Iron Maiden, Nina Hagen, Bad Religion).
Pri „starých pánoch” alebo hviezdnych comebackoch sa treba mať na pozore: až príliš často ide buď o víno, ktoré bolo dlho v otvorenej fľaši, a tak stratilo okrem značky všetky príznaky bývalej krásy, alebo o smutný (väčšinou finančnou odmenou motivovaný) pokus starnúcich rockerov o vytvorenie ilúzie večnej mladosti.
Preto keď na pódium vystúpili Toy Dolls, anglickí pankáči, ktorí hrajú tvrdú hudbu na dve doby už viac než tridsať rokov, pozorovali sme ich radšej opatrne a z bezpečnej vzdialenosti. Obavy však neboli namieste. Páni hrali svižne, punková polka nútila k skákaniu. V roku 1979 to boli nahnevaní chlapci, ktorí ovládali tri akordy, dnes sú to starí majstri, ktorí dokonale rozumejú tomu čo a prečo hrajú. Spomenul som si na ich vrstovníka Charlieho Harpera z kapely UK Subs, ktorý mi raz povedal, že punk je tu aj po toľkých rokoch preto, „lebo sú to pekné pesničky”.
Pár hodín po Toy Dolls prišli na pódium Madness, teda kapela rovnako stará, len z trochu iného hudobného a kultúrneho prostredia. Madness vyrástli tam, kde sa stetávali černosi s belochmi a kde sa hralo ska. Hoci svoj koncert začali aj zakončili pesničkami spred tridsiatich rokov (One Step Beyond a Night Boat To Cairo), hoci zahrali všetky svoje superhity (Our House, It Must Be Love, House Of Fun), nebola to spomienkavá párty. Madness totiž minulý rok vydali vynikajúcu platňu The Liberty Of Norton Folgate, ktorá naznačila to, čo koncert na Szigete potvrdil: hrajú výborne a stále dokážu robiť „pekné pesničky”, napríklad o tom, že mladosť je definitívne preč, ale neostáva, než pokúsiť sa o zachovanie akej-takej iskry a zostať samým sebou (Stay Forever Young). Výborný koncert, jeden z dvoch najlepších na tohtoročnom Szigete. Spievať spolu s tisícmi ľudí „Our house in the middle of the street”, alebo „It must be love, love, love” a mávať pritom rukami nie je síce intelektuálne náročný zážitok, ale je to krásne a príjemné.
Vrstovníkmi Madness sú londýnski The Specials. Obidve kapely boli súčasťou ska a 2 tone hnutia, ktoré v londýnskych hudobných kluboch spojilo čiernych muzikantov z Karibiku s miestnymi anglickými rockermi (a okrem iného bolo aj hudobným vyjadrením prvých anglických skinheadov, dnešných sharp-skínov, ktorí sa od vyholených náckov líšia všetkým okrem účesov a topánok značky Doc. Martens). The Specials boli súčasťou punkovej scény, vystupovali s The Clash a od samého začiatku sa angažovali v hnutí Rock Against Racism. Začiatkom osemdesiatych rokov sa rozpadli, traja speváci Jerry Dammers, Terry Hall a Neville Staple sa so striedavým úspechom venovali vlastným projektom (nemožno nespomenúť výborný koncert Nevilla Stapla pred pár rokmi v bratislavskom Randale). V roku 2008 sa však pri príležitosti vlastných tridsiatych narodenín kapela – s výnimkou Jerryho Dammersa – dala dokopy na niekoľko koncertov. Tie boli veľmi úspešné, a tak nebol dôvod znovu sa rozpadať. Preto sme ich mohli uvidieť aj na Szigete.
Na rozdiel od Madness, v prípade The Specials nešlo úplne všetko ako v dobre naolejovanom stroji. Zvuk bol občas nevyrovnaný, chvíľami sme mali pocit, že kapela sa nie celkom dohodla na počte opakovaní refrénu či na dĺžke sóla. A Terry s Nevillom pri všetkej úcte nie sú takí speváci ako Suggs z Madness. Napriek tomu všetkému to bol výborný koncert. Vďaka „pekným pesničkám”, vďaka charizmatickým frontmanom, vďaka ostrej gitare Roddyho Byersa (napriek veku a vráskavej tvári stále vyzerá ako londýnsky „street fighting man”), vďaka pozitívnemu posolstvu o láske a radikálnemu odporu voči rasizmu.
Posledným starším pánom, ktorý nás na Szigete očaril, nebol nik iný, než John Lydon, známy ako Johny Rotten zo Sex Pistols. Comeckového koncertu jeho kapely Public Image Ltd. sme sa pritom najviac obávali. Spomienkové koncerty Sex Pistols boli totiž vzrušujúce asi ako skanzen mimo sezóny a z každého taktu bolo počuť nevypovedaný refrén „robíme to len a len pre peniaze.”
PiL boli však všetkým, len nie punkovým múzeom, všetkým len nie bankové účty napĺňajúcim zábavným podujatím. John Lydon financoval comeback kapely, ktorú založil v roku 1978 po rozpade Pištolí z honorárov, čo dostal za reklamnú kampaň na maslo, v ktorej účinkoval. Je to projekt zvláštny, originálny. Ústrednou postavou je Lydon, ktorý kričí, rozpráva, káže ako kazateľ, kričí ako zachrípnutý rocker, miestami dokonca spieva a pritom sa tvári komicky vážne (pripomína zároveň Tomáša Zálešáka a Janka Kurica). Za ním stoja traja skvelí muzikanti, ktorí okrem svojich nástrojov (bicie, basa, gitara) obsluhujú aj klávesy či elektronické mašinky. Výsledkom je sugestívny, silný zvuk, fascinujúca hudba plná zvláštnych rífov, hlukov a punkovej energie. John Lydon povedal v rozhovore pre časopis Word, že sa cíti „ľudovým spevákom a pre ľudových spevákov vek nie je problémom.” Taký pocit sme mali s koncertu PiL: ľudový spevák (alebo rozprávač) a muzikanti, ktorí strárnu so šarmom a z hĺbky pivnice prinášajú stále zaujímavé a chutné vína.
Starí páni (a to sme nevideli Iron Maiden a pani Ninu Hagen) boli na Szigete výborní. Keď robíte hudbu s vášňou a bravúrou, nevadí, že vyzeráte ako starý vodník (ako gitarista PiL), alebo ako bankový úradník (ako Suggs z Madness), že vás bolia kríže (ako Nevilla Stapla z The Specials), že vám rastie brucho, vypadávajú vlasy a preto pripomínate usadeného fotríka z predmestia (ako basgitarista a bubeník z PiL, ako skoro všetci členovia Madness). Ak hráte „pekné pesničky” a ak to robíte s radosťou, tak je všetko ako má byť.
.tonyho africký groove
Najlepším koncertom zo všetkých, ktoré sme tento rok na Szigete videli, bolo vystúpenie kapely Tonyho Allena. Tiež je to už starší pán (narodil sa v roku 1940 v Nigérii) a tiež hrá s vášňou, bravúrou a radosťou. Okrem toho je ešte aj virtuózom a skladateľom s obrovským citom, zakladateľom Afrobeatu, spoluhráčom Felu Anikulapa Kutiho, členom Damonovej Albarnovej kapely The Good, The Bad and The Queen, spoluhráčom Charlotte Gainsbourg, Zap Mama a mnohých iných. „Je to pravdepodobne najlepší bubeník, aký kedy žil,” povedal o ňom Brian Eno.
Na Sziget prišiel s vynikajúcou kapelou (gitary, basa, dychy, spev, perkusie) a poldruha hodiny groovoval v rytme afrobeatu. Nádherná hudba, ktorá je evidentne zložitá a sofistikovaná, no zároveň sa na ňu dá tancovať. Muzikanti vykrajovali úžasné sóla a zároveň ako deti behali po pódiu, celá kapela spolu dýchala, Tony hral komplikované africké rytmy akoby nič a s úsmevom pozoroval svojich mladých spoluhráčov. „Hráme výlučne afrobeat,” povedal Tony medzi dvoma skladbami. „Ak poznáte afrobeat, tak viete presne, o čo ide. Ak afrobeat nepoznáte, tak je tu, pred vašimi očami.”
„Vy ste zvyknutí sedieť a počúvať džez, my chceme, aby ste vstali a tancovali,” povedal kedysi dávno Joe Zawinul, ktorého Syndikát kapela Tonyho Allena trochu pripomínala. Zawinulovi sa jeho túžbu podarilo naplniť len čiastočne – jeho krásna hudba bola stále európsky zložitá a džezovo exhibujúca. Tony Allen dosiahol to, čo sa viedenskému majstrovi nepodarilo: na jeho „džez” ľudia tancujú.
.s radosťou
Sziget, samozrejme, nie sú len veľké mená a veľké pódiá. Sziget je aj zázračný les, v ktorom objavujete nečakané poklady. Napríklad francúzska dychovka, ktorá v najväčšej horúčave len tak, medzi stánkami s vínom, odpálila fantastický koncert pre pár desiatok ľudí, ktorí sa zbehli okolo. Alebo mladá kapela AWS, ktorú sme náhodou objavili v metalistickom stane: svoj extrémny hard core hrali s takou chuťou, že sa zo stanu napriek decibelom atakujúcim prah bolesti nedalo odísť. Alebo maďarskí milovníci reggae, ktorí svetovej hudbe síce nepriniesli nič nové, ale to staré (kúsky od Marleyho, Tosha a vlastné skladby v podobnom štýle) hrali s obrovskou radosťou. Alebo skoro všetko, čo sa dialo v „Róma Sátor”, teda v Rómskom stane, kde zneli cimbalovky, džez, klezmer alebo balkánsky folklór – všetko vo vysokom tempe a s veľkou vášňou.
Objavom bolo belgické duo Black Box Revelation. Kombinácia bicích a gitary je po White Stripes, Red Blood Shoes či Japandroid zdanlivo vyčerpaná, no títo mladí chlapci vedia skladať „pekné pesničky” so staronovými bluesovými rifmi a hrať ich s takou silou a nástojčivosťou, že sa vám zdá, akoby ste to počuli prvýkrát.
Sziget bol zase presne tým, čo sme od neho čakali: ostrovom, na ktorom si uprostred davov, uprostred hluku a hudby dokáže človek oddýchnuť. Znovu sme sa tešili zo starej hudby a objavovali novú. Znovu sme vypili veľa dobrého vína, zjedli veľa dobrého jedla a viedli nočné debaty o živote. Znovu sme si uvedomili, ako veľmi máme radi Maďarsko, jeho chute, zvuky a vône.
Sziget bol znovu veselý a slnečný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.